Naša túžba po odovzdanosti

   Raz som sa naučil, že k manželským krízam dochádza vtedy, keď jeden ťahá za kratší koniec. Preto si treba ujasniť vlastné potreby a povedať o nich aj svojmu partnerovi a zabezpečiť si doma aj vlastný priestor. To je však iba jedna strana mince.

   Raz som chcel svoju manželku fyzicky i psychicky odľahčiť. Tešili sme sa na spoločnú dovolenku. A zrazu sa čosi vyskytlo, a sen o pomoci manželke bol preč. Spadol som z balkóna a zlomil som si pravú ruku na viacerých miestach. Potom už ani jednému z nás neprišlo na myseľ, aby si dohadoval svoj vlastný voľný priestor. Moja žena tu chcela byť pre mňa. Mal som obavy, aby sa nevyčerpala. Veď ja som jej chcel pomáhať. Ale napokon sme pociťovali ako šťastie, že sme si už nemuseli vypočítavať vzájomné dávanie a branie! Ako slobodne sme sa cítili, keď sme sa nemuseli báť, že od toho druhého dostaneme primálo. Keď sa to podarí aj bez kríz, veľa získame. Mne pomohli asi tieto kroky:

 

Nechal som sa ovplyvniť vzormi

   Jedným je pre mňa dodnes napríklad Florence Martusová. Mladé dievča, ktoré sa koncom 19.storočia zaľúbi do námorníka. Pred vyplávaním na more mu sľúbi, že na neho počká. Od tej doby máva na každú loď, ktorá vpláva do zálivu – vo dne šatkou a v noci lucernou. Napokon o 44 rokov zomiera. Jej milovaný sa späť nikdy nevráti. Miestni obyvatelia ju vôbec nevysmiali, ale postavili jej pomník.

   Aj svätý Pavol bol majstrom vo veciach odovzdanosti. Keď sedí vo väzení, nemodlí sa za svoje prepustenie, ale za ľudí v obci. (Porov. Ef 3,14).

 

Hľadať prospech iného

   Zabudnúť na seba a vlastné potreby a klásť ich do úzadia, to prináša najkrajšie zážitky. Koniec-koncov, veď nejde o to, aby sme prešli životom pohodlne, ale aby sme robili to, čo je správne.

My s manželkou sme mali tú česť priviesť na cestu života päť adoptovaných detí. Pre mňa je istota, že som na správnom mieste, tým najväčším šťastím na svete.

 

Nájsť odvahu

   Mnohí sa obávajú, že vyjdú naprázdno, ak budú dôverovať nejakému človeku a nežiadať od neho nič späť. Zakúsil som, že odovzdanosť je len vtedy možná, ak opustím zónu istoty a urobím niečo možno až nerozumné. Podobne je to i s vrúcnosťou. Je reálna, iba ak sa znovu a znovu rozhodujem bezvýhradne pre kohosi druhého. Práve vtedy, keď podniknem riskantný krok, že sa moje nasadenie nevyplatí, zaplaví ma pocit nesmierneho obohatenia.

Dietmar Pfennighaus
www.team-f.de, preklad: M. Vondenová