Výroky detí

Malý Ľuboško rozloží drevené figúrky a vraví:

„Babka, zahraj mi divadlo o Medovníkovom domčeku, ale Ježibabu dáme pod vankúšik, dobre?“ 

 

Na ulici išla oproti nám staršia pani, podopierajúca sa dvoma paličkami. Adamko sa spýtal: „To je Turkyňa?“ Zadivila som sa: „Ako ti to napadlo? Vyzerala tak?“ – „Áno, veď mala turistické palice.“ 

 

5-ročnému Adamkovi som ukazovala v atlase svetadiely, on sa pýtal, kde bývame my. Európa bol maličký fliačik v porovnaní s celým svetom. Tak som vysvetlila: „Vidíš, aký malý štát sme a Boh sa o každého jedného ešte menšieho človiečika zaujíma.“ On na to: „Prečo? To musí byť taký zvedavý?!“

 

Kedysi som Adamkovi pri štopkaní ponožiek vysvetľovala, že keď sa krajčírka pichne ihlou do prsta, bude sa to lepšie páčiť. Nedávno mi mladší synček nakúkal do misy s nastrúhanými zemiakmi na placky, zrazu kýchol a poriadne naprskal do masy, keďže kvôli rastúcim zúbkom veľmi slintá. Zhrozila som sa. Adamko to okomentoval: „A čo sa vraví? Že to bude lepšie chutiť.“

 

Prezerali sme si s deťmi knihu o zvieratách. O levovi sa písalo, že je kráľom savany. „Je najsilnejší“, dodala som. Adamko akosi nechcel veriť. „Úplne najsilnejší?“ Ja na to: „Áno, veď ktoré iné zviera na svete môže byť silnejšie?“ Adamko: „Predsa Ježiš!“