Svet z inej perspektívy

   V prvých dňoch nového roka som čakala svoje druhé bábätko. Veľmi sme sa tešili a prosili sme, aby zaňho orodoval aj náš anjelik, ktorý po trojmesačnom pobyte v mojom brušku odišiel späť k Pánu Bohu.

   Bola som už v 13-tom týždni tehotenstva, keď sa začal tento príbeh, ale pekne poporiadku...

 

   Krátko po mojej tridsiatke, začiatkom marca, som začala trochu zahmlene vidieť na ľavé oko. Spolu s manželom sme ho preskúmali, ale nič výnimočné sme nenašli.. Čakali sme 2 týždne (v nádeji, že sa to „samo“ stratí), občas sme sa opýtali našich známych, či s tým nemajú nejaké skúsenosti, a keďže nemali, zašla som na vyšetrenie očí.

   19. marca, na sviatok sv. Jozefa, zavčas rána, som už sedela pred očnou ambulanciou. V 13. týždni tehotenstva, večne hladná, som si spokojne vychutnávala raňajky, ktoré mi pripravil manžel. Krátko po začiatku ordinačných hodín ma zavolali dnu a začala sa séria rôznych vyšetrení. Keďže som ich absolvovala prvýkrát v živote, spočiatku boli aj celkom zábavné. Meranie očného tlaku, čítanie písmen rôznych veľkostí, rozkvapkávanie očí, opäť čítanie písmen – už s rôznymi veľkosťami dioptrií (pravým okom som prečítala aj tie najmenšie písmenká, ľavým – na moje veľké prekvapenie - ani to prvé najväčšie...), skúmanie očného pozadia - pri tomto vyšetrení sa už na mňa prišla pozrieť aj druhá doktorka a následne ma odoslali k primárovi. To už boli pri mne všetci traja lekári a živo diskutovali. Veľmi som im nerozumela, padalo tam aj mnoho latinských slov. Spravili mi aj sériu farebných fotiek povrchu oboch očí a pani doktorka mi dôkladne povysvetľovala rozdiely medzi fotografiami povrchu pravého a ľavého oka. Potom ma poslali na ultrazvuk oka a odber krvi so slovami: „Po týchto vyšetreniach budeme múdrejší“. Aj sme boli... teda oni boli. Ja som stále čakala, kedy mi už dajú predpis na nejaké „okulárky“ a budem môcť ísť domov. Ale všetko malo byť inak.

 

Diagnóza

   Pán primár prišiel po mňa osobne, posadil ma do kresla, chytil ma za obe ruky a povedal niečo ako: „Nebudeme si nič tajiť. To, čo je v očku, je obrovské a má to nádorový charakter. Treba teraz myslieť pravdaže aj na bábätko, ale hlavne na vás a bezodkladne, najlepšie ešte dnes, ísť do inej nemocnice, kde je pani doktorka, ktorá sa na tieto nádory špecializuje a ona povie, čo ďalej.“ Chvíľu som nechápavo pozerala na neho i na lekárku vo dverách, ktorá na mňa hľadela očami plnými ľútosti. „Je to rakovina?“ opýtala som sa. „Áno, treba to riešiť veľmi rýchlo. Prosím vás, určite si to už nikde inde neoverujte. Choďte rovno do tej druhej nemocnice.“

   Kým som čakala na písomnú správu pre „špecialistku“, zavolala som môjmu manželovi. V záchvate plaču mi chvíľu trvalo, kým som bola schopná povedať mu novinky. Rozhodli sme sa, že skúsime tú druhú nemocnicu hneď – nech to máme za sebou čo najskôr. Manžel pre mňa prifrčal autom aj s jeho mamkou, ktorá bola práve u nás.

   V hlave mi zneli primárove slová „... treba teraz myslieť pravdaže aj na bábätko, ale hlavne na vás.“ Čo tým myslel?

   Do druhej nemocnice sme dorazili v čase obeda. Trochu sme blúdili, kým sme našli očnú ambulanciu. Vo vestibule, na prízemí, som manžela na chvíľu zastavila a povedala som mu, že ak nám dajú na výber – oko alebo náš drobček, obetujeme oko... Mysľou mi prebehla spomienka na ženu menom Gianna Beretta Molla... a prosila som i cez jej príhovor o ochranu nášho dieťatka.

   Sestrička v ordinácii sa trochu pohoršovala nad tým, prečo si lekári, ktorí ma poslali, neoverili, či dnes pani doktorka ordinuje, prečo je to také neodkladné a či to nepočká do rána. Nuž, hádam počká, pomysleli sme si a už sme sa pomaly chystali na odchod, keď zrazu okolo preletela v bielom plášti, s rozviatymi vlasmi, naša pani doktorka - špecialistka. Jasné, že sme nevedeli, že je to ona. Došlo nám to, keď vošla do ambulancie a začuli sme sestričku: „Hľadali vás tu takí mladí – už odišli?“

   Po chvíľke čakania sa pri nás pristavila, pozrela úchytkom na papiere v mojich rukách a poznamenala: „Počkajte pri vedľajších dverách, hneď prídem.“

Výsledky vyšetrení z predchádzajúcej nemocnice vidieť nechcela. Chcela si spraviť najskôr vlastný názor. Po sone oka, ani nie po piatich minútach, povedala: „No, mne je jasné, čo to je. Ani nepotrebujem ďalšie vyšetrenia. Je to ako z učebnice.“ Ukázala mi asi 9 ultrazvukových fotiek, ktoré vytlačil prístroj. Dosť výrazne sa na nich vynímala biela machuľa zaberajúca väčšiu časť snímku. „Ten nádor je dosť veľký. Odhadujem, že je tam už 2 až 3 roky, ani neverím, že vidíte zle len 2 týždne. V ktorom ste mesiaci tehotenstva?“ „Štvrtom.“ „Vaše prvé dieťaťko?“ „Druhé. Prvé sme potratili v 3.mesiaci pred pol rokom.“ „O to je to náročnejšie. Takže, ja by som to riešila aj vzhľadom na tehotenstvo veľmi radikálne.“ Odmlčala sa. „Čiže vybrať operačne?“  Hlesla som. Zahľadela sa na mňa veľkými modrými oča-mi. „Áno, ale všetko. S celým okom.“ „A bábätko?“ opýtala som sa. „Jeho sa to netýka. V tomto štádiu má už vlastný krvný obeh. Druhý trimester tehotenstva je najlepšie obdobie pre takýto zákrok. Urobili by sme to lokálne, čiže bez celkovej anestézy.“ 

   Usmiala som sa. „Takže mu nič nehrozí? Ach, to som rada. S jedným okom sa dá žiť. Môžem zavolať môjho manžela?“

 

Oko musí von

   Prešli sme do vedľajšej ordinácie. Sestrička tam už nebola. Keď môj manžel zavrel dvere, pani doktorka poznamenala: „Vy ste veriaci, však?“ Prekvapene sme sa na seba usmiali. Pokračovala: „To tak vidieť! Dnes je už zriedkavé vidieť homogénnu rodinu.

   Zopakovala manželovi to, čo povedala mne, pozreli sme si opäť fotky z ultrazvuku.

   „Ja by som to najradšej vybrala hneď zajtra. Ale vy ste rozumní. Urobíte si dodatočné vyšetrenia a prídete sa objednať na zákrok, dobre? Manžel môže byť celý čas pobytu v nemocnici s vami, ak bude voľná posteľ na oddelení.

Rozlúčili sme sa. Vo vestibule sa mi pomaly v hlave zatrieďovali udalosti a informácie uplynulých hodín.

   Treba to oznámiť mojim rodičom, manželovmu otcovi, našim súrodencom... Skúsime sa poradiť o diagnóze s inými očnými lekármi, absolvovať ďalšie vyšetrenia.

   Mali sme ešte trochu času do odchodu vlaku, ktorým sa manželova mamka mala dostať späť domov, a tak sme sa vybrali na pútnické miesto k Lurdskej Panne Márii. Pri vystúpení z auta začalo snežiť, tichučko a husto. 19.marca to sneženie nebolo až také samozrejmé – zvlášť preto, že chvíľu predtým bola obloha žiarivo modrá. Sneh padal ticho na nás i koberec snežienok, ktoré obklopovali miesto pod kostolom Panny Márie Snežnej... hm, nie sme sami, vďaka Bože :-)...

 

Sila rodinnej lásky

   Takto by som nazvala nasledujúce dva týždne. Absolvovali sme návštevu u svokrovcov, moji rodičia a súrodenci precestovali celú republiku, aby nás prišli objať. Nedá sa to opísať, len zažiť. Myslím, že stretnutie s našimi najbližšími veľmi pomohlo aj upokojeniu ich obáv. Z telefonátov sme cítili ich veľké trápenie a strach. Pri osobnom stretnutí, keď videli náš prístup k celej udalosti, vrátil sa aj im aspoň kúsok pokoja a nádeje, že všetko bude v poriadku.

   Jedným z hlavných „upokojovateľov“ bolo naše dieťatko. Hoci som jeho pohyby ešte necítila, hlásilo sa nám inými cestami. Pri vyšetrení sona brucha (jediná možná cesta kontroly v tehotenstve – na uistenie, že nádor neprenikol aj niekde inde) pán doktor „zablúdil“ na moju prosbu aj k nemu. Koľko radosti mi dodala tá rúčka a pohyb na obrazovke. Výsledky boli všetky v poriadku.

Ako dobre, že nám ho Pán Boh dal, všetko sa s ním znášalo oveľa ľahšie.

   Naša veľká vďaka patrí aj dobrej známej rodiny môjho manžela, ktorá je očnou lekárkou. V hodinovom telefonáte nám vysvetlila všetky nejasnosti i zodpovedala množstvo otázok, ktoré sa nám rojili hlavami.

 

Operácia

   Termín prijatia do nemocnice určili na stredu 1. apríla.

Dni pred operáciou sme trávili prechádzkami a výrobou fotiek a videa oboch mojich očí.

   Pred nástupom do nemocnice sme išli spať až po polnoci. Po zhasnutí som zrazu zahlásila: „Ja na to oko vidím!“ Manžel spozornel a opýtal sa: „Čo vidíš?“ „Všetko – teba, skriňu, okno,“ menovala som mu. Neskôr mi rozprával, ako si spomenul na všetkých, čo sa za nás modlia a začal pomýšľať na možnosť zázraku, keď som zahlásila: „1. apríl!“ Nuž čo, trocha žartu nezaškodí.

   Pobyt v nemocnici bol plný stretnutí s mnohými príjemnými ľuďmi. Jeden pán doktor - veľký srandista - sa nás vypytoval na bábätko. Keď som mu povedala, že je to už druhé, ale prvé sme potratili, zvážnel a povedal: „Musíte sa modliť. Modlíte sa?“

   Môj manžel bol celý deň pri mne. Rozlúčili sme sa až večer.

Zákrok naplánovali na 2.apríla.

Samotná operácia prebehla bez komplikácií. Bolo celkom zaujímavé byť pri nej v bdelom stave.

   Vďaka Bohu, že nám poslal práve „našu“ pani doktorku. Obhájila lokálnu anestézu pred návrhom celkovej od samotného primára a hoci mi aj chvíľu „pohrozila“, že ak sa neuvoľním (najmä svaly na tvári), tak ma ozaj trochu prispí, neurobila tak.

   Manžel ma už čakal pred oddelením. Keďže som bola dosť unavená, hneď som zaspala.

   Až do večera som mala pokožku až na temeno hlavy necitlivú. Po doúčinkovaní anestetík ma dosť bolela hlava (za čelom), ale samotné oko (lepšie povedané miesto po ňom) som až tak veľmi necítila – len pri smiechu a prudkých pohyboch „obidvoch“ očí. Inak ani bolestička. Vďaka, Bože. Odmeň všetkých, ktorí sa za nás modlia.

 

Môjmu láskavému manželovi

   Ľúbim ťa, láska moja a ďakujem ti, že stojíš pri mne – za tvoju odvahu pri prvom preväze „oka“ - keď sa nám doma pri pohľade do zrkadla obom podlomili kolená, za starostlivosť o mňa i o naše dieťatko.

 

Život, ktorý žijeme teraz

   Od operácie môjho oka uplynuli viac ako 3 roky. Učím sa žiť s protézou a obrazovým videním 2D. Našťastie, pri radostiach mamy už dvoch detí na to často nemyslím. Pravidelné kontroly absolvujem vždy s miernou obavou, ale po nich vládne u nás radosť z dobrých výsledkov. Nuž, vďaka Bohu za každý nový deň, ktorý mne i mojej rodine daruje.

   Pravdaže som si aj poplakala, ťažko sa mi prijímal dotyk rakoviny, strata stopercentného zraku a samozrejme aj fyzická zmena na tvári, ktorú si každý hneď všimne. Ďakujem však Bohu za manžela, ktorý ma podržal vtedy i teraz, keď sa občas kvôli tomu rozľútostím.

Magdaléna
(Pravé meno pisateľky je v redakcii)