Duet alebo duel

Ivana a Martin sa vzali z lásky. Úprimnej, krásnej, čis-tej, jednoducho z tej najkrajšej lásky, akou len láska medzi dvoma ľuďmi môže byť. Ivana mala predstavu, že bude stáť Martinovi vždy po boku, že mu bude oporou a bude sa starať o všetky jeho potreby, podpo-rovať ho v jeho práci a tiež službe v spoločenstve, v ktorej je on aktívny. Martin mal pred-stavu, že bude Ivane ochran-com a ona bude po Bohu na prvom mieste, pretože vedel, že len keď budú stáť jeden pri druhom a spoločne aj v Bohu, môže byť ich manželstvo po-žehnané. A to naozaj chcel! Obaja túžili po tom, aby všetko, čo ich stretne, naložili na spo-ločný vozík, ktorý budú spolu aj ťahať. Každý svojou mierou, ako bude práve vládať, ale rov-nakým smerom.  
Najprv to bolo celkom dobré, ale keď prišli väčšie problémy a deti, zrazu sa ne-vedeli zjednotiť. Začali si pre-kážať, ich manželstvo sa dosta-lo do stereotypu a komunikácia sa týkala už len bežného chodu domácnosti a detí. O nejakej hĺbke vzájomného porozume-nia a prepojenia sa nedalo ho-voriť, o modlitbe už vôbec nie! Každý si žil svoj život so svojimi povinnosťami. A vozík, nalože-ný deťmi, starosťami, starostli-vosťou, rodinou, vzťahmi, pe-niazmi, jednoducho všetkým tým, čím dvaja v manželstve môžu žiť a čo musia riešiť, zra-zu každý ťahal svojím smerom.
Premýšľam, čo sa stalo, prečo to tak je? Kde sa Martin a Ivana stratili? Z duetu, toho nádherného dvojhlasu plného súzvuku pri oltári, je dnes duel, kde každý tak trochu zápasí o to, aby v manželstve usku-točnil svoje predstavy, utrhol si svoj čas, aby vyhral – ako v ringu. Premýšľam nad tým, prečo po rokoch zrazu začnú (iní) manželia zapisovať všetky výdavky nie preto, aby získali lepší prehľad o domácich fi-nanciách, ale preto, aby každý z nich zaplatil presnú polovicu a zvyšok si nechal pre seba... Jednota, priateľstvo, úprimná komunikácia, porozumenie, dôvera, spoločné riešenie kon-fliktov, spoločné modlitby za problémy, prežívanie duchov-ného života, radosť z obojstranného fyzického uspokojenia... nič z tohto v ich manželstve nezostalo. Alebo tam ani nikdy nebolo? Bola to všetko fatamorgána?
O manželstve, jednote v manželstve a o princípoch, na ktorých by malo fungovať úspešné manželstvo, často hovoríme s kresťanským psy-chológom a poradcom Dr. Ľu-bošom Lachom v relácii Kres-ťanská poradňa, ktorú moderu-jem v Rádiu 7. Dovoľte, aby som v nasledujúcich riadkoch zhrnula niektoré zásady,  o ktorých sme diskutovali a ktoré – ak ich budeme dodržia-vať – nám pomôžu k jednote v manželstve.
Posvätenie
V manželstve sme jedno a čokoľvek robí jeden, ovplyvňuje druhého. Ideál-ny stav je, ak sú obaja manželia veriaci. Ak aj nie, aj tak princíp posvätenia platí, keď je veriaci aspoň jeden. „Posvätenie zname-ná, že sa môžem modliť k Bohu a vyznávať hriechy svojho partnera ako svoje vlastné,“ tvrdí Dr. Lacho. Je to ako so špinavou rukou. Ona sama sa umyť nevie, musí jej pomôcť druhá ruka, lenže keď sa čistá ruka dotkne špinavej, aj ona sa zašpiní. Navzájom sa však umyjú. Tak je to napríklad aj s hriechmi. Keď môj manžel nevládze alebo je neveriaci, môžem sa mod-liť: Pane, odpusť mi manže-lov hriech. A Boh túto mod-litbu počuje, pretože pred Božou tvárou sme jedno. Posvätenie znamená žiť čistý život pred Bohom – s modlitbou a vyznávaním hriechov. Len tak môžeme prísť pred svätého Boha a On vypočuje naše modlitby: „Milovaní, ak nás srdce ne-obviňuje, máme dôveru v Boha a o čokoľvek prosíme, dostávame od Neho, preto-že zachovávame Jeho pri-kázania a robíme, čo Mu je milé.“ (1 Jn 3,21-22).
Čisté svedomie
Ak má jeden partner pred druhým tajnosti, takéto manžel-stvo sa časom rozpadne, pre-tože sa nedôvera bude len zväčšovať. Ak si necháme čo-koľvek pre seba, nemôžeme očakávať, že v našom manžel-stve bude jednota. Vtedy sa nemôžeme spolu ako dvaja ľudia s čistým srdcom modliť k Bohu. Môže sa to týkať rôz-nych oblastí: možno žena rada míňa, možno muž pozerá na webe stránky, o ktorých ne-chce, aby jeho žena vedela, a podobne. Keďže v Biblii je napísané: „Tajomstvo viery nech zachovávajú v čistom svedomí.“ (1 Tim 3,9), máme si navzájom vyznávať hriechy aj v manželstve jeden druhému.
Vzájomná úcta a láska
       Žena túži byť milovaná a muž túži po úcte. Pre muža je však prirodzenejšie vyjadriť voči ľuďom úctu a pre ženu lásku, teda prirodzene to, po čom túžime. Biblia nás však vyzýva, aby sme sa naučili na-pĺňať potreby toho druhého, a teda my ženy sa učíme ctiť muža a muži sa učia láske k žene: „Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.“ (Ef. 5,33) Toto je vecou rozhodnutia: koľ-kokrát my ženy chceme, aby nám muž vyjadril lásku, toľko-krát by sme mu mali vyjadriť úctu. Napríklad pochvalou, aký je starostlivý, zodpovedný, inte-ligentný. Ide o čokoľvek, čo ho povzbudí a poteší. Ak chceme lásku, musíme tomu druhému dať to, čo potrebuje, čomu ro-zumie, musíme sa práve toto naučiť: vážiť si svojich mužov.
Odpustenie
Manželstvo je o odpúšťaní. „Znášajte sa na-vzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom doko-nalosti!“(Kol. 3, 13.14) Ak ne-odpustím, mňa to ovplyvňuje a konám neslobodne: pocítim odpor voči partnerovi, neskôr sa objaví túžba po odplate (Po-čkaj, keď ty takto, ja ti to vrá-tim!), vznikne hnev až nenávisť. To môže spôsobiť aj fyzické ochorenia, ak toto všetko držím dlho v srdci, neskôr „verbálnu vraždu“, teda ohováranie toho druhého, ktorým ho ničíme. Neodpustenie je život v minulosti: stále sa vraciame k niečomu, čo bolo, a žijeme tým natoľko, že táto minulosť ovplyvňuje konanie súčasnosti. Odpustenie je jediná cesta, ako ísť ďalej. Musíme to verbálne vyjadriť, ak je možné, priamo človeku, ktorý nám ublížil, a potom poprosiť Boha o odpustenie, že držíme hor-kosť, hnev, nenávisť...
Jedno telo
Práve oblasť fyzického vzťahu v manželstve sa môže stať prostriedkom vydierania toho druhého. Väčšinou je muž ten, ktorý chce práve fyzický kontakt častejšie, a mnohé že-ny, keď to zistia, si povedia: „Dám mu to, čo chce, ale ja zase chcem niečo iné.“ Tu už nejde o čistotu darovania a prijímania, ale o kupčenie. V Biblii je však napísané, že sa nemáme ukracovať: „Neodo-pierajte si jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným sú-hlasom, aby ste sa mohli veno-vať modlitbe, a opäť buďte spo-lu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť.“(1 Kor 7,5) Platí, že nie žena má „dá-vať“, ale muž je ten, ktorý dáva, a žena má byť v postoji príjem-cu. Muž, ktorý je prijímaný, nikdy nepôjde za druhou. Žena, ktorá prijíma, bude uspokojená.
Starostlivosť o chrám
V Biblii je napísané: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy.“ (1 Kor. 3,16-17) Chrám (moje telo, v ktorom je prítomný Duch Svätý) kazím napríklad preje-daním, alkoholom, drogami, fajčením, keď sa o seba nesta-rám, robím niečo, čo spôsobí fyzické či psychické ochorenie. Keď je človek obézny, prestane byť príťažlivý pre partnera, me-nej vládze pri deťoch, v do-mácnosti, začne mať problémy so zdravím. Toto nezodpoved-né správanie voči svojmu telu ovplyvňuje celý život, aj ten manželský. S tým súvisí aj to, aby sme sa my ženy snažili byť príťažlivé pre manžela, aby sme sa o seba starali, nechodili doma v obnosených šatách, ale obliekali sa aj pre svojho part-nera pekne. Starať sa o chrám máme v telesnej, duševnej a duchovnej rovine. Starajme sa o seba aj z duševnej strán-ky: čítajme knihy, choďme na koncerty, do kina, majme svoje záujmy, učme sa jazyky, vzde-lávajme sa, buďme rozhľadení. Ideálne je, ak manželia majú spoločné koníčky, aby robili niečo spolu. Rovnako budujme priateľstvá! Z duchovnej strán-ky sa rozvíjame spoločnou modlitbou, čítaním Písma, vzá-jomnou duchovnou podporou, ale aj konaním dobročinnosti a službou v spoločenstve, do ktorého patríme.  
Ťahanie jarma rovnomerne
Jarmo ťahajú dvaja a majú ho ťahať rovnomerne. Ak sa stane, že jeden v manželstve ťahá jarmo viac a iný menej, je to nerovnomer-ný záprah. Mnohokrát panuje v našich manželstvách pred-stava, že napríklad domáce práce má napríklad robiť len žena. Ale domácnosť predsa patrí obom! Ak by ich robila len žena, bude preťažená a unavená. Jednoducho: dvom sa darí lepšie, keď ťahajú spo-ločné jarmo. Ak sa obaja po-dieľajú svojimi príjmami na chode domácnosti, vyjde to v konečnom dôsledku lacnej-šie, ak sa dvaja starajú o deti, ani jeden nie je vyčerpaný. Pomáhať si navzájom a stanoviť pravidlá aj v tejto oblasti je mimoriadne dôležité. Žena síce zvládne viac ako muž, lebo má schopnosť rozde-liť svoju pozornosť (venuje sa dieťaťu, popri tom varí a niečo vybavuje, muž popri starostli-vosti o dieťa nezvládne nič iné), muž vie robiť len jednu vec, nedokáže rozdeliť svoju pozor-nosť, ale o to robí veci inten-zívnejšie. V duchovnej oblasti tým jarmom je to, že muž má byť kňazom rodiny, teda muž by mal iniciovať každý deň do-mácu pobožnosť s deťmi. Ženy majú tendenciu vziať na seba zodpovednosť za túto oblasť a muž má tendenciu vzdať sa tejto zodpovednosti, ale to nie je správne. My ženy máme nechať muža, aby on bol du-chovnou autoritou. Nechajme modlitbu s deťmi na mužovi, pokiaľ je to možné!
Uzdravenie z minulosti
Mnohí ľudia utekajú pred minulosťou a riešia svoje problémy vstupom do manžel-stva. To však, čo je v nás zra-nené, sa v manželstve nevyrie-ši, ale sa to skôr objaví. Preto sa uzdravenie má uskutočniť ešte pred vstupom do manžel-stva alebo vtedy, keď je to možné, ale čím skôr. Týka sa to strachov, zlých návykov, predchádzajúcich vzťahov, traumy z detstva, modelov správania našich rodičov. Ak žena napríklad mala otca, ktorý na deti kričal a potom ich bil a vstúpi do manželstva s človekom, ktorý keď chce niečo zdôrazniť, zvýši hlas, hoci to neznamená, že by sa hneval alebo ju chcel biť, na-priek tomu sa v nej objaví táto asociácia a ona sa pred ním uzavrie. Vzniká nedorozume-nie, odcudzenie, a to práve preto, že žena nebola uzdrave-ná zo svojej minulosti. Všetko toto treba vyznať a oddeliť sa od toho v modlitbe pred Bo-hom.
Budujme vzťah vierou
Viera je podstatou vecí, ktoré nevidíme. Týka sa to aj manželstva. Vierou môžem vidieť, čo môže z môjho man-želstva byť v budúcnosti. Ak chcem, aby môj manžel zmenil správanie, potrebujem s ním o tom hovoriť teraz, a to tak, že ho budem povzbudzovať. Vie-rou môžem svojmu manželovi povedať, aký je zodpovedný, hoci to tak nevidím. To ho po-silní a tým ho budem budovať. Postupne sa toto slovo stane realitou v jeho živote. Ak je manžel výbušný, nebudem ho karhať za výbušnosť, ale ak sa stane nejaká situácia, keď sa on dobre zachová, poviem mu: Vážim si, ako sa ovládaš. To sa mi veľmi páči. Táto situácia mohla viesť ku konfliktu, ale ty si to zvládol. Takto budujeme druhého vierou, pozitívne moti-vujeme svojho partnera za všetkých okolností.
Dávajme slobodu
Kde je Duch Boží, je sloboda, píše sa v Biblii. Ak zväzujeme partnera napr. žiar-livosťou, ak ho chceme mať pre seba, ak ho súdime, kontrolu-jeme, obviňujeme, nedovolíme mu mať vlastné záľuby, mani-pulujeme ním, v takomto vzťa-hu nie je sloboda. Mnohokrát na začiatku manželstva robíme všetko spolu, ale postupne zis-tíme rozdiely: napríklad jeden má rád vodu a druhý rád pláva. Riešenie? Pôjdeme spolu k vode a jeden bude plávať a druhý tam bude čítať knihy. Musíme sa učiť dať slobodu! Je pravda, že v manželstve nemô-žeme robiť v plnej miere to, čo chceme, potrebujeme sa pri-spôsobiť, ale na druhej strane môžeme rozšíriť svoj obzor o to, čo baví partnera, a navzájom sa takto obohatiť. Takto nájdeme spoločné me-novatele. Vyhnime sa mentoro-vaniu! Nemanipulujme, nekon-trolujme, nesúďme, nezastra-šujme, neobviňujme. Ak máme takéto tendencie, musíme sa ich zbaviť!

Na záver
Ak zapriahneme do záprahu jedného koňa, utiahne dve to-ny. Ak zapriahneme dva kone, ale každý ťahá iným smerom, utiahnu len jednu tonu. Ak za-priahneme dva kone a ťahajú jedným smerom, utiahnu osemnásť ton!
Ak budeme dodržiavať princípy manželstva, potom bude z tých našich vzťahov naozaj duet: spoločný spev Boha a ľudí. Je to ťažká cesta, ktorá je pred nami, ale je vďaka Bohu zvlád-nuteľná! Tak hor’ sa do toho!

Dagmar Mozolová