Som Božím kolegom

   Asi každý sa už v útlom veku pri pravidelných návštevách starých rodičov alebo pri náhodných stretnutiach okoloidúcich zvedavých tetušiek stretol s otázkou: „Mojeee, a ty čím budeš, keď vyrastieš...?“ V mojej dobe a v mojom veku boli chlapčenské odpovede skoro vždy identické – kozmonaut alebo ujo policajt. Niežeby som sa z tohto rámca rád vyčleňoval, ale ja som objavil prácu oveľa príťažlivejšiu, ako „len“ letieť do vesmíru a „byť slávnym“, alebo naháňať zlodejov a „byť hrdinom“. Smetiar! To je niečo! Vozíš sa na aute, a to nie hocijako, ale ako kaskadér, ktorému stačí jedna ruka, aby sa udržal a k tomu pracuješ iba raz do týždňa a ostatné dni máš prázdniny (však ku nám chodili vždy iba v stredu). No, môže byť niečo lákavejšie ako práca, ktorá je vášňou a radosťou zároveň?

   Ale poďme pekne po poriadku. Ako to s tou prácou v živote človeka vlastne je?

   Od počiatku svojho stvorenia musel človek pracovať. Vo Svätom písme čítame: „Pán Boh vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a strážil.“ (Gn 2,15) Práca je jedna nádherná skutočnosť – „zákon“, ktorý nevyhnutne sprevádza človeka na zemi. Je potrebným prostriedkom, ktorý nám Boh na zemi zveruje, ktorý vypĺňa naše dni a robí nás účastnými na jeho stvoriteľskej moci. Prostriedkom na to, aby sme si zarábali na svoje živobytie, ale súčasne aj zbierali úrodu pre večný život. Zvrchovaný Boh dáva Adamovi a jeho potomstvu, teda aj mne, milosť byť jeho spolupracovníkom, mať podiel na jeho diele, dokonca byť ochrancom jeho diela. Waw, no nie je to jedinečné? Mojím „kolegom“ je Boh! Toto poznanie Božieho zámeru môže byť odpoveďou aj pre tých, ktorí si prácu nesprávne vysvetľujú ako následok prvotného hriechu alebo ako vynález modernej doby. Určite nie! Práca je jednoducho Boží dar.

   Tu sa natíska otázka – ako ja narábam s týmto darom? Prijímam ho s vďačnosťou a teším sa z neho, alebo ho prijímam z povinnosti, pretože je pre mňa ťažobou, či ma dokonca omrzel a nevidím v ňom viac zmysel? Ten prvý prípad by sme si želali prežívať asi všetci, ale čo robiť, keď sa mi práca stala veľmi ťažkým bremenom? Vôbec, ale vôbec ma nebaví, som z nej frustrovaný a unavený? Ako zmeniť túto situáciu? To sú otázky, na ktoré nie je ľahké odpovedať.

   Zoberme si napríklad ženu počas materskej starostlivosti. Podľa mňa je to najnáročnejšie „zamestnanie“ vôbec. „Nepretržitá prevádzka“ od rána: starostlivosť o dieťa, výchova, kŕmenie, prebaľovanie, upokojovanie, zabávanie, upratovanie hračiek, nekonečné opakovanie niektorých pokynov, kúpanie, uspávanie, potom prichádza domácnosť – varenie, upratovanie, pranie, žehlenie, nakupovanie, ak má staršie deti – písanie úloh a nakoniec nočná šichta – vstávanie, kŕmenie, uspávanie... a toto všetko dookola (určite som aspoň polovicu vecí vynechal :-) ). A my muži vieme často barbarsky podotknúť: „Drahá, som taký ustatý, celý deň som pracoval a ty si len doma, mohla by si ma obslúžiť.“ Po pár rokoch prežitých takýmto spôsobom v „nepretržitej prevádzke“ musí zákonite prísť únava, frustrácia či dokonca strata nadšenia, a to nielen u žien na materskej, ale aj v akejkoľvek inej práci. A čo teraz? Mám si hľadať novú prácu a či prestať pracovať úplne?

   To, čo je potrebné, je dať mojej práci nový zmysel! Ale ako? Použijem príbeh z evanjelia podľa Matúša z 21. kapitoly: Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: „Syn môj, choď dnes pracovať do mojej vinice!“ Ale on odpovedal: „Nechce sa mi.“ No potom to oľutoval a išiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: „Idem, Pane!“ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu? Odpovedali: „Ten prvý“.

   Boh aj mne adresoval také isté pozvanie, aké počuli obidvaja bratia – ísť pracovať a tým plniť Otcovu vôľu. Toto je prvý moment, ako dať svojim povinnostiam nový zmysel: vidieť prácu ako Božiu požiadavku, ako vôľu Otca, ktorú mám uskutočniť. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo,“ hovorí Ježiš v Jánovom evanjeliu (Jn 4,34). Teda aj mojou snahou by malo byť dokonať Božie dielo tým, že budem plniť Otcovu vôľu. Netvrdím, že všetko pôjde hneď hladko a bez námahy (ružové okuliare už dávno nenosím). To povestné „nechce sa mi“ môže prichádzať znova a znova, a preto je potrebná moja neustála ľútosť a očisťovanie sa. Ľútosť nad priečením sa plneniu Otcovej vôle a stále očisťovanie sa od mojich motivácií, predstáv a očakávaní, ktoré sú často zamerané egoisticky. Určite si ten prvý syn vedel nájsť tisíc argumentov, prečo sa mu nechce: budem tam sám, bude úpek a nebude dosť vody, narobím sa ako kôň a brácho si bude doma lebediť, možno tú prácu ani nezvládnem a čo keď celá úroda vyjde nazmar... Hm, kto vie, čo všetko mu prechádzalo mysľou? To, čo pohlo jeho vnútrom, muselo byť ale oveľa silnejšie, veď to zmenilo jeho rozhodnutie! Možno to bolo vedomie, že jeho otec tú vinicu vypiplal pre neho a že tak, ako to zvládal doposiaľ, určite by to hravo zvládol sám aj teraz. Tak prečo ma pozýva do svojej vinice? To, čo chcel otec v prvom rade svojmu synovi ukázať, je, ako veľmi mu dôveruje, a preto mu zveruje svoje dielo. Chce, aby mal na ňom účasť, účasť na námahe, ktorá človeka posilňuje a zoceľuje jeho vôľu, na očakávaní, aká bude úroda, očakávaní, ktoré formuje trpezlivosť a nakoniec, účasť na radosti z ovocia, ktoré vlieva nádej. Možno je to pozvanie aj pre teba: vidieť dôveru Boha, ktorý ti zveruje do starostlivosti a ochrany svoje dielo. On veľmi dobre vie, že nie vždy si so svojou prácou spokojný, ale vie, že je pre teba veľmi dôležitá. Aké smutné je mať na práci len márnenie času, ktorý je ale Božím pokladom! Na ospravedlnenia takéhoto počínania neexistuje žiadna výhovorka. Ako povedal sv. Ján Zlatoústy: „Nech nikto nevraví, mám iba jeden talent, nemôžem nič dosiahnuť. Aj s jedným talentom môžeš vykonať záslužnú prácu.“

Brat Miroslav, kapucín