Marta a Mária trochu inak

Ako žiť s Bohom v bezbožnom svete

 

Vojtech Kodet:

Marta a Mária trochu inak

Ako žiť s Bohom v bezbožnom svete

 

(Karmelitánske nakladateľstvo, 2011)

 

(Recenzia)

 

   „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lk 10,41-42) Ako na vás pôsobia tieto slová, keď ich počujete alebo čítate? Máte pri nich výčitky, že nežijete dosť duchovne? Že ste v poslednom čase zanedbávali Pána, blízkych alebo aj seba? Alebo sa (tiež) zavalení množstvom práce či starostí v duchu namrzene zastávate Marty, veď tú prácu (bolo) treba urobiť!

   A potom možno prídu ďalšie otázniky (autor ich za nás vysloví): Ako žiť vnútorne spojený s Bohom uprostred hlučného mesta alebo v malom byte plnom ľudí, obklopený toľkými ľuďmi na pracovisku, zaťažený toľkými povinnosťami? Alebo patria vôbec k životu s Bohom bežné udalosti, ktoré prežívame? Zaujíma sa Boh aj o to, čo mi v práci nejde alebo čo trápi našu rodinu? Je preňho dôležité, že manželka nemá prácu a že nemáme na dovolenku?

   Ak vás to povzbudí, podobné otázky si kládli kresťania všetkých čias. Z tých nedávnych autor spomína francúzskeho jezuitu Pierre Teilharda de Chardin, ktorý v roku 1927 v diele Božské prostredie napísal: „Myslím, že nezveličujem, keď tvrdím, že pre deväť desatín praktických kresťanov ľudská práca ostáva na stupni „duchovnej prekážky“. Ak sa teda boríte s problémom, ako vo svojom živote zjednotiť „Martu a Máriu“, knižka Vojtecha Kodeta vám ponúkne riešenie.

   Každému problému treba prísť na koreň, je preto vhodné hneď na začiatku ujasniť si, čo chápeme pod pojmom „duchovný život“. Po mnohé stáročia sa totiž prijal jeden mýtus (na základe Origenovho výkladu tohto evanjeliového úryvku), že medzi činnosťou (tou praktickou) a kontempláciou (modlitbovým životom) je isté napätie. Modlitba bola považovaná za hodnotnejšiu ako akákoľvek iná činnosť; mníšsky, resp. rehoľný stav bol vnímaný ako podstatne dokonalejší ako laický stav. Vojtech Kodet však v historickom priereze pokračuje a prináša pohľad aj ďalších duchovných otcov/učiteľov, napr. sv. Augustína, Jána Zlatoústeho, Tomáša Akvinského, Terézie Avilskej, Františka Saleského či súčasný pohľad (koncilové dokumenty, Jána Pavla II. ...). A tie prinášajú viac svetla do problému...

   „Úprimne povedané, ani Marte s Máriou by asi ani vo sne nenapadlo, že sa raz stanú predstaviteľkami dvoch protikladných životných postojov, ba dokonca stavov v Cirkvi! Obe sestry milovali Ježiša, obe sa zaiste modlili aj pracovali – a obom sa občas niečo z toho nepodarilo. Veď po Lazárovej smrti sa ako Kristova učeníčka osvedčila skôr Marta ako Mária. Mária sa síce opäť „nestarala o mnohé veci“ a pokojne sedela doma, ale v nesprávny čas a na nesprávnom mieste. Naproti tomu Marta vybehla Kristovi naproti a vyznala nakoniec vieru v jeho božskú moc, ktorá povoláva mŕtvych k životu. (porov. Jn 11, 20)

   Ale i keby Marta opäť zlyhala, či to nie je Boh sám, kto povoláva na tú či onú životnú cestu? Ten istý Boh, ktorý nám hovorí, že v Kristovi sme si všetci rovní, že v ňom máme rovnakú hodnotu a dôstojnosť?“

   V evanjeliách čítame, že Ježiš pri svojej každodennej činnosti dáva modlitbe veľmi dôležité miesto. „Najmä evanjelista Lukáš ukazuje, že modlitba nie je jednou z epizód v Ježišovom živote, ale tvorí jeho život.“ A tak ako učeníci i my sa dnes môžeme obrátiť naňho, aby nás to naučil.

   Siedmu kapitolu považujem za kľúčovú. Vojtech Kodet v nej píše: „Musím sa priznať, že mi je trochu ľúto, keď čítam v evanjeliu o tom, ako učeníci pri pohľade na modliaceho sa Pána prosili: „Pane, nauč nás modliť sa“, ale už ho neprosili: „Pane, nauč nás žiť!“ Možno boli presvedčení, že to už vedia, rovnako ako sme o tom mnohokrát presvedčení my sami. Napriek tomu ich to Ježiš učil a svedectvo evanjelií je pre nás v tomto smere jedinečným zdrojom poučenia a inšpirácie. Je totiž pravda, že sa musíme učiť skutočnej modlitbe, ale takisto sa musíme učiť žiť svoj každodenný život v Kristovom Duchu.

   ... Z tohto pohľadu je potrebné, aby sme o Ducha neustále prosili, učili sa prijímať ho, dávali sa mu k dispozícii a nechali sa ním viesť. Kristov Duch zdokonaľuje i našu modlitbu a prihovára sa za nás podľa Božej vôle. Súčasťou nášho ľudského života na tomto svete je síce každodenné hľadanie i omyly, ale môže ich byť menej, ak človek stojí o to, aby ho Pán viedol...“

   Ďalším kľúčom k riešeniu nášho napätia medzi prácou a modlitbou je láska. „Sám Ježiš nám zjavil, že záleží predovšetkým na láske k Bohu a k ľuďom. V tom je Zákon i Proroci. ... Ak srdce horí láskou k Bohu a k ľuďom a ak je táto láska od Boha, potom je táto láska nerozdeliteľná...“ Nakoniec autor ale dodáva, že všetko, čo robíme, človeka posväcuje za predpokladu, „že to nie je výsledok našej svojvôle (sebarealizácie, možno aj na úkor ľudí okolo mňa), ale odpoveď na Božie volanie.“ Je to dôležitý dodatok.

   Deviata kapitola prináša krásne postrehy autora na Martu a Máriu v Písme, ako ich zachytili evanjelisti Lukáš a Ján.

   A v poslednej kapitole Vojtech Kodet predkladá obraz ešte jednej Márie – mamy nášho Pána, „ktorá bola Ježišovou prvou a najlepšou učeníčkou a ktorá je pre náš každodenný život jedinečným vzorom veriaceho a milujúceho človeka.

   ... Je zaujímavé, že Ježiš nedal svoju matku za vzor a sprievodkyňu svojím učeníkom skôr alebo hneď na začiatku. (Až pod krížom.) Určite by to neboli schopní prijať. Teraz sa mali učiť od Márie životu viery a otvorenosti pre Ducha Svätého, ktorý mal na apoštolov zostúpiť. Keď sa učeníci zhromaždili pred Turícami vo večeradle, nebola náhoda, že Mária tam bola spolu s nimi. (porov. Sk 1, 14) V jej osobe sa tak spája okamih vtelenia Slova s okamihom zrodenia Cirkvi. V oboch týchto situáciách je hlavným aktérom Duch Svätý, ktorému je treba sa plne otvoriť, aby mohlo dôjsť k novému zrodeniu z Ducha.“ A je to práve ten Duch Svätý, ktorý v nás uskutočňuje harmonickú súhru „Marty a Márie“.

   Celkom na záver autor píše: „Pán nás poslal do sveta a máme v ňom byť ako kvas v ceste. Len je potrebné nenechať sa ovládať tým, čo je nezlučiteľné so životom podľa evanjelia. V tom je potrebné byť dôslední a tiež nároční na seba, byť radikálni v rozlišovaní dobra a zla, aby sme nepokazili život sebe ani druhým. Nie je to ľahké, ale každý z nás si denne volí, či bude žiť z Ducha, alebo sa nechá vláčiť svojou prirodzenosťou, alebo dokonca silou zdola.“

Ľubomíra Záhorová

Za pamiatkami UNESCO (3. časť)

   Po predchádzajúcich dvoch číslach sa z východu Slovenska presunieme na stredné Slovensko. Dúfam, že lovíte v pamäti a svojej geografickej predstavivosti a hútate, aké miesto (či vari mesto?) je zapísané na zozname UNESCO na strednom Slovensku. Áno, tento raz je to celkom jednoduché – je to historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky v jeho okolí.

   Mesto leží v sopečnom pohorí Štiavnické vrchy. V roku 1993 bola Banská Štiavnica spolu s okolím zapísaná do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

   A čo je na nej také zaujímavé? Napríklad to, že je najstarším baníckym mestom na Slovensku. Vraj už v neskorej dobe bronzovej (10. – 8. storočí pr. Kr.) sa tu ťažilo. Prebiehala tu intenzívna ťažba zlata, striebra a železnej rudy. Preto bolo mesto v minulosti bohaté, stavali sa tu honosné sídla, meštianske domy či paláce. Mária Terézia tu dala vybudovať Banícku akadémiu, čo bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete. V okolí mesta i v samotnom meste možno nájsť svedkov ťažby – štôlne, šachty, haldy, tajchy (umelé vodné nádrže, ktoré slúžili na pohon banských zariadení)... Mineralogické zbierky sú umiestnené v Slovenskom banskom múzeu na Námestí sv. Trojice. No najautentickejší zážitok ponúka priamo návšteva niektorej zo sprístupnených štôlní alebo banského skanzenu v blízkom okolí mesta. Deťom sa to bude určite páčiť, pretože do bane sa treba aj patrične obliecť – vyfasujete plášť, prilbu a svetlo.

   Okrem toho je Banská Štiavnica aj veľmi pekné historické mesto. Navštívila som ho už veľakrát, ale vždy sa sem rada vraciam. Hoci... (ale všetko má aj svoje „hoci“) – v meste je stále veľa chátrajúcich domov, ktoré by po rekonštrukcii boli nádherné a podaktorí ľudia sa sťažujú, že sa tu nič nedeje, že tu nie je žiaden večerný život; čo mne ale nevadí :-). Keď som tu bola prvýkrát na viac dní, uvedomila som si jeden fenomén mesta – nič tu nie je na rovine. Ak sa chcete dostať z bodu A do bodu B, musíte ísť buď do kopca, alebo z kopca. Takže človek si veľmi rozmyslí, či sa mu oplatí zbehnúť do obchodu kvôli dvom rožkom... Ale na druhej strane, akú výbornú kondičku musia mať obyvatelia :-).

   Ak sa chystáte do Banskej Štiavnice ako návštevník/turista, odporúčam najlepšie letnú sezónu, resp. od mája do septembra, kvôli otváracím hodinám, ak je tu človek len jeden deň. Bola som tu aj v zime, ale mali sme problém rozhodnúť sa, ktorý víkendový deň radšej ísť, lebo nie všetko bolo otvorené v sobotu aj v nedeľu. A navyše v zime sú otváracie hodiny skrátené. A to nehovorím ešte o sťaženom pohybe na uliciach! Keďže zimy a mrazy tu bývajú poctivé, viete si predstaviť, ako sa tie „kopcovité“ uličky môžu krásne šmýkať...

   A čo sa v meste určite oplatí vidieť?

   Nový zámok bol postavený ako renesančná strážna bašta na ochranu pred Turkami. Ak máte radi historické boje, zaujme vás výstava venovaná histórii tureckých a protitureckých bojov. Zo zámku je pekný výhľad na centrum mesta, keďže sa čnie na kopci nad mestom a tiež na Kalváriu na protiľahlom kopci.

   Starý zámok sa nachádza priamo v centre. Ak sa vám z diaľky bude zdať na prvý pohľad akýsi zvláštny, zdá sa vám dobre. Hrad bol totiž pôvodne románskym kostolom, ktorý neskôr obohnali múrom a ešte neskôr zbúrali jeho klenbu nad hlavnou loďou a prestavali ho na protitureckú pevnosť. Na hrade možno pozorovať viaceré stavebné štýly. Ale i tak (alebo práve preto?) sa tam oplatí ísť. V expozícii uvidíte napr. históriu mesta, strelecké terče, mučiareň či ako sa vyrábali fajky.

   Klopačka je nenápadne umiestnená pod Novým zámkom, vyzerá ako veža na ulici. Kedysi slúžila na zvolávanie baníkov do práce či na požiarny poplach alebo ako umieračik, dnes slúži na príjemné posedenie. Je v nej totiž zriadená veľmi milá čajovňa.

   Námestie sv. Trojice je typické dominantným barokovým morovým stĺpom. V blízkosti sa nachá-dza aj kostol sv. Kataríny, radnica či evanjelický kostol.

   Kalvária sa týči na jednom z kopcov nad mestom, preto je z jej vrcholu aj krásny výhľad na okolie. Nie je to typická krížová cesta so 14-timi zastaveniami, ale tvorí ju 24 kaplniek s výjavmi zo života Ježiša Krista a Panny Márie, z toho sú tri kostoly. Práve Horný kostol je dominantný, týči sa na vrchole kopca, takže ho možno vidieť zo široka-ďaleka. Kalvária dlhé roky chátrala, až sa napokon v roku 2005 podujali dobrovoľníci na jej obnovu. Bola zaradená medzi 100 najohrozenejších pamiatok sveta. V súčasnosti si možno jednotlivé kaplnky „adoptovať“ a človek prispieva na ich obnovu. Bola som tam minulú zimu, potešilo ma, že sa Kalvária už opravuje, hoci stále má ďaleko do finálneho pekného stavu. Ale keď sa to podarí, bude to paráda :-).

   Banskoštiavnický betlehem je síce nový výtvor, ale i tak sa ho oplatí vidieť. Je to obrovský drevený betlehem s pohybujúcimi sa figúrkami, zobrazujúci okrem narodenia Ježiša aj Banskú Štiavnicu s jej charakteristickými prvkami, život a prácu baníkov. Je sa na čo pozerať a obdivovať...

 

   O Štiavnici by sa dalo písať ešte všeličo, ale sama ju nemám stále celú preskúmanú. Ak však nie ste vyznávačom múzeí a kultúrnych pamiatok a nelákajú vás ani podzemné banské tajomstvá, môžete sa poprechádzať napr. v botanickej záhrade, okúpať sa v jednom z tajchov (ale rátajte so studenou vodou i v horúcom lete – viem, o čom hovorím :-) ), či vybehnúť si na Sitno. Myslím, že každý si tu nájde to svoje „pravé orechové“.

Jana Májeková

Príbeh lásky v rozprávke o Červenej čiapočke

(Fejtón)

   Ak ste po bleskovej rekapitulácii jednej z najznámejších rozprávok nadobudli pocit, že neviem, o čom píšem, chápem vás. Aj ja som bola zaskočená. Ale len na okamih.

 

   Celé sa to začalo tým, že naša Rebi si vymyslela, že nám zahrá bábkové divadlo vlastnej výroby. Teda, že si postavičky a všetko potrebné k danej rozprávke sama nakreslí a vystrihne. Pred časom ju veľmi začalo baviť strihanie a vystrihovanie, tak nacvičuje, kde sa dá.

   Tu však nastala veľká dilema, s ktorým príbehom sa to vlastne popasuje. Do poslednej chvíle nebolo celkom jasné, či to bude rozprávka o Červenej čiapočke, alebo rozprávanie o tom, ako sa narodil Ježiško. V momente, ako nešťastnou náhodou zastrihla Ježiškovi do hlavy a hneď na to mi s previnilým pohľadom podávala aj odšmyknutú pravú ruku, bola Rebeka rozhodnutá, že príbeh z Betlehema sa odkladá na neskôr. Nepohoršujte sa, prosím, naučiť sa dokonale a bez ujmy strihať v piatich rokoch nie je len tak.

 

   O chvíľu sa už na stole hromadili všetky rekvizity zapojené do deja. Domček, v ktorom bývala mama s Červenou čiapočkou; babičkina posteľ, v ktorej sa odohral aj akt nenásytnosti zlého vlka; košík s dobrotami pre starú mamu; trávička, ktorá slúžila ako náhrada za les a samozrejme, všetky účinkujúce postavičky: Červená čiapočka a jej mama, vlk, stará mama a pán horár.

 

   Hneď ako nás naša malá divadelníčka začala zvolávať na predstavenie, sme zistili, že máme tie najlepšie miesta v celom divadle. Tri úhľadne zoradené stoličky rovno v prvom (a jedinom) rade boli pripravené pre ocka, pre mňa a pre Jakubka.

   Rozprávka sa začala. Rebi sa snažila zo všetkých síl. Na plynulé presúvanie postavičiek i ostatných rekvizít využívala snáď všetky časti tela. Najlepšie jej, samozrejme, fungovala pusa, to viete, žena!

   Keď už horár za pomoci Červenej čiapočky a starej mamy zašil vlkovi brucho plné kameňov, nečakali sme žiadne veľké prekvapko. Ruky pripravené na zaslúžený potlesk sprevádzali vetu o vlčisku, ktoré sa vybralo napiť vody a ako ho to ťažké brušisko prevážilo tak, že skončil vo vode. Nádych, za ktorým sme my tušili už úplný záver, bol pre Rebi nádychom k jej poslednej replike: „A stará mama potom žila s horárom dlho a šťastne.“

 

   Naša Rebeka to poňala romanticky. Ale prečo nie? Príbehy lásky a ich šťastné konce predsa do rozprávok patria a nemusia byť vždy len o princoch a princeznách. Niekedy to môže byť pokojne aj stará mama a horár :-).

Gabi Povážayová

Slnko svietilo

   Na lavičke sedel sám. Zahĺbený v čítaní. Bolo silne pod mrakom. Obloha tehotná vodou čakala, kedy porodí.

   Parkom išla žena s dieťaťom.

   „Dobrý deň,“ povedalo nedbanlivo malé veľkému s knihou.

   On bez povšimnutia čítal ďalej. Už boli za jeho kolonádou, keď sa vytrhol a zakričal na nich: „Moment, to dieťa mi niečo vravelo?“

   „No a čo, deti si zvyknú len tak bľabotať,“ odpovedala mu matka a nechcela sa viac zdržovať s neznámym mužom.

   „Prepáčte, bol som zamyslený. Bol by som nerád, viete, ak by som človeku, ktorý ma pozdravil, neodovzdal tiež svoj láskavý pozdrav. Dobrý deň aj tebe, dieťa!“

   Mraky sa stemnili ešte viac a začalo pršať. Nikomu z ľudí v ten deň nenapadlo, že slnko svietilo.

Juraj Jordán Dovala

Báseň

Pádové otázky

 

Kto som

Čo robím so životom

Od koho rady prijímam a

Z čoho mám strach

Komu je pieseň určená čo nosím na perách

Čomu svoj život zasvätím a

Koho mám rád

Čo pre mňa znamená stokrát dostať mat

Na kom mi najviac záleží a

V čom je moja sila

Pred kým padám na svoje kolená a

Pred čím sa moja hlava nikdy nesklonila

 

Kladiem si pádové otázky

a odpovede žijem tak

aby na konci bolo víťazstvo.

Nie pád.

Gabriela Mikulčíková