Zorro s okenou

(Fejtón)

   Takmer po celý rok sa mi darí tváriť ako pseudo-intelektuálka. (Rozumej ako žena, ktorá nie je spú-taná povrchnými starosťami o kuchyňu a domácnosť. Ktorá netrávi soboty len s handrou a zmetákom, ale číta knihy pre náročnejšieho čitateľa, zaujíma sa o politiku, píše články, diskutuje s priateľmi...)

   Občas však prídu dni, kedy sa vo mne začnú ozývať nejasné pocity, umocňované chuchvalcami prachu, poletujúcimi po dlaždiciach na chodbe. Pocity pomaly naberajú na intenzite, keď v zrkadle, pocapkanom stopami detských rúčok, už len sťažka rozpoznávam nejasnú siluetu čohosi, čo by som pri troche fantázie mohla byť ja sama. Celé to praskne pred sviatkami, kedy úbohá zanedbaná domácnosť spolu s manželom, ktorý si už štvrtý víkend varí sáčkovú polievku „Vitana“, z posledných síl poprosí o trochu pozornosti.

   Vtedy odhodlane beriem do ruky „Okenu“ a jediným ráznym pohybom nastriekam na zrkadlo bojovné „Z“ ako Zorro, pripravená zatočiť so všetkými a so všetkým, čo bráni dokonalej čistote nášho domova.

   So zadosťučinením stieram zo skla polročné detské capkanice a s nemenším odhodlaním odlepujem zvyšky vystrihovačiek snáď spred roka.

   Sily ma neopúšťajú ani pri vysávaní, čistení WC, vane, triedení oblečenia v skriniach, praní a pečení...

   Mierne mdloby sa ma začínajú zmocňovať až pri pohľade na horu bielizne, ktorá pôsobí, akoby som si privyrábala žehlením pre susedov z celého paneláku.

   Neohrozený Zorro vo mne sa mení na úbohého Sizyfa, márne tlačiaceho ozrutný balvan hore kopcom.

   A kdesi vzadu v hlave sa mi vynára anekdota o jednej panej, ktorá sa nechápavo pozastavovala nad tým, ako sa iné ženy môžu česať každý deň, keď ona sa češe len raz za rok a čo si pri tom vytrpí.

   Ale ja ju ľutujem. Úbožiatko.

Zdenka Šujanová

Prežila som koniec sveta

(Reportáž)

 

   Takýto bulvárny nadpis by ste v Miriam asi nečakali, však? Ale nie, neodkladajte časopis! Nebojte sa, nejde o žiadny apokalyptický článok, takže môžete pokojne čítať ďalej.

   Ale schválne – ako si predstavujete koniec sveta? Hromy, blesky, síra, zemetrasenie? A čo tak more, vietor a čajky? ... Lebo takto skutočný koniec sveta vyzerá. Aspoň ten španielsky...

 

   Bol raz jeden pračlovek; no dobre, možno nie zrovna pračlovek, ale Kelt. Išiel dlho, dlho po súši, popri mori, až zrazu prišiel na koniec. Ďalej už nebolo nič – len šíro-šíra voda a do nej videl ponárať sa ohnivý kotúč slnka. Myslel si, že je na najzápadnejšom kúte sveta. Zavolal svojich súkmeňovcov, postavili tu oltár a začali sa tu zhromažďovať a uctievať slnko.

   Možno takto nejako to bolo, lebo k tomuto miestu sa viaže veľa pohanských i kresťanských legiend. Legendy však ostávajú legendami, ťažko povedať, ako to v skutočnosti bolo. No tento cíp zeme sa už stovky rokov nazýva FINISTERRE (ale kto prvý vymyslel tento názov – o tom múdre zdroje mlčia). Keď si vezmeme na pomoc latinčinu a názov rozmeníme na drobné, dostaneme dve slová: finis = koniec, terra = zem, svet. Takže vitajte na konci zeme, resp. konci sveta!

   Ešte stále neviete, kam som vás zaviedla? Prepáčte, ospravedlňujem sa, nachádzame sa na Pyrenejskom polostrove, v severozápadnom Španielsku, v Galícii, priamo na pobreží Atlantického oceánu, na myse (polostrove) Finisterre (Cabo de Finisterre).

   Keď som prvýkrát počula o tomto mieste, myslela som si, že je to najzápadnejší bod kontinentálnej Európy. To si kedysi mysleli aj starí Rimania, až neskôr sa zistilo, že najzápadnejší bod leží v Portugalsku. Škoda. Názov koniec sveta by mal tak svoje opodstatnenie. Ale nevadí, aj tak toto miesto už všetci poznajú pod týmto menom.

 

   Polostrov Finisterre preslávila aj pútnická cesta do mesta Santiago de Compostela k hrobu sv. apoštola Jakuba. Podľa legiend vraj sv. Jakub evanjelizoval aj na tomto polostrove a dal zničiť oltár bohu slnka. Mnohí pútnici končia, alebo si skôr predlžujú svoju púť až na koniec sveta. Je to zo Santiaga niečo vyše 90 km a pútnická cesta sa nazýva Camino de Finisterre. Je označená, ako všetky „santiagovské“ pútnické cesty, žlto-modrými mušľami na kamenných stĺpikoch a žltými šípkami namaľovanými na domoch, stromoch či priamo na cestách.

   My sme našu púť cestou na koniec sveta nekončili, ale naopak, začínali (potom sme pokračovali ešte na Camino Inglés). Cesta sa začína priamo v Santiagu de Compostela pred katedrálou. Pokračuje cez typický galícijský vidiek – roztrúsené dedinky s kamennými domčekmi, ale i väčšie mestečká, prevažne eukalyptové lesíky, kukuričné polia... Trasu lemujú starodávne kamenné kostolíky a kríže. Prespať sa dá v pútnických ubytovniach (albergue), ktorých je cestou viacero – buď štátnych, alebo súkromných. Zaujímavý je napr. albergue v dedine Olveiroa; tvorí ho viacero kamenných domčekov s modrými okenicami a červenými strechami v jednej z uličiek osady. 

   Cesta nie je náročná, väčšinou ide po rovine, občas mierne hore či dole. No i tak – šľapať s plnou poľnou, horúcim slnkom nad hlavou, nie je vždy úplná sranda... Počet dní si človek môže naplánovať podľa vlastných schopností a možností. Tí zdatnejší to prejdú za tri, my sme to išli štyri dni. Po asi 80-tich kilometroch v nohách už, človeku značne unavenému a utrmácanému, poskočí srdce radosťou – more na obzore! Je to krásny pohľad – šíre more pod nami, lemujúce osady na pobreží a loďky v prístave. Hneď sa človeku ľahšie kráča, pretože už aj tuší, že cieľ sa blíži... Na pobreží ležia mestečká Cee a Corcubión, pekné aj svojimi námestíčkami s kostolom, no hlavne svojou polohou v zátoke. Ale na pobreží sa nachádza hlavne Fisterra - staroveká prístavná rybárska dedinka. Je to posledná obývaná oblasť pred koncom sveta a asi aj vychýrená rekreačná oblasť, lebo je tu veľa pláží, hotelov a pod. Ak ste sem doputovali po vlastných, v albergue môžete dostať certifikát, že ste prišli na koniec svätojakubskej cesty (Fin del Camino).

   Z dediny ostáva už len posledných 3,5 km na koniec polostrova. Cieľ je už naozaj blízko... Vedie sem asfaltová cesta, síce mierne do kopca, ale s pekným výhľadom na more a pevninu v diaľke. A čo je to tri a pol kilometra, keď ich má človek v nohách už desiatky (podaktorí aj stovky)?

   Asfaltka sa končí, pred nami sa vypína slávny maják. Sme tu! Na samom konci sveta! Hurá, zvládli sme to... Podaktorí tu vraj pália svoje oblečenie; nechápem však, prečo by som to mala robiť... A tak sa aspoň fotíme, ako dôkaz, že sme tu naozaj boli. No ak máte dlhé vlasy, zabudnite na úhľadné fotky, lebo vietor ani trochu nespolupracuje a robí si, čo chce (viem, o čom hovorím :-) ). Ani hukot vetra sa nedá zahanbiť, občas máme problém sa počuť, hoci stojíme blízko seba. A aby toho nebolo málo, pridáva sa i burácanie mora a škriekanie čajok. More, vlastne oceán je tu divoký, nie je to žiadna romantika, žiadne jemné vlnky. Ale nemilosrdné udieranie do skál a útesov hlboko pod nami (a tak názov skalnatého pobrežia Costa da Morte – Pobrežie smrti – má svoje opodstatnenie v podobe mnohých lodí, ktoré tu stroskotali). No i tak to má svoje čaro a človek si rád posedí na skalách... a počúva... a pozerá do diaľok... a možno rozmýšľa... veď je určite nad čím... A možno je len rád, že môže chvíľu sedieť a nehýbať sa :-). 

   A čo sa tu dá vidieť okrem skál, mora a čajok (a davu turistov)? Samozrejme, nesmie chýbať kamenný kríž. Zaujímavá je i kovová topánka-socha na skale. No predovšetkým je to maják. V ňom si môžete dať pečiatku do svojho credenciálu (preukazu pútnika) a pozrieť si výstavku fotografií tohto miesta. Maják bol postavený v roku 1853. Na vrchole sa nachádza presklená klenba s lampou (lucernou). Zo začiatku bola olejová, teraz je už elektrická a vydáva signál v podobe žiary každých 5 sekúnd s dosahom až 57 km. Z jednej strany majáka trčia z okien dve trúby. Hútali sme, na čo slúžia (žeby sa nimi zvolávali škriatkovia, alebo trúbia každú celú hodinu ako zvonkohra?); až doma som zistila, že je to celkom prozaické – sú to hmlové trúby, dávajú signály, keď pre hmlu nevidno svetlo majáka. Dva prenikavé zvuky sa ozývajú každú minútu do diaľky 46 km.

   Lampu ani trúby sme v akcii nevideli (nepočuli), keďže sme tu boli poobede (a v Španielsku navyše zapadá slnko o hodinu neskôr ako u nás). Preto sme nevideli ani malebný západ slnka, ktorý by tu vraj mal byť. Tomu verím, musí to byť sila – ohnivý západ slnka na konci sveta... No aj tak bolo práve v ten deň pod mrakom a vlastne nás na spiatočnej ceste vyprevádzal dážď. Nevadí, i tak to stálo za to.

Jana Májeková

Katedrála

   Obyvatelia nevedia, odkedy stojí v centre ich mesta Katedrála. Jej štíhle vysoké veže boli vždy inšpiráciou pre básnikov z mesta aj z okolia, jej zvony rozochvievali v zaľúbencoch hlboké city a jej popukané múry hovorili starcom: „Aj váš čas sa pomaly blíži. Čas je len dlhá rieka, do ktorej večnosť vstupuje a hneď ju zas opúšťa. Čas bez živých tvorov je ako rieka bez rýb, rias a nánosov životodarného bahna. Je nemá a ospalá, v podstate neexistuje.“

   Toto všetko mohol človek počuť, keď v mlčaní noci Katedrále úpenlivo načúval. Ľudia milovali Katedrálu, ale viac bolo tých, čo ju nenávideli. Ten chrám nemal žiadne dvere.

   Jedni hovorili: „Je to hŕba bezcenného kamenia, ktovie, odkedy tu stojí. Do Katedrály sa nedá vchádzať ani z nej vychádzať, aby sme sa skryli v tieni pred páľavou slnka. Iba čo nám špatí mesto.“

   Iní prižmúrili oči a tvrdili: „Ale vyzerá ako Hora poznania alebo akýsi labyrint. Bola s našimi predkami, nech je s nami aj naďalej.“

   Tých, čo Katedrálu nenávideli, pribúdalo. Starí ľudia vymierali a deti ich detí prestávali rozumieť TAJOMSTVU.

   Jedného dňa sa pred Katedrálou zhromaždil dav. Muži mali v rukách čakany, ženy sekery a svorne kričali: „Katedrála, tvoj čas sa naplnil! Keď nám neslúžiš, si zbytočná! Nemáš dvere, nie je dôvod, aby si tu stála.“

   Začali sekať a mlátiť do múrov, až okolo nich lietali úlomky kameňa. Prvým sa podarilo preraziť múr na južnej strane. Okolo otvoru sa zhromaždili upotené tváre a nazreli dnu. Katedrála bola prázdna. Nenašli tam ani lavice, ani oltár, ani pokladnicu.

   Chrám bol pustý, múry zvonka a zvnútra boli úplne rovnaké. Rozzúrený dav sa pomaly začal rozchádzať. Niektorí šomrali: „Zajtra ju zrovnáme so zemou...“

   V tichu noci pristúpil ku Katedrále akýsi cudzinec. Dotkol sa prebitej steny a šepol: „Do Katedrály, ktorá nemá dvere, sa vchádza srdcom. Vtedy človek uvidí všetky jej poklady.“

Juraj Jordán Dovala

Báseň

Otázka v objatí

 

Dve ženské ruky dotkli sa

a vzali k sebe nebesá.

Boha, čo vždy milovali

teraz na sebe kolembali.

 

Objíma matka svoje dieťa.

Svet nenávidí či miluje ťa?

 

Dnes v jasliach si, 

zajtra na kríži.

Prečo Ti človek tak ublíži?

 

Dve ženské ruky dotkli sa

a vzali z kríža nebesá.

Objíma znova matka 

svoje dieťa.

Ježiš, svet nenávidí 

či miluje ťa?

Eva Nipčová