Liečiť zlo láskou

   Dodržiavať kresťanské hodnoty a postoje vo verejnej službe a politike ako druhu zamestnania, ktoré najviac ovplyvňuje spoločnosť, sa zdá byť v našej krajine so socialistickým dedičstvom nepredstaviteľné. Obraz politiky je maľovaný lemom korupcie, prázdnych rečí, prania peňazí a je hlboko v rozpore s kresťanským učením. Môže byť dobrý politik zároveň i dobrým kresťanom? Dá sa robiť plnohodnotná kresťanská politika? Nie je to len chabý pokus plávať proti silnému prúdu, ktorý nás skôr či neskôr pohltí?

   Dôležitosť a potrebu kresťanov v politike opísal už pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Centesimus Annus. Kresťania potrebujú mať svoje zastúpenie v každej sfére spoločnosti, politiku nevynechávajúc. Úloha to je veľká a ťažká. Tak ako lekára nemôže robiť človek, čo neznesie krv, i politik musí mať silný žalúdok. No skôr ako silný žalúdok by mal mať silnú vôľu, cnosti, vieru a určitú schopnosť udávať smer prúdu, ktorý ho nepohltí. Takáto kombinácia vlastností je ojedinelá nielen medzi ľuďmi, ale i v samotnej politike. Preto vidíme toľko pádov a zlyhaní.

   Odpoveď na otázku, či môže byť dobrý politik zároveň i dobrým kresťanom je áno, no nemali by sme zabudnúť, že si to vyžaduje skúsenosti a pevný charakter, ktorý často prichádza až vekom. Ako jasný príklad vzorného kresťana a zároveň úspešného politika považujem osobu Antona Neuwirtha. Jeho životný príbeh nám načrtáva krajší obraz, ako sme opísali na začiatku. Tento je lemovaný obetou, vyplnený láskou a podpísaný líniou celoživotného liečenia zla láskou. Už ako malý chlapec bol vedený k tolerancii v rodine, kde otec bol umiernený, neologický žid a mama rímskokatolíckeho vierovyznania. No nielen náboženská štruktúra v jeho rodine bola pestrá. Okrem Slovákov mali medzi jeho príbuznými zastúpenie i Rakúšania, Maďari, Nemci a Česi. Toto pestré rodinné prostredie označuje Neuwirth vo svojej knihe Liečiť zlo láskou ako výbornú školu náboženskej a národnostnej tolerancie, ktorú neskôr ako aktívny diplomat plne využíval.

   Zaujímavosťou je, že ako dieťa mal strach z bielych plášťov, no i napriek tomu vyštudoval lekársku fakultu. Počas svojich štúdií sa oboznamoval s ideológiami, ktoré postupne začali hýbať Európou a menili i myslenie mladých ľudí. Nacionalizmus a komunizmus sa čoraz viac dostávali ľuďom do povedomia, no spôsobovali skôr dezinformáciu a mylné predpoklady. I mladý Anton Neuwirth píše, že si len ťažko vedel predstaviť, že by z Nemecka mohlo prísť niečo zlé, čo neskôr pod vplyvom vtedajších udalostí prehodnotil. Až študenti prichádzajúci z Lipska nosili informácie o skutočnom Hitlerom myslení a aktivitách, ktoré ukázali, že nacizmus je druh protikresťanského ateizmu a antisemitizmu. Neskoršie zverstvá páchané na židoch sa dotkli i rodiny Antona Neuwirtha. Z jeho blízkeho príbuzenstva 12 ľudí zomrelo ako obete protižidovského nacizmu. Samotný Anton Neuwirth sa zachránil získaním prezidentskej výnimky.

   Počas druhej svetovej vojny sa odohrala i ďalšia skutočnosť, ktorá zmenila jeho život. Ako mladý študent sa zoznámil s profesorom Tomislavom Kolakovičom. Tento chorvátsky jezuita sa rozhodol pre apoštolát v Sovietskom zväze a jeho prvá zastávka bola Slovensko. Kolakovič sa stal vzorom pre študentov a rozhodol sa ich duchovne a intelektuálne viesť. Oboznámil ich s dovtedy neznámou problematikou na Slovensku, a to so sociálnym učením cirkvi. Práve pre cirkev videl sociálne otázky za prioritné a neodkladné. Dával študentom hodiny kresťanskej sociológie, filozofie, teológie a nechýbali i duchovné cvičenia. Pripravoval ich na rôzne situácie v živote, ktoré nemusia byť len pozitívne. Dával im kurzy prvej pomoci a rady, ako sa majú zachovať v prípade bojov a vojnových situácií. Toto spoločenstvo malo príznačný názov Rodina. Kolakovič svojich žiakov nielen duchovne a intelektuálne vzdelával, ale vybudoval si s nimi i osobný vzťah, dodávajúc spoločenstvu rozmer skutočnej rodiny. Ako i neskôr ukážeme, táto formácia mala razantný vplyv na celý život Antona Neuwirtha a členov Rodiny.

   Po skončení medicíny a oženení sa s Evou Adamkovou odišiel ako štipendista do Zürichu. No z celkovo dvanástich štipendistov sa vrátili po komunistickom prevrate v roku 1948 iba dvaja a medzi nimi i Anton Neuwirth. Ako spomína vo svojej knihe, spolu so ženou vedeli, že sú na zoznamoch ŠtB a nechceli, aby ich rodiny a priatelia mali problémy s políciou. Po návrate ho poslali do Košíc vyučovať lekársku chémiu na novovzniknutej fakulte, ale už čoskoro prišli nové problémy. Nepodpísanie dokumentu, v ktorom sa žiadalo odsúdenie troch slovenských biskupov Buzalku, Gojdiča a Vojtašáka, naštrbilo vzťahy medzi Antonom Neuwirthom a vedením fakulty. Do priameho kontaktu s ŠtB sa dostal, keď prechodne býval v dominikánskom kláštore v Košiciach a v noci 13. apríla 1950 tam násilne vtrhli jednotky bezpečnosti. Akcia bola zameraná proti dominikánom, preto ho vtedy nechali ísť a ani ho nekontrolovali, čo pokladal za vyslovené šťastie, keďže mal pri sebe hojnú zbierku samizdatovej literatúry.

   Anton Neuwirth neučil svojich študentov o večnosti hmoty a iné marxistické myšlienky, čím sa dostal do nemilosti a sledovania ŠtB, čo vyvrcholilo nasledovným zatknutím 30. novembra 1953 na akademickej pôde Lekárskej fakulty v Košiciach. Vo väzení praktizoval to, čo ho naučil profesor Kolakovič. Stanovil si denný program, cvičil, modlil sa, v duchu vytváral novú učebnicu chémie a biochémie a myslel na rodinu. Jednoducho všetko potrebné na zamedzenie duchovnej a fyzickej apatie a trápenia sa. Svoju rodinu so štyrmi deťmi v modlitbách zveril Pánu Bohu a každý deň sa za nich všetkých modlil. Vedel, že do jedla vo väzení pridávajú drogy, no jesť musel, aby nezoslabol. Každé jedlo požehnal a jedol striedmo, aby si jeho telo zvyklo na menšie porcie, lebo v budúcnosti by mu mohli dávať čoraz menej jedla. Vypočúvania a vyšetrovania vo väznici boli spájané s psychickým a fyzickým terorom. Umelé obvinenia, zastrašovanie a nezmyselné fyzické tresty boli na dennom poriadku. Súdne pojednávanie bolo až po roku od zatknutia a Anton Neuwirth bol odsúdený na 12 rokov väzenia so stratou majetku a občianskych práv za velezradu a špionáž. Krátko po vynesení rozsudku ho poslali do Ilavy. Vo väzení sa stretol s mnohými známymi osobnosťami kresťanského života, ako napríklad s Ladislavom Hanusom, s biskupmi Pavlom Gojdičom a Jánom Vojtašákom a Michalom Buzalkom. V miestnej base robil väzenského lekára a ako píše, vždy sa snažil liečiť s láskou nielen pacientov, ale i svojich väzniteľov. Vždy sa k nim správal s úctou a modlil sa, aby ich on i jeho deti nikdy neznenávideli, ale naopak, aby im bol schopný odpustiť. Liečiť zlo láskou bola jeho zásada a trápenie, ktoré znášal, bral statočne, lebo vedel, že utrpenie, z ktorého nevzíde láska, nemá zmysel.

   V máji 1960 dostal amnestiu, bol prepustený z väzenia a nastúpil ako praktický lekár v Kysuckom Novom Meste a neskôr v Martine, kde prijal ponuku stať sa primárom na oddelení klinickej biochémie. Stále však ostával verným kresťanom, čo spôsobilo, že mu vzali post primára, no i to prijal s pokorou. Nasledujúce roky sa venoval hlavne svojej profesionálnej činnosti lekára a výskumníka, až kým neprišiel rok 1989.

   Prekvapujúco rýchlo sa situácia zmenila na veľkú radosť i nádej. November 1989 chápe Anton Neuwirth ako zobudením sa z ťažkého spánku, i keď mu bolo podozrivé, ako hladko došlo k odovzdávaniu moci do rúk disidentov. Prihlásil sa do VPN, no krátko na to sa stal členom KDH a jeho celoslovenskej rady. Ako poslanec parlamentu bol veľmi aktívny a nezabudol ani na svoje dedičstvo Rodiny. Pri riešení otázky ústavy SR žiadal do nej zakotviť tézu o nadradenosti prirodzeného práva nad právom pozitívnym, no tento návrh neprešiel. Často videl i negatíva politického života. Hlasovalo sa podľa členstva v strane a nie podľa svedomia. Svoju neúspešnú kandidatúru na prezidenta SR nebral tragicky, len poznamenal, že príhovor pred poslancami bol pre kandidátov príliš krátky, čo považoval za nemorálne voči občanom SR. Anton Neuwirth bol neskôr menovaný za veľvyslanca vo Vatikáne, no návrh sa prijal až na druhýkrát, lebo prvé menovanie zamietol vtedajší premiér Mečiar. Prvé stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. bolo veľmi emotívne a hlboké a pápež do jedného roka pricestoval na Slovensko a svätorečil košických mučeníkov.

   Na svoju diplomatickú službu spomína Anton Neuwirth rád. Tiež to bol druh výzvy, ako prezentovať novovzniknuté Slovensko vo svete. Prednášky slovenského diplomata vzbudili vo Vatikáne úctu a rešpekt k našej histórii a krajine samotnej. V roku 1998 bol z postu odvolaný.

   Odkaz Antona Neuwirtha – liečiť zlo láskou - je aktuálny i dnes, 8 rokov po jeho smrti a inšpiroval i na vznik vzdelávacej inštitúcie Kolégia Antona Neuwirtha.

   Zaslúži si našu plnú úctu a šírenie jeho hlbokých myšlienok v našich životoch.

Adriána Mieresová