Dám im dobrú budúcnosť a nádej…

   Mladá Slovenka, podnikateľka, žije spolu s manželom Nemcom už sedem rokov v Bratislave. Okrem pozorného sledovania politiky a ekonomiky, ktorá ovplyvňuje každé ľudské podnikanie, ako kresťanka vníma ešte niečo iné, čo má podstatný vplyv na jej rozhodnutia. Božie vedenie. Vďaka tomu spoznala, aký dobrodružný je život s Bohom, ktorému pred 17-timi rokmi uverila, a ktorého spolu s manželom nasledujú. Viera Liebe.

 

Podnikatelia sú ľudia, ktorí veci vopred plánujú a zrátajú si náklady skôr, než sa do niečoho pustia. Vy ste vlani prežili veľmi netypickú situáciu a išli do „akcie” ako Abrahám. Nevedeli ste, aký bude smer, ani ako sa to skončí. Iba ste vedeli, že Boh ku vám hovoril a vy ste sa – podobne ako Abrahám – rozhodli poslúchnuť.

   Presne tak. V lete minulého roka som vnímala, že sa mám postiť. Nikdy predtým ma Boh takto neviedol. Niežeby som sa nikdy nepostila, ale bola som zvyknutá tak maximálne pár dní, ale nie dlhšie. Teraz som však mala dojem, že Boh chce odo mňa viac. Povedala som o tom manželovi. A on mi vraví: „No tak sa posti.” A ja mu na to: „No ale problém je, že sa mám postiť 40 dní.” Tak sme sa spolu s manželom za to modlili a on povedal: „Ak to tak vnímaš, začni a uvidíme.” Som totiž dosť chudá, a tak sme prosili Pána, aby som to zvládla a aby som počas pôstu neschudla viac ako 5 kíl. To sme si dali s manželom ako hranicu a prosbu Bohu.

 

A tak ste sa začali postiť…

   Áno, začala som a musím povedať, že všetko prebiehalo dobre. Celý čas som chodila normálne do práce, mám vlastnú firmu, a teda aj zodpovednosť za ňu je celá na mne, čo bolo dosť náročné, ale napriek tomu som to zvládala. Dokonca som športovala a naozaj som schudla počas 40-tich dní presne tých 5 kíl, za čo sme sa na začiatku pôstu modlili.

 

V starozákonných časoch sa Boží ľud často postil za nejaké konkrétne Božie odpovede do ich situácií, za pomoc pri ochrane krajiny, za vedenie a múdrosť, ako v bojoch víťaziť. Za čo ste sa postili vy?

   To bolo tiež zvláštne, že som vedela, že Boh chce, aby som sa postila, ale ani po tridsiatich dňoch som stále nevedela, za čo. Na 30-ty deň išiel manžel Hannes v nedeľu do cirkvi a priniesol odtiaľ letáčik organizácie Kŕmte hladných, ktorá ich u nás v cirkvi rozdávala. V lete boli vo východnej Afrike veľké suchá a tak v nich žiadali o finančnú pomoc, aby mohli rozdávať deťom jedlo a tiež do škôl. Keď to manžel priniesol, myslela som si, že chce, aby sme im prispeli, ale keď som si to prečítala, zrazu som vnímala, že tentokrát Boh nechce, aby sme dali peniaze, ale aby sme tam išli. Nechcela som to však manželovi hneď povedať, aby si nemyslel, že už mi po tridsiatich dňoch pôstu preskočilo, a tak som si povedala, že sa budem za to ešte modliť a zatiaľ mu to nepoviem. Manžel však už o hodinu prišiel za mnou a hovorí mi: „No čo, čítala si ten leták?” Ja na to: „Áno, čítala.” A on sa ma pýta: „No a kedy pôjdeme?” Takže bez toho, aby som mu niečo hovorila, sme cítili úplnú jednotu, že tam máme ísť.

 

Vy ste dosť radikálne zmenili plány. Viem, že ste chceli ísť s manželom na 2 týždne na dovolenku k moru.

   Áno, pôvodne sme si chceli ísť s manželom niekde k moru oddýchnuť, ale rozhodli sme sa, že keď k nám Boh hovoril, chceme poslúchnuť a namiesto toho pôjdeme do Afriky. Nemali sme tam žiadne kontakty, nikoho sme nepoznali, dokonca sme ani nevedeli, čo presne tam máme ísť robiť, len sme vedeli, že Boh ku nám hovoril a že tam máme ísť.

 

Ako sa to celé udialo? A čo váš pôst?

   Keďže jediný zdroj informácií bol pre nás ten leták, zavolala som na kontakt v ňom uvedený do organizácie Kŕmte hladných. Dnes s nimi už aj spolupracujeme, ale vtedy mi povedali, že oni nevysielajú ľudí takýmto spôsobom do Afriky. My sme im vysvetlili našu situáciu a oni po jednom telefonickom rozhovore so šéfom uverili, že nás tam naozaj Boh posiela. Dali nám kontakt na jedného z pastorov v Ugande po tom, ako s ním najskôr telefonoval ich riaditeľ z USA a tento ugandský pastor mu povedal: „Áno, pošlite ich! My sa už mesiac modlíme za to, aby nám Boh poslal ľudí, ktorí nám sem prídu pomôcť.” To bolo úžasné potvrdenie pre nás. Následne sa nám zázračne podarilo za 10 dní vybaviť všetky formality, letenky a presne na 40-ty deň môjho pôstu sme sedeli v lietadle, smerujúcom do Ugandy. Bolo to naozaj všetko výnimočne „pripravené”, lebo keď sme pozerali iné lety, ani skôr a ani niekoľko dní neskôr žiadny let do Ugandy nebol. Iba práve tento termín. Stále sme však nemali jasnú predstavu, do čoho ideme.

 

A do čoho ste prišli?

   Boli to veľmi intenzívne dva týždne. Navštevovali sme detské domovy, kupovali potraviny pre deti priamo na trhoviskách, lebo v tom čase tam bol obrovský hlad a deti na tom boli veľmi zle aj po zdravotnej stránke. Dali sme oznam aj na sociálne siete, takže nás podporili rôzni ľudia, ktorým to Boh dal na srdce a vďaka tomu sme mohli nakúpiť zásoby potravín pre deti a detské domovy asi na 2-3 mesiace. Boh si nás používal – hoci sme obaja ľudia z biznisu – aj na kázanie Božieho slova v cirkvách.

 

Mali ste nejaký mimoriadny zážitok, niečo, čo sa vás špeciálne dotklo?

   Áno a neostalo to bez následkov. (smiech) V jednom detskom domove mali presne 40 detí, akoby symbolicky – jedno dieťa za každý deň môjho pôstu. Boli to všetko siroty a keďže boli veľké suchá, už viac týždňov vôbec nejedli. Tesne predtým, ako som sa začala doma postiť, bola v tomto domove vzbura. Deti plakali a chceli ísť radšej na ulicu, kde by mohli kradnúť a najesť sa. To sme sa dozvedeli po našom príchode od učiteľa Christophera a jeho manželky, ktorí zriadili tento improvizovaný detský domov pre 40 detí priamo v ich malom trojizbovom domčeku. Ako kresťania deti učili, že nesmú kradnúť, ale namiesto toho sa modliť k Bohu a prosiť ho, aby im niekoho poslal, kto im pomôže. A tak deti, spoločne s vedením domova, si každé ráno a každý večer kľakli a modlili sa, aby im Boh poslal pomoc. Takže keď sme tam presne na 40-ty deň môjho pôstu prišli, pre nich to bolo obrovské znamenie, že Boh počuje, že vypočul ich modlitby. A takisto pre nás to bolo ďalšie potvrdenie, že nás tam Boh viedol.

 

Dá sa vôbec v malom trojizbovom dome žiť so 40-timi deťmi?

   Ťažko, ale dá. Christopher hovoril, že nemôže ignorovať problém detí na ulici, ale snaží sa ho riešiť prostriedkami, ktoré sú dostupné. On sám bol v detstve sirota (jeho rodičia boli zavraždení v 80-tych rokoch počas diktátorského režimu Idiho Amina v Ugande) a mal stále v živej pamäti, ako ich, (keď mal 8 rokov), spolu s 5-ročným bratom a 3-ročnou sestrou vyhnali z rodného domu v dedine a ako žili na uliciach hlavného mesta Kampali, kde jedlo kradli alebo vyberali z odpadkov. Po 5 rokoch života bez domova si ho aj so súrodencami adoptoval jeden kresťan, vďaka ktorému Christopher vyštudoval a stal sa učiteľom na základnej škole. Preto sa rozhodol aj on pomáhať deťom s podobným osudom a tak tie deti bez domova, ktoré mohol, vzal k sebe domov.

 

Ako sa to celé skončilo? Vaša cesta, pomoc…

   Ono sa to v podstate neskončilo, práve naopak. Začalo. Prvýkrát sme tam boli na jeseň 2011 naše dva dovolenkové týždne a Boh k nám aj tam vtedy hovoril cez slová proroka Jeremiáša 29,11, že On má pre tieto deti dobrú budúcnosť a nádej. Na základe tohto slova sme po návrate založili nadáciu Dobrá budúcnosť a nádej (Good Future and Hope, č. účtu UniCredit Bank Slovakia, 1153758001/1111). Odvtedy sme tam boli už viackrát a podporujeme tento detský domov, ktorý je momentálne v prenajatých priestoroch. Žiaľ, prenájom je veľmi drahý a už sú nám aj tieto priestory malé, pretože policajti nám neustále vodia nové siroty z ulice. Aj ďalších požiadaviek na umiestnenie ďalších a ďalších detí pribúda a uvedomili sme si, že potrebujeme stavať. Na začiatku tohto roka sa nám podarilo úplne zázračným spôsobom kúpiť pozemky, čiže priestor na stavbu už máme a v súčasnosti robíme zbierku na budovy. Chceme tam stavať menšie domčeky, ktorých by bolo viac, kde by v každom bolo umiestnených 10-12 detí s jednou vychovávateľkou, náhradnou mamou. Veríme, že sa nám podarí čo najskôr začať stavať a tak je náš kontakt veľmi intenzívny. Vždy však, keď ideme do Ugandy, si všetky náklady spojené s cestou hradíme sami a financie z nadácie sú v plnej výške použité na deti, jedlo, školské potreby, hračky a teraz stavbu… Viac o aktuálnej potrebe uvádzame vždy na webstránke. Výhodou pre nás je, že sa rozumieme ekonomike, a tak si pri každej ceste tam kontrolujeme aj účtovníctvo, aby sme mali istotu, že sa nič nestratí a nepoužije na iné účely.

   Najúžasnejšie je pre nás vidieť, ako Boh zázračným spôsobom pozdvihol tieto deti. Keď som tam bola v júni, videla som, aké sú nádherné, keď majú pravidelnú stravu a lieky. Od februára dokonca začali chodiť do školy, čo si predtým nemohli dovoliť, lebo nemali na to financie. My tu na Slovensku síce nie sme veľká krajina, ale aj malá pomoc (na naše pomery) znamená pre tieto africké deti veľmi veľa a môže výrazne zmeniť ich budúcnosť. My sme s manželom veľmi vďační, že môžeme byť toho súčasťou a podieľať sa na napĺňaní Božieho plánu s deťmi v Ugande.

Rozprávala sa Gabriela Mikulčíková