Viera sa nedá skryť

   O rovnomennej knihe autorky Rebeccy Manley Pippert sme v Miriam už raz písali, ale usúdili sme, že v tomto čísle bude vhodné pripomenúť si ju ešte raz. Pri téme Cesty viery totiž nemožno obísť dôležitý aspekt, ktorý k životu vo viere patrí a tým je jej ohlasovanie, evanjelizácia.

   Ak sa pri tomto slove necítite úplne ako ryba vo vode (podobne ako ja), neváhajte a napriek tomu pokračujte v čítaní. Autorka o evanjelizácii totiž nerozpráva z hľadiska akýchsi náborových stratégií, nie je to pre ňu odosobnená, profesionálna činnosť, v ktorej by ľudí vnímala ako „objekty“ svojho pôsobenia. Naopak, jej „ohlasovanie“ či skôr prirodzené rozprávanie o Bohu vychádza z jej úprimného záujmu o človeka, s ktorým sa stretáva. Častokrát som si pri čítaní tejto knihy v duchu pomyslela, že „Becky“ musí byť hlboko ukotvená vo viere a naviac komunikačne veľmi zdatná, takže je pre ňu evanjelizácia oveľa jednoduchšia. Ona sama však zdôrazňuje, že je to Boh, ktorý koná v živote každého človeka a volá ho prostredníctvom situácií alebo ľudí, ktorých mu posiela do cesty. A tak vyznievajú aj jej príbehy. 

   Problematiku evanjelizácie pozná aj z opačného brehu, pretože sa obrátila až ako študentka a sama priznáva, že jej, ešte ako neveriacej, vadilo necitlivé „vnucovanie“ náboženstva bez záujmu o jej osobu.

   Ďalším problémom pri ohlasovaní viery podľa nej je, že my kresťania vnímame evanjelizáciu ako niečo, pri čom musíme byť akísi kŕčovití, neprirodzení, či ukazovať sa v lepšom svetle.

   Mnohokrát som sa v príkladoch zo života, ktoré uvádza, spoznala aj sama, a tak pre mňa boli veľmi prínosné. Preto by som niektoré chcela viac priblížiť v nasledujúcich riadkoch.  Sú opísané v prvých kapitolách knihy, ktorú by som nazvala:

 

Časť príbehová

   Autorka sa v nej sústreďuje nielen na príbehy ľudí, s ktorými sa počas svojho misijného pôsobenia stretla, ale vo veľkej miere je ústrednou postavou, na ktorú poukazuje, samotný Ježiš. 

   Kladie si otázku, ako naozaj reagoval Ježiš z evanjelií v konkrétnych situáciách či pri stretnutiach s rôznymi ľuďmi. Nepodáva pritom zbeletrizovaný obraz jeho osobnosti, ktorá vyhovuje v zásade všetkým, ak by nemal žiadne radikálne vyhlásenia ani požiadavky. Práve naopak – byť kresťanom znamená podľa nej prijať do svojho života aj pravidlá, ktoré však „pramenia z jeho lásky k nám a z túžby po našom dobre.“ A tiež z našej strany má byť prvoradá láska.

   Zo živého vzťahu k Bohu vyplýva aj láskyplný vzťah k človeku, ktorý je u autorky očividný. Rebecca M. Pippert evanjelizuje preto, lebo sa o ľudí okolo seba skutočne zaujíma.

   Vo svojich príbehoch viackrát opisuje kresťanov, ktorí sa pohybujú v rámci svojich uzavretých spoločenstiev a modlitbových skupiniek a v skutočnosti sú im ostatní ľudia ľahostajní.

   Na mnohých príkladoch naopak ukazuje, ako veľmi ovplyvní ľudí láskavý postoj, záujem, empatia. Ku každému človeku sa snaží pristupovať individuálne, podľa jeho naturelu. Inak sa rozpráva cestou v lietadle s vysokoškolským profesorom, iné slová volí v rozhovore so svojou kaderníčkou či servírkou z erotického baru. A reakcie ľudí častokrát vyrážajú dych. Servírka Carla ju nakoniec poprosí, aby jej poslala Bibliu práve do spomínaného podniku, nakoľko sama nemá trvalé bydlisko. Becky to okomentuje lakonicky s tým, že si nevie predstaviť lepšie miesto, kam by Božie slovo malo prísť.

   Veľmi dojemne tiež opisuje cestu obrátenia vlastného otca, ku ktorému prišlo prakticky až pár dní pred jeho smrťou.

 

Časť teoretická

   V skutočnosti nie sú tieto dve línie v knihe takto striktne vymedzené, pretože sa autorka snaží svoje poznatky a skúsenosti z evanjelizácie sprostredkovať práve cez jednotlivé príbehy.

   Ale istá „teória evanjelizácie“ sa v knihe vyskytuje. Šírenie evanjeliovej zvesti vidí Rebecca M. Pippert ako proces, ktorý pozostáva z troch fáz.

   Prvá, nazvaná „obrábanie pôdy“, je akousi prípravou pred samotným hlásaním zvesti o Kristovi. Nikdy sa nemôžeme na nikoho s našou pravdou jednoducho „vrhnúť“ bez toho, aby sme zistili, čím žije, aké má problémy, čo ho zaujíma alebo trápi. 

   Fáza „sejby“ je samotným jadrom evanjelizácie. A čo je vlastne podstatou radostnej zvesti? Poukázanie na Boha, ktorý v osobe Ježiša vstúpil do ľudských dejín. Poukázanie na osobného Boha, ktorý zomrel za naše hriechy, aby sme mohli byť zachránení a žiť s ním v plnom spoločenstve. Častokrát sa nás však priatelia pýtajú na naše prežívanie. Viac ako citovanie biblických pasáží ich zaujíma osobné svedectvo, naša skúsenosť s tým, ako Boh koná v našom živote.

   Tretia fáza, „žatva“, je už konkrétnou pomocou človeku, ktorý vážne uvažuje nad tým, že by sa mohol stať kresťanom. Pozor, opäť nejde o nejaký nábor, každý musí odpovedať na Božie volanie slobodne, Boh sám sa nikomu nevnucuje. Odovzdanie sa Kristovi nie je jednorazový akt, človek (aj veriaci) sa musí pre Boha rozhodovať vždy nanovo. 

   A hoci tieto rozhodnutia musí robiť každý sám za seba, obrovskú úlohu tu zohráva spoločenstvo kresťanov. Títo môžu vieru dosvedčovať svojou osobnou skúsenosťou v rôznych biblických skupinkách, „stretkách“, farnostiach a cirkevných zboroch. Ako píše autorka: 

   „Najprv ľuďom ukážme, že k nám patria, že sa tešíme z toho, že sme ich priateľmi. Potom sa modlime, aby uverili a až potom ich veďme a vyučujme, ako sa správať.“ 

   Práve tento ľudský a empatický princíp, ktorý Becky úplne prirodzene praktizuje, mi je na celej knihe veľmi sympatický. Už menej ma oslovila posledná časť knihy, v ktorej na nákresoch a diagramoch predstavuje niektoré evanjelizačné stratégie. Pôsobia na mňa dosť odosobnene, v štýle akéhosi rýchlokurzu kresťanskej náuky pre neveriacich. Našťastie sú uvedené až na konci a čitateľ, ktorý knihu číta od začiatku, si sám urobí ucelený obraz o spôsobe autorkinho uvažovania. Najprv láska, záujem, až potom vysvetľovanie a vyučovanie. Najväčším problémom našej snahy o evanjelizáciu je možno fakt, že sa ju snažíme robiť naopak.

Zdenka Šujanová
spracované podľa knihy Rebeccy Manley Pippert: Viera sa nedá skryť