Ako rozvíjať deti

   Za americkým prezidentom A. Lincolnom raz prišiel jeho malý synček práve v čase, keď on mal dôležitú debatu s dôležitými ľuďmi. On prerušil svoju reč a zadíval sa na syna s otázkou, čo potrebuje, vypočul ho a dohodol si s ním na neskôr stretnutie.

 

   Na tejto príhode ma fascinovalo to, že jeho syn mal k otcovi kedykoľvek prístup. Toto ma vedie k zamysleniu, či majú naše deti k nám vždy prístup... Ja niekedy sedím za počítačom, môj 2-ročný David príde ku mne, vysadne mi na kolená, ja mám dobrý pocit, že sa mu venujem, ale on si to nemyslí, vyžiada si moju celú pozornosť.

   Každé jedno dieťa potrebuje z času na čas mať rodiča len pre seba, kedy si ho môže naplno vychutnať. Preto je dobré si naplánovať hodinku i viac samostatne pre každé naše dieťa, kedy mu venu-jem individuálnu, celú, nerozdelenú, koncentrovanú pozornosť a spolu robíme niečo, čo má ono rado. Lebo dcéra vtedy napríklad odo mňa otca zažije, ako má vyzerať správne správanie sa muža k žene. A podľa toho si raz bude hľadať i manžela. Aj prvý kvet by malo dievča dostať od otca. Toto v nej prebudí pravú ženskosť. Lebo otec jej reprezentuje pravé mužstvo. Syn zase si okolo tretieho roku veku viac uvedomí prítomnosť otca – hrdinu, bojovníka, parťáka na dobrodružstvá a neskonale mu verí. Aj v chlapcovi sa na otcov podnet utvára obraz pravého muža a dostáva od neho vzor.

   Ako rodičia potrebujeme porozumieť, aké sú tie naše deti, napr. v čom sú odlišné od iných, aj od súrodencov. Ale nesmieme ich porovnávať, hlavne nie jedného pred druhým. Naopak, musíme si ceniť ich rozdiely. Všímame si, aký má ktoré dieťa temperament, rýchlosť reagovania, akým štýlom sa najľahšie učí (či je vizuálny typ, či akustický, alebo si zapamätáva cez dotyk, či ide na vec kreatívne, či logicky...), akú má osobnosť. (Na internete sa dajú nájsť osobnostné testy pre deti.)

   Sú dva extrémy vo výchove, pričom ani jeden netreba prehnať: 1. benevolentní rodičia, 2. striktní rodičia. Sklon k jednému či druhému z týchto smerov súvisí s našou predstavou o Bohu – ako vnímame jeho, tak vnímame aj naše deti a podľa toho sa k nim správame.

   Benevolencia nie je v poriadku. Deti potrebujú zažiť dôsledky svojich činov i napraviť chybu, ak nejakú urobili. Od nás si to vyžaduje dôslednosť. Ak raz zaznie na čosi nie, musí vždy platiť nie.

   Nie je ani ideálne držať deti príliš v extréme pravidiel a zákazov, lebo si všetko „proti“ budú chcieť vyskúšať sami, ale dať im vnútornú motiváciu. Inak budú stále očakávať, že im ktosi iný bude naveky hovoriť, čo majú robiť. Naše konanie riadime pravidlami. Ale pravidlá zasahujú len naše správanie, ony síce deti chránia, ale nezískavajú ich srdce. V Knihe prísloví kapitola 23, verš 26 sa o tom píše. Ako si môžeme získať srdce dieťaťa? Tým, že sa naučíme, ako moje dieťa rozmýšľa, o čom rozmýšľa, po čom túži, aké má sny, čo rado robí. Čiže máme sa zúčastňovať na jeho aktivitách, na jeho živote. Nemenej podstatné je ukazovať deťom aj naše srdce. Jedným zo spôsobov, ako toto robiť, je vyrozprávanie nášho príbehu. Príbehy majú silu. Deti ich rady počúvajú. O mojej babičke, o škole, o cestovaní... Napr. v Afrike a Ázii sa aj evanjelizácia deje najmä cez rozprávanie príbehov. A vôbec, celá kultúra sa tam prenáša cez príbehy. U nás tiež, lenže cez tie televízne.

   Ukazujme deťom aj naše zlyhania a žiadajme ich o odpustenie. Nebojme sa našich slabostí, veď ani Boh od nás neočakáva bezchybnosť, ráta s našimi omylmi. Boh pracuje v našej slabosti, nie v našej sile. A pošle nám pomoc, možno v inej osobe. Moja žena krásne vykrýva moje slabé miesta. A ja vraj zas tie jej.

   Hrajme sa s deťmi, dávajme im len reálne sľuby a dodržujme už raz dané sľuby, hovorme im len pravdu. V Afrike som neraz počul vyhrážky typu: „Ak neposlúchneš, vyhodím ťa z okna“ a pod. Pri tomto sa deti naučia, že pravda neexistuje, lebo rodičia dané slová samozrejme nezrealizujú.

   Učme deti praktickému kresťanstvu, čo môže znamenať, že ak majú s niekým konflikt, pošlime ich za Ježišom, nech sa idú jeho spýtať, kto je v práve a čo majú robiť. Tiež s hocijakou otázkou ich posielajme za Ježišom, nech sa učia s ním komunikovať a počuť ho. Samozrejme, že všetko s naším usmernením.

   Nech deti vidia, že aj ja sa modlím, nech vidia, čo robím. Ukážme im, že život s Bohom je aj sranda, že byť kresťanom je super. Pri spoločnej modlitbe je vítaná kreativita – môžeme deti vtiahnuť do akcie kockami (kto hodí vyššie číslo, prvý sa nahlas pomodlí a pod.), stoličkový tanec – vymyslite si svoje, inšpirujte sa kamarátmi.

   Každý človek je Božím semienkom. A je na nás, aby sme aj v našich deťoch videli už tie stromy, ktoré zo semien vyrastú. Lebo On ich vidí v nás. Hlavným poslaním rodiny je robiť z ľudí, z detí učeníkov Ježiša Krista. Aby aj deti boli viac a viac podobné jemu. Učeníctvo má dva aspekty – budovanie ľudí na Kristov obraz a rozširovať to ďalej. A toto sa najlepšie deje v rodine. V ktorom okamihu sa deje učeníctvo u nás doma? Pri hre, pri stole počas spoločného stolovania a pri ukladaní do postele, kedy sú deti stíšené a najviac otvorené - najviac od nás prijímajú i najviac nám povedia. Tu je náš najväčší vplyv. Tu je čas pre vzťah, je to čosi viac než formálne okamihy. Deti si neuvedomujú, že do nich čosi vkladáme. Problém je, keď sme príliš zaneprázdnení práve v týchto časoch. Pritom Božie cesty sú úplne jednoduché, to my všetko komplikujeme. Ježiš povedal, že jeho bremeno je ľahké. Otázkou je, čie bremeno teda nesieme, ak nestíhame a nevládzeme... Ak je toto na niekoho príliš veľká výzva, stačí len kričať na Boha a pýtať si pomoc.

   Výcvikový cyklus detí pri vedení k samostatnosti a tvorivosti vyzerá v praxi asi takto:

Ja robím, deti ma sledujú.

Ja robím, deti mi pomáhajú.

Deti robia, ja im pomáham.

Deti robia sami, ja ich povzbudzujem.

Deti robia, niekto iný im asistuje.

 

   Dôležité je, že nechám dieťa robiť veci aj inak, než som ich robil ja, že nebudem trvať na mojom spôsobe. Inými slovami – dám mu voľne dýchať. Krásne to funguje u môjho známeho, ktorý dlhé roky viedol rodinné tábory. Dnes ich vedie jeho dcéra a on jej v nich len varí v kuchyni. Čiže teraz on slúži jej vízii. Pointou je, že budujeme ľudí, nie štruktúry. Svet sa zmení cez ľudí, nie cez programy a projekty. Preto musíme dávať iným slobodu a naučiť ich ju používať.

Podľa prednášky Karin a Chrisa Childovcov spracovala Alena Ješková