Tri cesty

   Tentokrát Vám v rubrike „Z môjho života“ ponúkneme svedectvá o ceste viery od troch úplne odlišných ľudí.

   Mária bola vychovávaná vo viere odmalička. V časoch totality si za svojím presvedčením musela stáť aj navzdory prekážkam. Eva sa pozvoľne obrátila počas vysokej školy pod vplyvom viacerých okolností. Norove obrátenie bolo obrátením o 180 stupňov. Dramatické a neočakávané. 

   A hoci sú tieto príbehy natoľko rozdielne, všetky spoločne potvrdzujú slová apoštola Pavla o tom, že Božie cesty sú naozaj nevyspytateľné.

Pán je môj Pastier

   Vyrastala som v rodine, ktorá mi vieru v Boha dala do „štartovného balíčka“. Žiť s Bohom bolo u nás také prirodzené ako dýchanie. Odmalička sme sa s rodičmi spoločne modlievali, chodili na sväté omše, povzbudzovali na prijímanie sviatostí. Na nedeľných bohoslužbách sme ako deti a neskôr mládežníci hrali a spievali. Stretávali sme sa pri nácvikoch spevu, jasličkových pobožností, divadla. Bolo to ešte za komunizmu, takže náboženský život žitý navonok nebol takou bežnou a slobodnou záležitosťou, ako je tomu dnes.

   V období dospievania som sa začala intenzívnejšie stretávať s veriacou bratislavskou mládežou na svätých omšiach, ale aj v menších skupinkách. Spolu sme sa snažili získavať vedomosti v duchovnej oblasti a hľadali sme odpovede na otázky, ktoré sme si nevedeli sami vysvetliť. Vo farnosti sme čas trávili oddychovo aj pracovne. Pomáhali sme v kostole a okolí a v nedeľu sme chodievali s kňazom na výlety. Deň, keď som mohla byť na svätej omši, bol pre mňa prežitý naplno. 

   V súkromí som sa snažila čítať Sväté písmo a prehlbovať si vieru samoštúdiom literatúry, ktorú sa mi podarilo zohnať. V období totality sa kresťanská literatúra nedala kúpiť v obchode ako dnes, kníh bolo málo a bolo ich treba priniesť zo zahraničia. 

   Veľa akcií sa uskutočňovalo v malých skupinkách za zatvorenými dverami. V našej kaplnke sa občas schádzali mladí ľudia na nácvikoch zborov, koncertoch, adoráciách a modlitbách. Napriek veľkej opatrnosti som tam zažila aj raziu vtedajšej štátnej bezpečnosti. Bola to jedna z veľkých skúšok v mojom živote. 

   Prichádzali dni, kedy sa mi z ľudského pohľadu menej darilo. Sen o štúdiu medicíny a budúcom povolaní sa začal rozplývať. Nastúpila som do práce a dúfala som, že o rok ... Pýtala som sa: „Čo mám v živote robiť? Aké mám mať povolanie?“ Snažila som sa prijímať každý deň z Božích rúk ako dar a učila som sa reagovať na jednotlivé udalosti s vedomím, že Pán je môj Pastier, vedie ma životom a ja mu môžem dôverovať. Keď som ktorúkoľvek životnú situáciu prijala a odovzdala do Božích rúk, veci sa začali „riešiť samé“. Niekedy úplne ináč, ako som si predstavovala a veľakrát som ani nečakala, že to bude také jednoduché. Nie vždy som stála pred ľahkými rozhodnutiami a každá vážnejšia situácia si vyžadovala znova a znova sa upevniť vo viere a v dôvere v Božiu prítomnosť v mojom živo

 

 

Mária

Rozhodla som sa pre neho

   Ako dieťa som nebola vychovávaná vo viere, ani som v detstve nebola pokrstená. Obrátila som sa v prvom ročníku na vysokej škole.

   V tom čase sa totiž stretlo viacero priaznivých faktorov: moje vtedajšie vnútorné nastavenie, prostredie a ľudia, medzi ktorých som sa dostala na internáte, ďalej skutočnosť, že po odchode z domu vzrástla moja samostatnosť v rozhodnutiach. Boží prst to všetko zrejme správne zamiešal - a bolo.

   Moje vnútorné nastavenie sa formovalo zhruba v období strednej školy. Stretla som sa s viacerými smermi, ktoré sa viac či menej snažili o isté duchovno, či už rôzne „ezo-smery“ alebo iné náboženstvá. Nič som neskúšala praktizovať, iba som si tu či tam prečítala nejaký článok alebo knižku, či počula niekoho o niečom takom rozprávať.

   Samozrejme som sa stretla aj s kresťanstvom, ale keďže to som ako vonkajší pozorovateľ poznala od detstva, nijako zvláštne som sa oň nezaujímala. Paradoxne mi ani nenapadlo uvažovať o kresťanstve ako o duchovnej ceste, vnímala som ho skôr ako niečo tradičné, kultúrne... Každopádne som však sama seba považovala za osobu, ktorá má záujem o duchovno. Priťahovalo ma akési neurčité mystično, ku ktorému som sa túžila dopracovať.

   A s týmto uvažovaním som sa dostala na internát, kde to vo vysokoškolských kresťanských kruhoch žilo: omše, stretká, taize modlitby, spevácke nácviky. Celkom ma tento svet priťahoval. V tom čase som začínala chápať, že cesta kresťanská je tiež cesta duchovná.

   Tak som sa rozhodla vykročiť. Začala som chodiť na omše i na stretká. Toto by som označila prvým obrátením – veď už išlo o rozhodnutie pre kresťanskú vieru. Prijala som ju, ďalej spoznávala a snažila sa aj podľa nej žiť. Zhodovala sa s mojou túžbou kráčať za niečím hlbokým, duchovným, tajomným, za niečím, čo nás nekonečne presahuje. Oslovilo ma, že viera vyžaduje celého človeka, že mám dať všetko zo seba, že mám podriadiť celý život pre jediný cieľ. Aj keď cieľ mi vtedy ešte nebol celkom jasný.

   Osoba Ježiša Krista mi bola v tom období skoro až na prekážku. Vedela som, že ho musím prijať, že je ústrednou postavou, okolo ktorej sa všetko točí. Ale náročné bolo, že bol až príliš konkrétny. Niekedy ľahšie prijímame všeobecné princípy, v ktorých je dostatočná miera nejasnosti, takže ľahko sa v tejto nejasnosti rozplynú veci, ktoré by nám inak nesedeli. Ježiš však mal svoju veľmi konkrétnu tvár, konkrétny život a konkrétnu smrť. Tohto veľmi konkrétneho Ježiša bolo treba spoznávať a tiež prijať.

   Nuž, najskôr som sa rozhodla žiť tak, ako keby som v neho verila. A postupne som ho aj mohla spoznávať a skutočne mu uveriť. Raz som sa zúčastnila so svojím spoločenstvom na duchovných cvičeniach, kde som sa rozhodla, že sa dám pokrstiť. Absolvovala som prípravu a na konci druhého ročníka som prijala sviatosť krstu, sväté prijímanie a birmovku.

   Zažívam, že sa oplatí nasledovať odporúčanie žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán”. Skúsila som veriť a uverila som. Poznám aj takých, čo skúsili a neuverili. Neviem prečo. Ale ďakujem, že ja som uverila.

Eva

Dnes zasahujem do tvojho života

   Začalo sa to v mojich 12-tich rokoch, keď sa môj vlastný otec s nevlastnou mamou rozhodli, že ma dajú mojej biologickej matke, ktorú som dovtedy nepoznal, nikdy nevidel a nechápal som, prečo mám ísť zrazu do inej rodiny. Moja biologická matka mala už svoju novú rodinu a deti a tiež dosť naštrbený vzťah s manželom, čo moja prítomnosť v ich rodine ešte zhoršovala. Problémy narastali a pretože som bol pripomienkou matkinej trpkej minulosti, začala si svoj hnev, frustráciu a sklamanie vyvršovať na mne. Asi mesiac po mojom príchode ma začala fackať. Videl som aj to, ako sa inakšie správala ku mne a ku mojim súrodencom. Za každú maličkosť ma fyzicky trestala a to sa stupňovalo do takého štádia, že som ju znenávidel. V 14-tich rokoch bola moja nenávisť voči nej taká silná, že som si želal, aby zomrela a plánoval som jej zabitie. Podpálil som dom, v ktorom sme bývali, chcel som vymontovať skrutky na kolese auta a robil som kadejaké nedobré veci. Nakoniec som zistil, že keď ju poriadne nahnevám, tak dostane nervový záchvat a odpadne, a tak som to začal vedome používať proti nej. Zámerne som ju provokoval, neposlúchal, robil jej prieky a vždy keď dostala nervový záchvat a odpadla, tak som mal pocit, že aspoň takto sa jej môžem pomstiť. Ona po čase na to prišla, že to robím úmyselne a začala ma vyhadzovať z domu. Najskôr som býval na ulici deň - dva, potom som sa vrátil, nato som strávil aj Vianoce v pivnici, až som sa na strednej škole v prvom ročníku pokúsil o samovraždu (podrezal som si žily). Skončil som v nemocnici, odkiaľ si ma nakoniec zobral ocino s nevlastnou maminou naspäť. Ja som sa však už vo svojom vnútri veľmi uzavrel a vytvoril som si 13-tu komnatu, kam som nikoho nepustil a nikto nevedel, aký v skutočnosti som, lebo som navonok ukazoval niečo iné. Mal som v sebe sklamanie, frustráciu, nedôveru voči rodičom, ale nič z toho som neriešil. Nikdy som s rodičmi nehovoril o tom, čo sa (počas tých dvoch rokov u mojej biologickej matky) v mojom živote stalo. Hľadal som prijatie, pochopenie a lásku, ale keďže som sa cítil sklamaný aj rodičmi, (a nevedel som o tom komunikovať), nechcel som lásku prijať od nich, a tak som to všetko začal hľadať u kamarátov, v partii chlapcov a dievčat. Začal som s nimi chodiť von, chcel som sa veľmi cítiť slobodný a slobodu som hľadal v alkohole, neskôr heroíne, extáze, pervitíne. Zrazu som sa cítil slobodný, vedel som komunikovať s ľuďmi, bol som sebavedomý, uvoľnený, sebaistý... mal som krídla a bolo to nádherné. V 17-tich som sa vykašľal na školu a odišiel som aj z domu. Presťahoval som sa do Bratislavy, našiel si robotu a bývanie. Partie boli stále častejšie. Z jednej roboty ma vyhodili, tak som išiel do inej. Aj odtiaľ ma vyhodili, lebo som začal kradnúť tovar. Mne to však bolo už jedno, chcel som byť slobodný. Začal som predávať drogy, pichať si, moja spotreba vzrastala. Potreboval som peniaze, tak som kradol, klamal ľudí, robil som mužskú prostitúciu, bol som bezdomovec. Dostal som sa niekoľkokrát aj do väzenia, kde som strávil spolu 5,5 roka. Vždy, keď som vyšiel z väzenia, som chcel žiť slobodne, ale nedokázal som to, lebo drogy ma ovládali. Stali sa zmyslom môjho života aj napriek tomu, že som videl, že ma oddelili od rodiny, od priateľov... nemal som už žiadnych priateľov, nikto ku mne nebol úprimný, lebo ani ja sám som nebol k ľuďom úprimný, ale tak žije väčšina narkomanov. Neskôr to už nebolo o partiách, ako vyzerám, čo mám oblečené, už som len chcel aspoň na chvíľu cítiť slobodu, hoci som vedel, že nebola pravá, ale keď som si dal drogu, aspoň na chvíľu som mal pocit, že som človekom... Boli to roky beznádeje, zúfalstva, depresií... nevedel som bez drog žiť, takže aj keď som sa dostal „von“, onedlho som bol znova vo väzení. Ale nevedel som žiť ani s drogami. Chcel som v živote niečo dokázať, robiť niečo hodnotné, byť prijatý... ale po čase som si to ako narkoman na drogách nevedel vôbec predstaviť. S drogami sa žiť nedalo a bez nich už tiež nie. Vedel som, že život musí byť o niečom viac, ale nevedel som o čom... moja „optika“ bola drogami veľmi obmedzená a ja som bol v depresii. 

   Až prišiel začiatkom roka 2006 okamih, keď ma opäť zatkla polícia (vykrádal som domy) a vtedy prišla úplná rezignácia. Policajti boli pri vypočúvaní zo mňa prekvapení, že som nezatĺkal a všetko priznal. Ja som si už plánoval, že keď ma odsúdia, zoženiem si lieky, predávkujem sa a zomriem. (Môj život nemá cenu a takto žiť nechcem). Tak som v cele predbežného zadržania uvažoval, ako to všetko urobím. A zrazu sa začal predo mnou odvíjať môj život - akoby som pozeral na film o sebe. Videl som okamihy svojho života, keď som bol ako mužský prostitút vo Viedni, videl som, ako sa predávam mužom, ako som bol zneužitý ako 21-ročný, videl som, ako som z toho nešťastný, ale potláčam tú nechuť a frustráciu drogami. Videl som sa, ako som mal strach, že ma niekto zabije, ako som si dobíjal svoju hodnotu a sebaistotu drogami. Videl som, ako som dokopal muža a nechal ho ležať v krvi na zemi a odišiel som preč. Videl som, ako vykrádam dom a odchádzam odtiaľ a zrazu akoby mi niekto dal vidieť tých majiteľov, ktorí prišli z práce domov a sú zúfalí. Pomyslel som si – toto nie je možné, to nechcem, to je všetko minulosť, s tým ja nechcem nič už mať... Kašlem na to, môj život sa končí! Ale bolo to stále intenzívnejšie a nebol som schopný mať to pod kontrolou. V jednej chvíli som začal v cele kričať, aby mi dali nejaké lieky, že to nie je možné, že som sa zbláznil, že mám abstinenčné príznaky, ale nikto neprichádzal, čo mi bolo čudné, lebo na búchanie vždy niekto prišiel. V jednej chvíli, ako som sa prechádzal po cele a búchal na dvere, som zrazu zastal a vedel som, že v tej cele nie som sám. Prvé, čo mi napadlo, čo som vyslovil, bolo: Boh? Ako som to povedal, zrazu prišlo veľké svetlo. Nevedel som pochopiť odkiaľ, kde je jeho zdroj, ale nebol som schopný udržať sa na nohách. Padol som na zem a začal som veľmi plakať. V srdci som vedel, že to je Boh, ale moja myseľ to odmietala prijať. Stále som si hovoril – to je blbosť, mám abstinenčné príznaky... ale v tom všetkom, ako som spadol, ma šokovala láska, ktorú som vtedy cítil. Neskutočná, neodsudzujúca, nepodmienená láska, akú som v živote nezažil. Boh začal ku mne hovoriť a ja som vtedy začal kričať: Teraz ideš? Čo chceš odo mňa? Daj mi pokoj, mňa nezaujímaš! Kde si bol, keď ocino podvádzal maminu? Kde si bol, keď ma rodičia dali k mojej biologickej mame a ona mi robila tie zlé veci? Kde si bol, keď som bol na ulici a ľudia po mne pľuvali? Kde si bol, keď som pracoval ako prostitút, keď ma zneužili... prečo si vtedy neprišiel? Prečo teraz? Môj život je už preč! Daj mi pokoj... ja som narkoman, ja už neviem a nechcem ďalej. Kričal som na neho v tej cele a zároveň som plakal a jeho láska bola taká nadprirodzená a neskutočná, že som len ďalej vylieval svoje sklamanie a Boh mi hovoril: Ja ťa milujem a mám pre teba omnoho viac. Ukazoval mi život, čo som žil, a hovoril mi: Noro, čo chceš vo svojom živote? Ja som ťa stvoril ako slobodného človeka... to boli tvoje rozhodnutia, ktoré si robil a ako si žil, ale dnes zasahujem do tvojho života nie preto, aby som ťa nútil do niečoho, ale aby som ti ukázal to, čo si celý život hľadal – slobodu. A môžeš ju mať vo mne, môžeš ju mať so mnou, ak prijmeš veci, ktoré ja mám pre teba pripravené, lebo ja viem, čo je pre teba najlepšie... Ale ja som sa stále hádal s Bohom. Pýtal som sa - prečo? Chcel som veľa odpovedí, ale nakoniec som mu povedal: OK, ak si skutočný, reálny, ak je pravda o tebe, že uzdravuješ, tak vezmi odo mňa túto závislosť. Vedel som, že potrebujem byť oslobodený od závislosti, lebo môj život inak nemá zmysel, ak by mali byť drogy v mojom živote, takto už žiť nechcem. Povedal som Bohu, že ak toto vezme z môjho života, nech už nikdy viac nedopustí, aby som sa znova vrátil k drogám. Povedal som mu: Radšej ma urob hluchým, slepým, chromým, ako by som sa mal vrátiť znova k drogám a ja ti dám môj život, dám ti plný priestor v mojom živote! A keď som sa postavil, bol to pre mňa prvý deň slobody. Prvýkrát v živote som sa cítil úplne slobodný. Napriek tomu, že som bol v cele a že som ešte na dva roky išiel do väzenia, vtedy som sa druhýkrát narodil a tie dva roky boli v tom čase najlepšie roky môjho života. Vo väzení som si pýtal Bibliu a spoluväzni sa ma pýtali, či chcem fajčiť. Nie, nie! Chcem čítať! Chcem poznať Boha, všetko o ňom, kto je. Oni si pomysleli, že mi preskočilo a vraveli mi: Čo ti šibe, buď normálny, Noro, drsný chlapík, ako si býval. Ale ja som si pomyslel - ó chalani, keby vám tak preskočilo z Krista ako mne, boli by ste šťastní. Takže pred siedmimi rokmi som začal žiť nový život, keď som vydal svoj život Bohu. Boh ma okamžite a nadprirodzene oslobodil od drog a ja odvtedy nežijem ako abstinujúci narkoman, ale ako slobodný. Koho Syn oslobodí, je skutočne slobodný. (Jn 8,36)

(Poznámka redakcie: V súčasnosti, 7 rokov od dramatickej zmeny života, spolupracuje Noro S. s kresťanskou organizáciou ACET (občianske združenie zamerané na prevenciu a témy sex-aids-vzťahy), prednáša na školách, venuje sa mládeži a zasahuje dobrou správou evanjelia aj cez vlastný príbeh. Vypočulo si ho už mnoho stredoškolákov po celom Slovensku.)

Noro

V zovretí

   Vstúpili sme s trojročným synom do čakárne k lekárovi. Pozdravila som mladého otecka s otázkou, či čaká do tých istých dverí a po jeho kladnej odpovedi som sa pýtala ďalej, či nevie, ako to vnútri prebieha. Vraj je tam teraz jeho manželka s dcérkou – dvojičkou chlapčeka, ktorý mu práve sedel na kolenách. Po úvodnom spontánnom rozhovore, aké sa bežne udejú na podobných miestach, vytiahol mladý pán z ruksaku akési letáky a začal svoju reč na tému Čo bude po smrti. Usmiala som sa na neho a priznala sa, že poznám tieto „veci“, že sa teším, že sme sa stretli, lebo sme brat a sestra vo viere a oceňujem jeho snahu osloviť ľudí s ponukou evanjelia. 

   Namiesto príjemného súrodeneckého či aspoň priateľského rozhovoru sa naša komunikácia odrazu zvrtla kamsi inam. Jeho prvá, prísnym hlasom vyslovená otázka „A čo znamená byť kresťan pre vás?“ ma presmerovala. Začala som sa cítiť nepohodlne, ale úprimne som vyznala svoju vieru v Ježiša – Boha. To, čo nasledovalo, však bolo podobné výsluchu, čomu vlastne verím, či vôbec viem, o čo ide a pod. „Prepáčte, cítim sa práve ako na štátniciach...“ vytlačila som zo seba. Naši maličkí chlapci sedeli ako prikovaní na nemocničnom vozíku a chrúmali keksy. Kvôli ich napätiu som nechcela v rozhovore pokračovať, ale otecko lovil z ruksaku nové a nové brožúrky. A keď už ma priamo oslovil otázkou, či viem, čo ma čaká po smrti, či verím tomu správnemu biblickému učeniu, zatúžila som rozpovedať mu príbeh s mojou mamičkou, ktorú som odprevádzala do večnosti, modlila sa za ňu a ona vo viere v Jediného spokojne odišla. Ale mladý pán nechcel veľmi načúvať, prerušil ma po prvej vete ďalšou otázkou, že či si myslím, že za to, že ja som sa za ňu modlila, ona pôjde k Bohu. Na to som mu odpovedala už i ja prísnejšie: „Milý pane, keby ste mi neskákali stále do reči a mali o mňa ako o človeka záujem, tak vám vysvetlím, čo sa dialo. Možno ste ešte nestáli na prahu smrti - toto je pre mňa veľmi citlivá téma, stalo sa to len nedávno. Ukončime, prosím, túto debatu.“ Pohľadom som mu jemne naznačila, že sú tam naše šokované deti a nie je najvhodnejšie takýmto tónom pokračovať. Ale on hovoril ďalej – menoval mi body, čo by som sa mala dozvedieť a prečo som úplne mimo. Posledné slovo som si vzala ja a náš skutočne nepríjemný rozhovor som aj doviedla ku koncu: „Brat môj, jedna vec platí pre nás oboch – nech sme z ktorejkoľvek denominácie – ak ideme niekomu hlásať radostnú zvesť, najprv si musíme zistiť, kde náš komunikačný partner stojí vo viere a čo potrebuje. Ani vy, ani ja nesmieme chŕliť na cudzích ľudí poznanie bez lásky a bez úcty, lebo môžeme čosi pokaziť. A čo ak raz stretneme misionára, ktorý možno o dvadsať rokov dlhšie kráča vo viere než my sami ... alebo celkom neveriaceho...?“ 

   Na znak priateľstva som jeho manželke poslala malý darček a pridala som na seba telefónne číslo s tým, že som ochotná ešte inokedy diskutovať. Neviem, čo si odniesol z nášho stretnutia on, nikdy sa už neozval a ja som naňho nikde nenašla kontakt. Pre mňa bol ten rozhovor poučný. A je mi ľúto, ako niekedy svedčíme.

Alena