Úvahy, ktoré neberte do úvahy

   Viac žien pohromade – súženie. Nebudem sa hrať na svätuškára, intuitívnejšie zo mňa lezie na adresu žien ťažko stráviteľná kritika, prameniaca v závisti, že vašich kvalít nikdy nedosiahnem. Avšak kritizovať nežné pokolenie na tomto mieste je ako uraziť matku bossa motorkárskeho gangu. Zalovím preto hlbšie a v duchu ostatných dualistických teórií upozorním na tri z mnohých vznešených vlastností, ktoré ženy od mužov oddeľujú. Tieto možno pozorovať obzvlášť vyvinuté u žien, ktoré neostali ležať úhorom, nečakali na toho pravého pridlho (uprednostňujúc dedičstvo emancipačného hnutia – kariérne ambície) a poddali sa vábeniu sviatostného zväzku. Vďaka nim manželstvo ani po rokoch nestráca nič zo svojej krásy, svätosti, vášne. Iba sa premieňa na niečo zrelšie, funkčnejšie a trvanlivejšie. Možno trochu príliš trvanlivé. Akoby v tetrapaku. Stabilné a utilitárne. Ako inak by sa počas rokov mohli sms od manželky manželovi zmeniť z „miláčik, ľúbim ťa" na „rožky, mrkva, jogurty, mlieko, šunka".

 

Matkami už od kolísky

   Až na početné výnimky ste obetavé. Dovolím si uviesť príklad z praxe. V rodine ochorejú deti, ku ktorým je v noci treba vstávať, dávať čapíky a zábaly. Ráno sú na uplynulú noc odlišné reakcie. Manželka ľutuje neborké deti, muž, naopak, lamentuje nad sebou, nevyspatý naráža do dverí a ostentatívne vyzivuje. Pre vašu obetavosť máte môj úprimný a zaslúžený obdiv. Pravda, muži obetavosť dokážu nadrilovať. Boli sme ochotní čakať na rande svoju milú neraz aj hodinu po dohodnutom termíne a zdanlivo to znášať s úsmevom, no ruku na srdce, dynamo trpezlivosti točili zištné pohnútky. Očakávali sme slovo vďaky, prípadne v pokročilejšom štádiu vzťahu letmý dotyk ruky alebo dokonca - u veľmi trúfalých párov - ískanie a bozk na líce (neuvedomujúc si dôsledky svojich náruživých činov).

 

Gazdiné až za hrob

   Stáva sa to neraz. Po omši si vravíte, aká dobrá kázeň to bola, ale neviete si už spomenúť na jedinú myšlienku z nej. Je to zavše preto, že vás trápi, či máte doma všetky ingrediencie potrebné na koláč, aby ste nemuseli v deň sviatočný navštíviť samoobsluhu. Zaťažujete sa premysleným dochucovaním stravy, hoci všetko, čomu sa hodiny s láskou za šporákom venujete, do seba deti (vrátane manžela) v chvate nahádžu za pár minút. Napriek tomu oceňujem pozornosť venovanú dôležitým detailom, keď si dávate záležať napr. na dôkladnom zbavení čerešní kôstok. Za ideálny múčnik totiž považujem bublaninu. Je primerane chutná (t.j. nezjem jej príliš), príprava relatívne rýchla a zvládne ju aj gazdinka s trieštivou zlomeninou zápästia. Čo by nás ozaj zamrzelo, je prítomnosť kôstok v použitom drobnom ovocí. Vyplejme naše mysle od buriny spomienok na školské jedálne, kde mali niekdajšie kuchárky tajné dohody s miestnou zubárkou a do kysnutého cesta priehrštím sypali nevykôstkované čerešne. Na druhej strane súhlasím, že môže byť zábavné sledovať škrobenú návštevu, ako kôstky vypľúva na tanierik.

 

Pokoj nad strasť

   „Už týždeň sú prechladnutí.“ „Rozhodli sme sa správne?“ „Nestihnem to.“ „Nemyslíš, že mi to skrátila príliš?“ „Nemám čo na seba.“ „Čo jej zajtra poviem?“

   Nešťastie príde samo, prečo si ho pripomínate predčasne? Hoci sa to na prvý ani druhý pohľad nezdá, prinášate tým pokoj. Po uplatnení Herakleitovho princípu protikladov, bez vášho sústavného trápenia sa pre čokoľvek by sme kvalitu ozajstného pokoja nezakúsili, bola by nám všednou rutinou. No vy, nezištne, aj keď je nebo čisté, vyzeráte chmáry na obzore. Mne je najlepšie, keď len tak sedím na terase a pozerám pred seba. „Na čo myslíš?“ „Na nič. Naozaj“.

Ľubo Moza