Pohľadnice zo Slovenska

   Ako to vyzerá s vierou na Slovensku? Ťažko povedať, lebo aj keď je Slovensko rozlohou malé, predsa je v rôznych regiónoch tak rozdielne. Možno povedať, že severná časť Slovenska sa zdá podľa vonkajších znakov (chodenie do kostola, pristupovanie k sviatostiam, duchovné povolania) viac religiózna ako južné časti Slovenska. Ale aj Kysuce, Orava, Spiš či horný Šariš – každý z nich má čosi svojské vo svojom katolicizme. Ba možno povedať, že každá farnosť, ktorú som mohol ako misionár navštíviť na Slovensku (a bolo ich vyše dvesto), má čosi špecifické v prežívaní viery. Je tam cítiť veľký vplyv kňazov, ktorí tam pôsobili (zvlášť dlhšiu dobu) a tých, ktorí tam pôsobia dnes. Potom je tam vplyv prostredia (poľnohospodárstvo, priemysel, baníctvo a podobne), ale tiež vplyv histórie mesta či obce. Niekedy je možno vnímať akýsi čierny mrak nad farnosťou, ktorý bráni tak naplno zasvietiť slnku milosti (mrak smrti, hnevov, krivdy, alkoholu, mamony atď). Misie, pretože je to premodlený a milostivý čas, tu môžu veľmi ľuďom vo farnosti pomôcť. Ďakujeme všetkým, čo nás sprevádzajú modlitbou, lebo často je tu boj aj s mocnosťami temnosti.

   Na druhej strane však vidíme, že aj Slovensko sa pod vplyvom globalizácie mení, a tak aj čisto katolícke prostredie niektorých oblastí sa vytráca. Ľudia cestujú, študujú, sledujú internet a vplyv tohto sveta je taký silný, že niektorým ich tradičná viera neobstojí. Sú takí, čo hľadajú odpovede v sektách a často tam aj zakotvia, iní sa vrhnú „žiť tak, ako to vo svete chodí“ a podnikajú, pracujú, športujú, že im na iné nezostáva čas. Ešte sú takí, ktorým nevyhovujú požiadavky Cirkvi (mať sobáš v kostole, nerozvádzať sa, byť v nedeľu na omši atď), a tak sa radšej spoločenstvu veriacich vyhýbajú. Tu je mail od jednej matky: „Prosím o modlitby za moje štyri deti, ktoré sa už dávnejšie vzdialili od Boha, aby opäť našli cestu, po ktorej som ich učila kráčať ja s manželom.“ Takýchto mailov a prosieb dostávame veľa. Chcem podotknúť, že ide o deti, ktoré boli vychovávané vo viere, ale sa stratili. Zaiste, zostáva vždy tajomstvom, ako človek kráča vo viere, ale aj ako sa môže od Boha vzdialiť. Predsa si však myslím, že často nám išlo vo výchove viery len o chodenie do kostola a aj teraz sú sťažností: nechodí do kostola. Vtedy sa pýtam: A má vieru? Ako je to s jeho vierou? Chodenie do kostola je už určitým prejavom viery a buduje vieru, ale keď je to len tradícia, ona v určitých ťažkostiach nevydrží. Bojím sa, že na Slovensku chceme niekde udržať tradíciu, ale bez živej viery. Môžeme množiť vo farnostiach programy a aktivity, ale keď tam nebude hlásané evanjelium ako „živé Kristovo slovo“, nezrodí sa viera. Viera, nielen ako uznanie, že Boh jestvuje, viera ako prijatie toho, čo Cirkev učí, ale viera ako odovzdanie sa Bohu. Viera ako odpoveď na dar záchrany v Ježišovi Kristovi, odpoveď na dar lásky, že práve mňa osobne si Boh vybral, miluje ma a potrebuje ma. To dáva silu prekonávať pokušenia a prekážky, ktoré sú dnes také silné. Nedávno mi jeden mladík hovorí: „Do kostola chodím, ale Bohu už neverím. Prežil som také sklamania, že už nemám dôveru.“ Ako dlho vydrží také chodenie do kostola? Stále viac sa požaduje kresťanstvo ako slobodná voľba.

   „Bude vhodné vo farnostiach a na pracoviskách podporiť ľudové misie a iné iniciatívy, ktoré pomôžu veriacim objaviť dar krstnej viery...“ píše sa v usmerneniach z Vatikánu na Rok viery (kap. IV. bod 6). Potešilo nás, že sú tu spomenuté ľudové misie, ktoré môžu pomôcť obnoviť vieru veriacim. Vďaka Bohu, máme na Slovensku stále dosť pozvaní uskutočniť misie a vidíme, že je v našich farnostiach veľa dobrého. S mnohými kňazmi je dobrá spolupráca v príprave, počas, ale aj po misiách, a tak sa vo farnostiach odkryjú, zrodia a objavia nové iniciatívy veriacich. Je až obdivuhodné, koľko tých apoštolských iniciatív je okolo nás a cez to všetko Boh obnovuje svojím Duchom Slovensko. V lete som mal možnosť byť s dvomi spoločenstvami mladých veriacich a bol som veľmi povzbudený. Sú tu rôzne festivaly, koncerty chvál, modlitbové hnutia (napríklad Modlitby matiek, otcov), evanjelizačné kurzy, programy, ale aj oblasť médií – elektronických i tlačených (napríklad aj tento časopis). Vatikánsky dokument vyzýva, že treba podporiť iniciatívy, ktoré pomôžu obnoviť tradičnú vieru. Ony sú aj tu, len či ich naozaj vieme prijať a podporiť? Potom sa môžu naplniť výzvy uvedené ďalej v dokumente (bod 9 a 10): „Nové cirkevné spoločenstvá a hnutia nech kreatívne a veľkodušne hľadajú najvhodnejšie spôsoby, ako vydávať svedectvo o viere v službe Cirkvi...Všetci kresťania by si mali uvedomiť, že prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým....aj neveriacim a ľahostajným.“

P. Michal Zamkovský CSsR,
redemptorista a ľudový misionár