Kresťanstvo po írsky

   Muži sa zvalili na zem! Bolo to tu zas – streľba zo zbrane niekde nablízku! Žiadny bežný míting cirkevných predstaviteľov. Takýto bol Belfast v neskorých 70-tych rokoch. Bomby, guľky a smrť boli na dennom poriadku, keď I.R.A. vyhadzovala do vzduchu hotely, autobusové za-stávky, reštaurácie a puby plné ľudí a ukladala nálože do áut policajtov, politikov a významných osobností národa, vrátane smrtiacej bomby na výletnej lodi Lord Mountbatten.

   Protestantské paramilitaristické skupiny to oplácali rovnako, spôsobovali hrozné krutosti a zabíjali nevinných katolíkov, ktorí sa nachádzali v zlom čase na zlom mieste. Pre protestantov bolo tiež riskantné objaviť sa v katolíckych oblastiach. Uprostred tohto sa zrodila „Belfastská kresťanská rodina“, z dvoch tretín protestantská a z jednej tretiny rímskokatolícka.

   V čase, keď môj muž David počul, ako Arthur Wallis povedal: “Zisti, čo Boh robí v tvojej generácii a rob to celým svojím srdcom”, sme ešte netušili, kam nás Boh chce viesť.

 

“Krstím katolíkov Duchom Svätým.”

 

   Toto bola pre nás znepokojujúca správa. David i ja sme sa narodili v Shankill Road, v protestantskej pevnosti Belfastu. Predtým, ako sme odovzdali náš život Pánovi, sme sa nikdy nestýkali s katolíkmi. Na základe nášho evanjelikálneho zázemia sme boli presvedčení, že katolíci nemôžu mať osobnú vieru, o to menej, že by ich Boh pomazal Duchom Svätým.

 

   Začali sme tieto veci skúmať hlbšie a našli sme miesto v Skutkoch apoštolov, kde sa píše o tom, ako Peter vošiel do domu nežida Kornélia. Pán predtým pripravil sv. Petra na toto poslanie tým, že mu vo sne ukázal veľké prestieradlo zoslané z neba s najrôznejšími druhmi nečistých zvierat. Anjel mu pove-dal: „Peter, vezmi a jedz“. Peter bol zhrozený, lebo bol vychovaný ako dobrý Žid, pre ktorého bolo toto nečisté jedlo zakázané. 

   Potom prišiel posol Kornélia, bohabojného muža, so žiadosťou, aby ho Peter navštívil v jeho dome. Pre Petra to bolo ako kliatba, ale keďže si ho Boh predtým pripravil, poslúchol jeho volanie. 

   Zvyšok je samozrejme históriou, o ktorej Peter neskôr napísal:

“Duch Svätý zostúpil na nich, tak ako na začiatku na nás. ... Keď im teda Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?” (Sk 11, 15 – 17)

 

   A nám povedal toto isté o rímskych katolíkoch pokrstených v Duchu Svätom. 

   Myslím si, že naše teologické ťažkosti boli presne také veľké, ako mal svätý Peter, lebo u nás sme tiež vnímali veľké kultúrne rozdiely medzi protestantmi zo Severného Írska a rímskymi katolíkmi.

 

   Školy v Severnom Írsku boli rozdelené. Všetci katolíci chodili do katolíckych škôl a všetci protestanti do štátnych škôl. Keď si chcel vedieť, akého vierovyznania niekto je, len si si všimol, akú školu navštevuje alebo akú školskú uniformu nosí. Uniformy katolíkov boli hnedé alebo zelené, zatiaľ čo protestantské boli tmavomodré alebo čierne. Vyrastať v takomto prostredí znamenalo, že mladí protestanti a katolíci sa len málo alebo vôbec nedostávali do vzájomného kontaktu.

 

   V nás, protestantoch, „Oranžové pochody“ s bubnami 12. júla vždy rozdúchali všetky emócie predsudkov a nenávisti fanatických prívržencov, ktorá sa odovzdávala z generácie na generáciu. Toto bolo naše pokrvné dedičstvo. Tieto pochody pripomínajú bitku z roku 1690, kedy protestantský kráľ Viliam Oranžský porazil vládnuceho anglického katolíckeho kráľa Jakuba, ochránil protestantské Severné Írsko pred nadvládou pápeža a zabezpečil Británii a Írsku protestantskú britskú monarchiu. 

   Posilňovalo to aj pozíciu protestantských „unionistov“, ktorí sa zasadzovali o to, aby Severné Írsko zostalo súčasťou Veľkej Británie, ako sa rozhodli ich predchodcovia v roku 1920, keď sa oddelilo Írsko od Británie a na severe tak vznikli dve krajiny – Republika Írsko a Severné Írsko. V tomto čase vznikol parlament Severného Írska v Stormonte, ktorý viedli protestantskí „unionisti“ a postavené boli aj veľké biele parlamentné budovy, kde som neskôr pracovala.

 

   A Boh nás vyzval, aby sme „prekročili hranicu tohto rozdelenia“. Bola to obrovská výzva. 

   Začali sme pravidelne chodiť na charizmatické stretnutia v Queens University Church v centre Belfastu. Nikdy nezabudnem na to, keď som si po prvýkrát potriasla rukou s rímskokatolíckym bratom. Bol to pre mňa obrovský krok, vzhľadom na môj pôvod protestantky zo Severného Írska, ale Boh dával veci do pohybu. Veľmi rýchlo nás usvedčil z náboženskej bigotnosti a predsudkov, ktoré boli dedičstvom našej pokrvnej línie, z nadradenosti a rasovej hrdosti, ktorá je v srdci každého človeka s predsudkami voči inej rase, farbe pleti alebo náboženstvu, ako je to jeho.

 

   Skutočne sme sa kajali a cítime, že nám bolo odpustené, že sme boli očistení a teraz sa tešíme z nádherného spoločenstva s našimi Duchom naplnenými katolíckymi bratmi a sestrami. Objať sa s mníškami bolo úžasné! 

   Jednou z hlavných charakteristík katolíckej obnovy v Írsku bola „charizmatická modlitebná skupina“. Rozšírila sa po celom kraji. V tom čase sme sa stretli s niekoľkými ľuďmi z modlitebnej skupiny zo silno republikánskej oblasti z iného mesta. A Boh nás veľmi rýchlo spojil.

 

   Keď sme si tak vychutnávali vzájomnú spolupatričnosť, začali sme skúmať spôsoby, ako by sa naše dve skupiny mohli stretávať pravidelnejšie. Zistili sme, že tajomstvom jednoty je vyzdvihovať pravdu a zvyky, ktoré nás spájajú, a zároveň prijať to, že v niektorých sa líšime. Niektoré z týchto názorov boli politické, niektoré biblické.

   Jednou z veľkých odlišností bola Eurcharistia (prijímanie). A tak asi 60 ľudí z protestantského prostredia pokračovalo v „lámaní chleba“ naším tradičným spôsobom, zatiaľ čo našich približne 30 katolíckych bratov a sestier pokračovalo v chodení na sv. omše a v plnení si povinností voči svojej cirkvi. Všetci spolu sme sa stretávali v nedeľu v miestnom komunitnom centre, aby sme chválili Boha a počúvali biblické vyučovanie, ako aj v malých skupinkách v našich domovoch počas týždňa. 

   Súčasťou „malých skupiniek“ bolo prepravovanie ľudí autobusmi cez mesto, aby sa mohli stretávať s ľuďmi z tej druhej oblasti. Vedúci tímov sa stretávali v katolíckych aj protestantských domácnostiach. Častokrát prišli domov veľmi neskoro, lebo došlo k incidentom, ktoré im zabránili odísť z miesta, kde boli a museli čakať, až kým nebolo bezpečné prejsť cez mesto. V tých dňoch sme sa veľa modlili za ich ochranu. Vtedy ešte neboli mobily a manžel David mi často nemohol dať vedieť, že sa vráti domov neskoro.

 

   Pán dáva špeciálne požehnanie svojim deťom, ktoré sa v jednote stretávajú napriek rozdielnostiam a my sme sa mohli tešiť zo šťastných chvíľ priateľstva a spoločnej zábavy. Chodili sme si vzájomne na svadby, krsty detí, ich zasvätenie, krsty dospelých a zúčastnili sme sa spolu aj niekoľkých pohrebov. Trávili sme spolu čas na výletoch, obedoch, oslavách a konferenciách počas dovoleniek. 

   Pomáhali sme aj plánovať a organizovať niekoľko charizmatických konferencií vo veľkej presbyteriánskej sieni v centre Belfastu. Pozvali sme prednášajúcich ako Ralph Martin z Ann Arbor, Jean Darnell, Francis McNutt, a mnohých ďalších a tešili sme sa zo živého ducha prítomného v našich chválach. Jedným z mojich obľúbených hudobných kúskov, ktoré som toho času objavila, bola hudobná verzia omše napísanej Johnom Michaelom Talbotom pre gitaru a zbor. Je nádherná a zistila som, že je iná ako anglikánska liturgia, na ktorej som vyrastala. Moja malá skupinka administrovala a obsluhovala na všetkých týchto podujatiach.

 

   Rada by som povedala, že to bola samá zábava a družné bratstvo v tej dobe, ale každodenný život v Belfaste si vyberal daň od nás všetkých v podobe zármutku, množstva strát a vážnych pastorálnych otázok mnohých ľudí. Snažili sme sa pracovať s ľuďmi v tejto situácii, napriek tlaku a napätiu počas pretrvávajúcej občianskej vojny. 

   Stres spôsobovala najmä strata milovaných osôb pri teroristických útokoch. Boli tu ľudia, pre ktorých sa služba v bezpečnostných silách stala všetkým, čo viedlo k rôznym druhom emocionálneho zrútenia sa, alebo iní, ktorí kedysi patrili k paramilitaristickej skupine a snažili sa oslobodiť od svojej minulosti. Pomáhali sme týmto ľuďom prejsť ťažkými situáciami. Vnímali sme to ako naše bremeno, a veru bolo náročné.

 

   Ako najstaršie dieťa som vždy mala veľký zmysel pre zodpovednosť a teraz som sa snažila, najlepšie ako som vedela, pomáhať niektorým z našich dám prejsť cez isté pastorálne otázky. Žiaľ, ešte som sa nenaučila, že Božie jarmo a bremeno sú ľahké, a snažila som sa niesť ľudí z vlastných síl. 

   Vtedy som ešte nevedela, že Ježiš už odniesol všetky ich bremená a starosti na kríž, aj tie moje, a ja im mám priniesť iba jeho slovo, jeho lásku a jeho prítomnosť.

 

   Belfastská kresťanská rodina rástla. Boli sme už dostatočne veľkí na to, aby sme sa stretávali v nedeľné dopoludnia v hale a moje proroctvo z Izaiáša 54 sa začalo napĺňať. Mali sme stále viac a viac duchovných detí. 

   Časom sme už nepotrebovali ten veľký dom, v ktorom sme sa dovtedy stretávali, a tak sme sa ako rodina presťahovali do menšieho domu neďaleko v Ladas Drive. Poniže tohto domu bolo opevnené Castlereagh Holding Centre, kde zadržiavali a vypočúvali teroristov čakajúcich na súd. 

   Avril a Joanne, neskôr tiež Ian, chodili do školy pomerne blízko tohto centra a jedného dňa tam I.R.A. umiestnila bombu, aby vyhodila budovu do vzduchu. Priama cesta ku škole viedla alejou oproti budove a rodičia, vrátane mňa, boli vystrašení, pretože sa nemohli dostať k deťom, aby sa uistili, že sú v poriadku. Pán nás však ochránil a útok bol zmarený. I keď každým dňom pribúdali bomby a vraždy.

 

   V roku 1979 som otehotnela s mojím štvrtým dieťaťom, našou rozkošnou Sarah Joy. Serendipity Sarah - naše Radostné prekvapenie. Keď som sa zotavila z tohto „prekvapenia“, bola pre nás skutočnou radosťou a ja som sa rozhodla užiť si to. Mali sme o trochu viac peňazí ako predtým, keď ostatné deti boli malé, a tak sme pre ňu kúpili všetko nové. Postieľku, kočík, detskú stoličku. Starých sme sa dávno zbavili, lebo sme si mysleli, že ich už nebudeme potrebovať. Narodila sa 3.januára 1980. David bol v tom čase veľa na cestách, mimo domu. 

   Vždy som bola presvedčená o tom, že mojou službou pre Pána je uvoľniť Davida, aby on mohol slúžiť Pánovi, a to si vyžadovalo moju obetu. Mali sme aj niekoľko prednášok o tom, ako ženy majú nechať svojich mužov slúžiť, a pretože som si myslela, že toto je Pánova vôľa, vždy som sa o to snažila. David to odo mňa nežiadal, ale ja vo svojej 100% zodpovednosti som sa snažila robiť všetko. 

   Jediné, čo som nerobila, bolo branie do úvahy mojich vlastných potrieb a ani som sa o nich nezmienila. Toho leta som ale bola v zlom stave, trpela som fyzickými a psychosomatickými ťažkosťami zapríčinenými depresiou a stresom, ktorým som trpela. 

   Strata blízkych rodinných príslušníkov buď priamo, alebo nepriamo ovplyvnili môj stav a ja som bola hrozne skľúčená a trpela som nervovým vyčerpaním. Trvalo mnoho rokov, kým mi Pán pomohol, prejsť tými traumami a žiaľom zo strát, ktoré som zažívala.

(Kapitola z knihy od Mary Mathews, uverejnené na www.mojpribeh.sk)
Autorku osobne poznáme, slúžila raz už aj na Slovensku na pozvanie Spoločenstva Dobrého pastiera z BA