Kresťan versus práca

   Aký má byť kresťan v zamestnaní? Môže ísť aj do vysokých postov? A čo kresťanský šéf? Ako je to s prácou v nedeľu?

   Nad týmito a ďalšími otázkami sme sa zamýšľali spolu s právničkou Luciou Pápayovou.

 

Má byť šéf, praktizujúci kresťan, iný oproti neveriacemu šéfovi?

   Áno aj nie. Nie v tom zmysle, že všetci sme ľudia a mať v úcte druhých a pristupovať k nim korektne prináleží všetkým ľuďom, nielen kresťanom. Ale mal by byť odlišný v tom, že by niekedy urobil viac, ako je ľudské, bol by aj milosrdný a veľkodušný voči tým, ktorí mu podliehajú. Lebo jemu bolo dané viac a prežíva viac ako to, čo je len ľudské, prežíva a pozná aj to božské.

 

Môže šéf žiadať, aby zamestnanci pracovali aj v nedeľu?

   To veľmi závisí od okolností prípadu a konkrétneho zamestnanca. Ak je to napríklad matka, ktorá sa stará o rodinu a počas týždňa má kvôli práci na ňu málo času, tak ukrátiť ju o spoločný deň s rodinou by bolo veľmi škodlivé pre jej rodinu, preto by sa mal šéf snažiť tomu vyhnúť. Rozlišujúce kritérium je v úmysle šéfa. Ak to má byť šikana na zamestnancoch, je to zlé a nemorálne. Ak naozaj ide o to, že horí termín, napr. že v pondelok ráno niečo musí byť hotové a nie je možné to dokončiť v predchádzajúci pracovný týždeň, tak by mal šéf urobiť všetko preto, aby dal prednosť sobote, aby nedeľa zostala zachovaná ako deň odpočinku, aj ako deň pre rodinu. A ak sa to napriek všetkému úsiliu nepodarí, tak vo výnimočných prípadoch je to v poriadku. Aj v Písme sa píše, že keď ti padne vôl do studne, tak ho máš vytiahnuť, čím sa zdôrazňuje naliehavosť tej situácie. Ale, samozrejme, nebudeš robiť to, čo môžeš urobiť inokedy, čo počká do ďalšieho týždňa. A tak isto má šéf zamestnancov za prácu vo sviatok aj finančne kompenzovať, ak je to v jeho možnostiach. Lebo oni robia nad rámec svojich povinností, a preto si zaslúžia aj odplatu nad rámec štandardu.

 

A čo nakupovanie v nedeľu?

   Nemám na to jednoznačnú odpoveď, ale podľa mňa takisto existujú kritériá na rozlíšenie. Keď niekto chodí v nedeľu do obchodu len tak z rozmaru, tak má bohužiaľ asi zle usporiadané priority. Nevie, ako má správne tráviť čas, ako ho má posväcovať. Nedeľa má byť aj deň, ktorý je nezvyčajný v tom, že si dám viac záležať na tom, čomu venujem čas, že sa snažím byť viac so svojimi blízkymi.

   Ak sa však stane nejaká nepredvídateľná situácia, môže byť dokonca nevyhnutné ísť aj v nedeľu do obchodu. Ak sa doma všetko zje a deti kričia, že nemajú čo zjesť, alebo keď niekto náhle ochorie...

   Pre mňa je skôr otázka, nakoľko je morálne od iných žiadať, aby oni obetovali svoju nedeľu na to, aby som ja do toho obchodu mohol ísť.

 

Je správne, aby kresťan – šéf bol prísny na svojich podriadených?

   Závisí od toho, čo chápeme pod pojmom „byť prísny“. Máme povinnosť pracovať a živiť sa svojou prácou. Aj svätý Pavol píše: „Ten, kto nepracuje, nech ani neje.“ Preto nemáme podporovať záhaľku, nedôslednosť a flákanie a skrývať to za čnostné úmysly. A tiež máme povinnosť pracovať dobre, pretože nepracovať dobre znamená prácu len predstierať. Máme pracovať s plným nasadením a snažiť sa robiť najlepšie, ako vládzeme. Vtedy nás práca posväcuje a nasledujeme Kristov vzor, pretože aj On robil všetko v plnosti. V našej práci nie je až natoľko rozhodujúce, čo robíme, či je niekto upratovač, právnik alebo riaditeľ banky, dôležitý je náš vnútorný postoj k práci, ako ju robíme.

   S tým súvisí aj to, že kresťanský šéf by mal vyžadovať od ostatných, aby pracovali s plným nasadením a najlepšie, ako vedia. Ale on sám musí ísť príkladom svojou poctivosťou a dôslednosťou. A vtedy môže iných aj pokarhať, ak tak nerobia. Karhanie sa má však diať v kontexte lásky a dôstojnosti jeho podriadených. Myslím, že šéf má povinnosť pracovať, ako najlepšie vie, a žiadať od ostatných, aby pracovali, ako najlepšie vedia.

 

Z toho mi vyplýva, že kresťan nemá byť priemerný vo svojej práci...

   Máme sa snažiť byť neustále lepšími, nielen v tom, akí sme charakterovo, ale aj v profesionálnom zmysle. Svoju prácu sa budem snažiť robiť zo dňa na deň lepšie, posúvať svoje limity. Lebo k tomu sme povolaní, aby sme nezakrpatievali, ale aby sme sa zlepšovali a rozmnožovali to dobré, čo je v nás a zmenšovali to zlé.

   Je pravda, že v dnešnej dobe je oveľa náročnejšie excelovať ako v minulosti, pretože je veľmi presýtený pracovný trh a pracuje sa oveľa viac, ako je zdravé a primerané. Ale ak chce niekto excelovať a bude to od neho vyžadovať, aby pracoval viac, ako je zdravé a správne, nie je to dobrá výmena. Momentálna situácia nás síce tlačí k tomu, že ak chceme vyniknúť, musíme práci veľa obetovať. No hoci možno dosiahneme nejaké krátkodobé silné pracovné úspechy, tak v inom meradle to má na nás veľmi nepriaznivý efekt. Vtedy zanedbávame seba samých, pretože nám neustála práca uberá niečo veľmi dôležité zo života. Sme spoločenskí ľudia, žijeme vzťahmi a potrebujeme čas na ich rozvíjanie a budovanie.

 

Čo by podľa teba povedal Ježiš v dnešnej dobe na workoholizmus?

   Myslím, že by sa mu nepáčil. Asi by mu to bolo ľúto, lebo sme sa o niečo ochudobnili. Kristus povedal, že prišiel kvôli tomu, aby sme mali plnosť života a týmto si ju uberáme. Splošťujeme svoj život na dvojrozmerný – práca a fyzické potreby. Workoholizmom sa z nás stávajú individualisti. Sme naučení žiť vo svojich vlastných komôrkach, nevenujeme sa ostatným, nezaujímame sa o ich starosti. Lebo sme sa zamestnali len sebou samými.

   Niekedy je to paradox - ľudia veľa pracujú a potom tie peniaze vrážajú do hlúpostí. No peniaze nie sú samé osebe cieľom života, ony nám len majú umožňovať, aby sme mohli žiť dôstojne. Ale nie sme tu pre ne.

 

Musí človeka práca baviť?

   Vždy sa hovorí, že si treba nájsť prácu, ktorá ťa baví. Ale ja si skôr myslím, že ak človeka práca baví, je to požehnanie. Veľa ľudí, s ktorými sa rozprávam, nehovoria o svojej práci ako o svojej vášni. Je málo takých ľudí, ktorí sa tešia do práce, ktorí si ju užívajú. A do istej miery to je asi aj zdravé, pretože práca pre nás znamená isté sebaprekonávanie a niečo nám pri nej musí byť tak trošku proti srsti, musíme sa do nej nútiť.

   Myslím, že to nie je úplne jednoznačné pravidlo – hľadať prácu podľa toho, čo nás baví. Niektoré veci nás bavia, ale nemusia nás živiť. A tak sa človek namiesto umelca stane inžinierom. Kresťanské povolanie je však aj v tom, aby sme hľadali záľubu vo veciach, v ktorých pôvodne záľubu nemáme. Vedieť v nej hľadať to pekné, pozitívne.

 

Často je človek v zamestnaní vystavený pokušeniu, že druhí kradnú, tak môžem aj ja. Tí druhí kradnú vo veľkom, tak ja v malom môžem.

   Kradnúť je stále kradnúť. Medzi tým rozdiel neexistuje. Či ukradneš toľko alebo toľko, stále si ukradol: zobral si niečo, čo ti nepatrí. Žiaľ, na Slovensku ešte stále prežíva to, čo hovoríš, lebo za komunizmu platil princíp „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. A robia to, nanešťastie, aj mladí ľudia, ktorí majú nedostatočne sformované svedomie a to pokušenie ich zlomí. Zo spoločného akoby som zobrať mohol, lebo tam to nikto nevidí, spoločný majetok akoby nikomu nepatril. Chýbajú peniaze na dôležitých miestach, pretože niekto nedokázal mať srdce na správnom mieste.

   Vidím dôvody, prečo sa to môže stať. Keď napríklad niekto zarába za mesiac tisíc eur a má rozhodnúť o päťdesiatich miliónoch, tak už v povahe toho platu je zakomponovaná motivácia, aby si to „dorovnal niekde inde“. A bohužiaľ tí ľudia to častokrát robia. A čo je ešte horšie, ticho sa to toleruje. A veľakrát aj v kruhoch veriacich ľudí, čo je pre mňa už úplne nepochopiteľné.

   Zlo je vždy zlo, či je malé alebo veľké. Rozdielna je len škoda ním spôsobená. A neexistuje žiaden dôvod, ktorý by to ospravedlnil. Keď to robia ostatní, neznamená to, že to mám robiť aj ja. Kresťanská história je plná príkladov svätých ľudí, ktorí sa vzopreli voči tomu, čo bolo normálne v spoločnosti. Svätý Benedikt žil v dobe, kedy barbari drancovali Európu a diali sa veci, ktoré si nevieme dnes ani predstaviť. A bol svätý, lebo dosiahol morálnu dokonalosť.

   Veľakrát tí svätí boli výzvou dokonca aj pre cirkevné prostredie, v ktorom sa nachádzali. Stačí sa pozrieť na príbeh pátra Pia alebo iných svätých, ktorým vlastná matka Cirkev spôsobovala bolesť a bola k nim nespravodlivá. A v tom je svätý svätým, že predstavuje výzvu pre ľudí, okolo ktorých žije, pretože ukazuje ten vysoký, nepokrivený ideál. Ničím neurobil žiaden vnútorný kompromis, žiadne polovičaté riešenie.

 

Čo robiť v prípade, keď vidím, že kolegovia kradnú? Povedať to či nepovedať?

   Mali by sme na to upozorňovať. Je to našou povinnosťou, pretože sa deje niečo zlé a my by sme mali zabraňovať zlému. V opačnom prípade na tom istým spôsobom participujeme. Čiastočne to svojou tichosťou a mlčanlivosťou schvaľujeme. Dnešná doba je plná takých príkladov. Potraty sú jedným z nich: mlčíme o tom, tvárime sa, že to nevidíme.

   Ako na to upozorniť, je však už ťažšie rozhodnutie. Človek musí zobrať do úvahy veľa vecí, lebo to, že o tom prehovorí, mu môže aj uškodiť (môže stratiť prácu a pod.). Takže upozorňovať určite áno, treba však zvážiť kedy a ako.

 

Majú kresťania vstúpiť do vysokých postov a na dôležité miesta?

   Keď som dostala ponuku zobrať riadiace miesto v štátnej správe, rozhodujúce pre mňa bolo aj to, aké mám právo kritizovať, čo sa tam deje. Na Slovensku ľudia radi kritizujú, čo sa deje v politike, v štátnej správe, nadávajú, že štátna správa je plná neschopných a ako sa v nej kradne. Ale potom, keď majú možnosť vstúpiť do tohto prostredia a aktívne sa pričiniť o zmenu, neurobia to. To sa predsa vylučuje.

   Myslím, že toto prostredie kričí po tom, aby v ňom bolo viac ľudí, ktorí sú slušní a vyžadujú slušnosť a ktorí sú profesionáli a vyžadujú profesionalitu. Musíme sa vedieť niekedy aj trochu zablatiť, aby sme vyčistili nejaké prostredie. Zablatiť nie v zmysle, že urobím niekoľko vnútorných kompromisov a morálne sa prispôsobím. Zablatiť sa v tom zmysle, že možno ustúpim zo svojich štandardov, aj finančných. Pôjdem do prostredia, kde nebudem atraktívne zaplatená, ale budem sa snažiť o to, aby tam po mne niečo malé, pozitívne zostalo. A svojou vlastnou prácou vydám to najlepšie svedectvo. Istý múdry človek povedal, že na to, aby vo svete rástlo zlo, celkom stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.

Zhovárala sa Jana Májeková