Život vo viere

Rozhovor so psychologičkou Mgr. Luciou Drábikovou PhD.

Čo vlastne znamená v našom kresťanskom ponímaní „uveriť“?

   Náboženstvo definuje psychológia ako „symbolický svet s vlastnými zmysluplnými pojmami, symbolmi, rituálmi“. Náboženský život môžeme rozčleniť do troch hlavných foriem prejavu – názory (dogmy), spôsoby správania (rituály, liturgia) a zážitky. Vieru môžeme charakterizovať ako „súbor názorov a presvedčení, ktoré vyjadrujú zmysel a cieľ ľudského života“. Patria sem aj vlastnosti Boha, prikázania, život po smrti. Viera je vždy realizovaná v sociálnom kontexte, čo znamená, že ju prežívame nielen vo svojom vnútri, ale aj v spoločnosti iných ľudí – v spoločenstve, rodine, na cirkevnom zhromaždení. Náboženstvo teda poskytuje človeku „myšlienkovú sústavu dávajúcu zmysel, ale aj sociálne role pre jeho správanie“.

 

   Viera sa postupným vývinom osobnosti mení, zvnútorňuje. Hovoríme aj o religiozite, teda chápaní a prežívaní viery u človeka. Obrátenie alebo konverziu môžeme definovať ako „postupné dozrievanie k náboženskému postoju viery alebo aj zážitkovo sprostredkované prevzatie už od detstva zvnútorňovaného obsahu viery“. Sú ľudia, ktorých viera sa vyvíja plynulo, i takí, ktorí svoju detskú vieru v istej fáze života (napr. v puberte) zavrhli a neskôr pod vplyvom životných okolností znovu našli. Sú aj ľudia pochádzajúci z neveriaceho prostredia, ktorí našli cestu k viere cez ťažké okolnosti života alebo prostredníctvom blízkej osoby. (Holm, 1998)

 

   Ak by som chcela vysvetliť na konkrétnom príklade fakt, že som uverila, znamená to, že som prijala do svojho vedomia myšlienku, že Boh je tu, bdie a stará sa o mňa. Boh dáva zmysel môjmu snaženiu, silu môjmu odhodlaniu a schopnosť prijať odpustenie, vstať a znovu ísť. Vieru môžeme prijímať prostredníctvom zážitkov a emócií, ale aj uvažovaním môžeme porozumieť jej obsahu.

 

Ako sa má človek, jednotlivec o svoju vieru „starať“, rozvíjať ju, kultivovať? 

   Starať sa o svoju vieru podľa mňa znamená aj viac spoznávať a zdieľať vlastné náboženstvo. Skúmať, ako vznikalo, poznať pravdy viery, ktoré boli zjavené v knihách Starého a Nového zákona, študovať a poznávať dejiny a učenie Cirkvi, osobnosti, ktoré ukázali nasledovaniahodné príklady života viery.

 

   Keď som sa obrátila, bola som vysokoškolskou študentkou a po nejakom čase života v spoločenstve a službe som pocítila potrebu bližšie spoznať jadro viery, vlastnú cirkev, jej bohatstvá a výnimočnosť, čo ma viedlo aj k štúdiu teológie. Je dôležité rozlíšiť veci, ktoré sú jadrom a tie, ktoré sú len znakom istej tradície, kultúry. V spoznávaní viery ma obohacuje Písmo, životy svätých, svätá omša, duchovná literatúra, ale aj rozhovory s blízkymi.

 

A ako korigovať svoj život podľa viery? (Často sme svedkami toho, že ľudia robia v mene tej istej viery aj rôzne protichodné činy. Čo je teda hlavným ukazovateľom, že moja „cesta viery“ je správna?)

   Ježiš povedal: „Podľa ovocia ich poznáte“. Niekedy sa viac hľadí na dary a nie na ovocie, to jest dôsledky nášho správania. Neporovnávajme sa, sme rôzni ľudia, rôzne obdarovaní i cesty ľudí k viere sa líšia. Niekedy si zase ľudia myslia, že najdôležitejšia je čistota a presnosť teológie. Najviac je však aj podľa Nového zákona láska. Osobne mi sedí pohľad malej Terezky či Terézie z Kalkaty – robiť malé veci. Brať okolnosti a ľudí takých, akí sú, prijímať ich vo viere, milovať ich, žiť lásku, ktorá je aktívna, dávať sa.

 

Porozprávajme sa aj o evanjelizácii...

   Niekde som počula: „Neustále hlásajte evanjelium, ak treba, aj slovom“. To znamená žiť evanjelium, aby ľudia mohli povedať: „Pozrite, ako sa milujú.“ Nie je jednoduché niekomu ponúkať svoju vieru, pokiaľ k tomu nevyzve, čo sa stáva zriedka. Vyžaduje to aj citlivosť na potreby iných a ochotu počúvať. 

   Kedysi som podobne ako mnoho konvertitov chcela obrátiť všetkých a hneď, len nejako to nešlo a pochopila som, že ľudí treba najskôr poznať a milovať. Evanjelizujeme však aj tým, že sa staviame za hodnoty, ktoré sú napádané a popierané, ako je obeta za druhých, nezištnosť, dôstojnosť a ochrana života, rodina.

 

Osobná otázka na záver: Kým je pre vás Ježiš?

   Veriť v Ježiša Krista znamená veriť v živého a blízkeho Boha, s ktorým môžem mať osobný vzťah. Ježiš je mojím Pánom, záchrancom, priateľom, Tým, kto ma vykúpil a zaplatil za mňa, zmenil mi život. „Jeho meno je nad každé iné meno“ – Ježišovo meno je to eso, ktoré prebije všetky iné karty... On je skutočný Superman a hrdina, povedané rečou detí.

 

   V realite bežného dňa to znamená, že sa na neho obraciam s dôverou, verím, že stojí stále pri mne v každej chvíli, aj keď neprežívam svoju vieru tak búrlivo ako v období po obrátení. Obraciam sa na neho, sťažujem sa mu, neustále čosi žiadam a prosím a niekedy ho aj chválim a ďakujem mu. To znamená, že viem, že nie som sama... To si však musím pripomínať, lebo mám sklon si robiť zbytočné starosti, byť úzkostná, cítiť sa nemožne a ľutovať sa.

Ďakuje Zdenka Šujanová