Inšpiratívni Solúnčania

   Príklad svätých Konštantína a Metoda nás v 21. storočí nabáda, aby sme hovorili jazykom, ktorému bude okolie rozumieť.

   Misie môžeme konať dvojakým spôsobom. Tým prvým je zobrať súčasnú latinskú kultúru, latinskú sv. omšu, európske zvyky, celú pravouhlú konštrukciu rímskej liturgie a akosi zhora ju nasadiť na evanjelizovaný národ – odteraz to budeme robiť takto a nie inak, či je to vhod, či nevhod.

   Alebo sa do inej kultúry ponoriť, vmyslieť sa do uvažovania miestnych, pozorovať chvíľu dianie okolo seba a prispôsobiť kresťanské posolstvo spôsobu myslenia daného národa.

   Príkladov z dejín misií poznáme mnoho. Takto si napríklad počínali s veľkými úspechmi jezuiti v Južnej Amerike. Pred časom som navštívil vodopády Iguazú na pomedzí Argentíny, Paraguya a Brazílie, miesta, kde sa v reáli odohrával a neskoršie bol natočený príbeh filmu Misie. Celá táto argentínska provincia nesie názov Misiones a ako Indiáni Guaraníovia, tak aj bieli Argentínci na jezuitov dodnes vďačne spomínajú.

   Čo sa týka Indiánov, nikdy predtým ani potom sa nemali duchovne ani ekonomicky tak dobre ako za čias jezuitských redukcií.

   V Ázii bola situácia iná. Jezuiti tu narazili na kultúru, ktorá viac než dostatočne sekundovala tej európskej a ich misia sa začala čelným nárazom s náboženskými systémami v mnohom staršími, než bol kresťanský, a konfrontáciou s filozofickou tradíciou, ktorá si v ničom nezadala s dedičstvom gréckej vzdelanosti. Iskrenie medzi oboma civilizáciami sa ukázalo obohacujúcim pre obe strany a jezuiti si veľmi rýchlo uvedomili, že v evanjelizačnom úsilí bude treba zvoliť naprosto odlišnú stratégiu než v Južnej Amerike. Misionári začali študovať ázijskú filozofiu a snažili sa pochopiť spôsob myslenia, životný rytmus a filozofickú hĺbku ľudí, kvôli ktorým prišli. Výsledkom bola myšlienka inkulturácie, teda úsilia o čo najlepšie prispôsobenie sveta kresťanského posolstva svetu Ázie. 

   Ako sa kresťanstvo kedysi inkulturovalo do rímskeho sveta a jeho myslenia, bola tu snaha inkulturovať kresťanstvo do ázijského sveta. Jednotliví misionári sa začali modliť v lotosovom sede a bola tu snaha, nakoľko to len išlo, prispôsobiť svätú omšu miestnym zvykom, bola tu dokonca opatrne nadhadzovaná i úvaha, či by nebolo možné konsekrovať pri liturgii ryžu – chlieb má totiž v Ázii ako potravina dosť odlišné postavenie a význam, než na Blízkom východe. Misia sa veľmi úspešne rozbehla, až do dekrétu pápeža Benedikta XIV. z roku 1742, ktorý inkulturáciu zakázal a nariadil ako jedinú možnú liturgiu tú latinskú. Jezuiti poslúchli a veriaci, pre ktorých bol svet latinských obradov nepreniknuteľný, rýchle stratili záujem o kult, ktorému nerozumeli a ktorý im bol cudzí. Cirkevní historici si tak dodnes lámu hlavu, čo by bolo, keby  inkulturácia mohla pokračovať, lenže história „keby“ nepozná.

   Povedal by som, že Konštantín s Metodom si práve takto citlivo počínali v našej zemi. Skoro si uvedomili, že ak niečo potrebujeme predovšetkým, tak je to písmo, do ktorého by mali byť preložené tie najdôležitejšie texty a potom tiež využitie národného jazyka pre liturgiu. Prácou oboch svätcov a ich žiakov  vznikla rozsiahla literatúra, pôvodná aj prekladová v cirkevno-slovanskom jazyku; okrem Písma svätého aj spisy Otcov, dokonca príručka pre spovedníkov a ďalšie.

   Tento moment sa zdá byť kľúčový pre akúkoľvek úspešnú misiu: akomodácia kultu do miestnej kultúry a oslovenie jazykom, ktorému bude porozumené. 

   Česká (a Slovenská) republika je v roku 2012 nepochybne tiež misijným územím a pokiaľ nám odkaz svätých solúnskych bratov má niečo pripomenúť pre súčasné misie, tak možno práve toto: aby sme najprv veľmi trpezlivo načúvali a len sa ticho rozhliadali okolo seba, o čom premýšľajú bytosti okolo nás, aké majú starosti, z čoho sa radujú, aké majú charizmy a aké sú ich nepríjemné stránky. A potom, aby sme sa k nim obrátili jazykom, ktorému budú rozumieť.

   Niekedy mám dojem, že misie v našej zemi – obrazne povedané – vedieme v latinčine, ktorá je síce na jednej strane posvätným jazykom Cirkvi, ale ktorá je na strane druhej pre bežného človeka nezrozumiteľná.

   Dôsledkom je, že do ľahostajného okolia hlásame nespochybniteľné dogmatické pravdy presnými právnickými termínmi, cizelovanými na tento účel po stáročia, a že týmto pravdám z rovnakého dôvodu už nikto nerozumie, alebo inak – že ponuka cirkvi sa nekryje vôbec, alebo len čiastočne s dopytom sveta, že dávame presné odpovede na otázky, ktoré nikto nekladie.

   Tu nám dávny príklad solúnskych bratov môže poslúžiť aj  ako veľký výkričník a vzor pre súčasnosť, aby sme sa k ateistickej väčšine obrátili zrozumiteľným jazykom.

   A ešte jednu vec sa od svätého Cyrila a Metoda môžeme naučiť – a síce vnímaniu času a čakaniu na úrodu. Povedané triezvym jazykom historika: misia svätých Konštantína a Metoda sa skončila neúspechom. Svätý Konštantín umiera v Ríme, jeho brat na neznámom mieste Moravy a sufragánny biskup Wiching úspešne intervenuje u pápeža Štefana V., aby bola slovanská liturgia zakázaná. Biskup Gorazd a jeho žiaci sú následne vyhnaní z Moravy a zdalo by sa, že tým sa kapitola slovanských misií na Morave uzatvára. Lenže tisíc rokov potom sa k obom svätým bratom stále znovu obraciame, pápež Ján Pavol II. ich vyhlasuje patrónmi Európy a my si viac ako inokedy uvedomujeme, že naša viera stojí na ich ramenách a že dedičstvo otcov nie je len verš zo zbožnej piesne, ale realita.

   Obraz semena, ktoré trpezlivo čaká v zemi na svoj čas, je veľmi príhodný. Pre nás z toho plynie cenné poučenie: je možné si predstaviť, že v deň svojej smrti mohol svätý Metod vnímať svoje celoživotné dielo ako jeden veľký nezdar. Zasiate semená viery síce úspešne vzrástli, ale typicky až dlho po jeho smrti. Možno, ak raz budeme umierať s pocitom, že sme nič nedokázali, naše úsilie vyšlo navnivoč a modlitby vyzneli naprázdno, môžeme si spomenúť na svätého Metoda.

Marek Orko Vácha
(prevzaté z Katolického týdenníku 27/2011)