Nauč sa vravieť NIE

   Napriek tomu, že som psychologička, teda poznám teóriu, koľko by sme mali pracovať a ako oddychovať, ja som nemala žiadnu psychohygienu. Veľa vecí som robila z vlastnej sily, vynakladala som enormnú snahu, no nevedela som sa oddeľovať od problémov pacientov. Myslela som si, že musím znášať všetky ich bremená. A nielen pacientov, ale i bratov a sestier, ktorí sa obracajú na mňa o pomoc. Tým, že som nevedela povedať „nie“, rástol mi na chrbte akýsi batoh. Odovzdávala som ho Bohu asi len formálne, pretože nenastalo odľahčenie môjho vnútra. Čiže cez týždeň práca duševná a duchovná, to isté ma čakalo medzi priateľmi a známymi cez víkend, a žiaden odpočinok. To, že som bola odmalička veriaca, mi zrazu nepomáhalo. K Ježišovi som mala svoj vlastný vzťah, detsky som sa naňho obracala, niekedy možno aj vypočítavo. Ale naplno som sa mu vydala až v roku 2002, kedy ma Pán Boh zoznámil s martinskými kresťanmi – vlastne aj so skupinkou žien z hnutia Aglow. Tam som začala cez spoločenstvá spoznávať Boha aj inak.

   Na neschopnosti oddychovať a hovoriť nie sa iste podpísala aj rodinná výchova. Rodičia ma prijímali hlavne vtedy, keď som podávala výkony. Preto som hľadala priazeň a prijatie aj u druhých ľudí. Za každú cenu som chcela vidieť, že ma vo všetkom prijímajú a majú radi. Utvrdzovala som sa v tom, že som pre nich hodnotná a hodná lásky. To bolo pre mňa asi dôležitejšie ako vzťah s Pánom. Dnes viem, že to bolo jedno veľké otroctvo.

   Začali mi ubúdať sily, veľmi som schudla, až som v roku 2004 upadla do veľmi ťažkej depresie, ktorá mi zasiahla myslenie aj city, aj reč – nemohla som rozprávať, zajakávala som sa. Mala som pocit, že mám v hlave akoby brzdu, ktorá mi bránila premýšľať. Moji rodičia vedeli, že sa stretávam s kresťanmi, mysleli si, že som sa nechala zmanipulovať nejakou sektou, preto sa snažili pretrhať moje kontakty s nimi. Ale ja som vedela, že stav, v akom som, je spôsobený mojou vinou – ja som bola tá, ktorá nevedela povedať pracovným ponukám „nie, už dosť“. Postupne mi krachovala práca, až ma chceli prepustiť. Veď ako psychologička som vtedy nebola schopná pomôcť ani sebe, nieto ešte druhým. Riaditeľka štátneho zariadenia, kde som pracovala, mala na stole pre mňa pripravenú výpoveď. Prosila som ju, nech mi dá trochu času na zotavenie, ale nemala pre mňa pochopenie. Od kolegov, ba aj od lekárov som zažívala výsmech, ale ja som sa už tuším ani nedokázala hnevať. Len som mala strach, veď bola ohrozená moja celá existencia, nakoľko žijem sama so synom. Kdesi v diaľke som cítila akoby síru – znak pekla. Ale zároveň som vo vnútri počula hlas: „Ja to vybavím za teba.“ Boh mi síce ukazoval, ktorým smerom mám ísť, ale ja som išla vždy opačným a potom som mala pocity viny, že nerešpektujem jeho vôľu. Myslela som si, že Pán Boh už pre mňa nemá milosť, že toto je zatratenie, koniec. V jednom momente som chcela zomrieť. Dúfala som, že dostanem nevyliečiteľnú chorobu. Bol studený január, vyšla som na balkón – chcela som dostať aspoň silný zápal pľúc. Ale na počudovanie a zlosť som nedostala ani nádchu. Vzťah s Pánom Bohom som mala narušený, ale viem, že sa za mňa úpenlivo modlili kresťania v Martine. Potom sa odohrala jedna zvláštna vec. Zatelefonovala mi Rút – vedúca hnutia Aglow, dodnes si pamätám slová modlitby, ktorú hovorila do telefónu: „Krv Kristova ťa teraz obmýva. Prosím ťa, Ježiš, aby si Hanku umyl a očistil.“ Hneď vtedy som pocítila, že do mňa vstupuje život, bolo to akési mravenčenie, ktoré mi prešlo celým telom. Počas mojej depresie som trpela aj nespavosťou, ale v noci po tejto modlitbe som spala až do rána – prvýkrát po troch mesiacoch. Ráno som sa zobudila ako znovuzrodený, vzkriesený človek. Pripadalo mi všetko akési zvláštne. Prvý pozitívny signál prišiel od mojich neveriacich kolegov. Pýtali sa ma, čím tak žiarim, čo to spôsobilo.

 

   Stále som ale Pánovi veľmi nedôverovala, lebo som mu vyčítala, že ma sklamal, keď až takto hlboko ma nechal padnúť. Naša vzájomná dôvera sa budovala postupne.

 

   Depresia teda trvala celkovo 3 mesiace. Lekári hovorili, že nie je možné, aby sa človek tak rýchlo z nej dostal. Viem to i ja dnes už so zdravou mysľou posúdiť – toto sa naozaj nestáva.

 

   Čo sa týka práce, vždy som túžila mať svoju privátnu ambulanciu. No keď som sa usilovala o atestácie z klinickej psychológie, Pán Boh to zakaždým akoby tesne predtým prekazil. V čase, keď dopustil to pre mňa obrovské poníženie a chorobu, som už nechcela nič, len slobodu a pokojný život. Tu začali za mnou chodiť rôzni ľudia s návrhmi, aby som v Topoľčanoch zriadila centrum pre postihnuté deti. Vtedy sa ešte bežne takéto centrá nezakladali. Ale ja som videla, že máme otvorené všetky dvere – dostali sme pozitívne odporúčania od všetkých úradov, takže vzniklo úžasné dielo, ktorého môžem byť správcom.

   Keď som na konferencii Aglow roku 2005 verejne predniesla modlitbu za ešte nie hotové centrum, aby ho Boh požehnal, zdvihla sa v miestnosti veľmi silná vlna modlitieb, ženy začali centru žehnať a modliť sa zaň. Pri odchode ma jedna žena povzbudila: „To je už vymodlené.“ Prežívala v tom istotu.

   Pán mi všetko vynahradil nad moje očakávania. V centre pracujeme v slobodných podmienkach, vďaka Bohu máme aj financie, aj 9 odborníkov.

   Navyše som pochopila ľudí, ktorí majú depresie. Je to vážna choroba, meniaca biochemické pomery v mozgu, z ktorých vyplývajú potom rozličné skreslenia, do ktorých veľmi rád skočí Satan, aby vykrádal nádej. Ale Boh má moc preniesť človeka z najhlbšieho pekla rovno do svetla. Ale je tam tenká hranica. U mňa za tým boli modlitby svätých a Božia milosť.

   Mám pre vás aj jedno posolstvo, ktoré mi Pán kladie na srdce: pokiaľ cítite, že sa z vášho života vytráca radosť, alebo cítite, že ste vyčerpané zo vzťahov, tak máte ľudské právo dať si pauzu a zorganizovať si svoj život inak. Máte právo byť len s Pánom, bez ohľadu na to, čo povedia v robote, zobrať si dovolenku, dať si do poriadku svoje veci. Lebo naše telo je chrámom Božím a Boh nechce, aby sme ho ničili. Boh rešpektuje aj nedospelé miesta v našom duchu, On nie je násilník. Aj keď sa neposúvame možno podľa našich predstáv, On to rešpektuje, netlačí, jeho vedenie je nežné. Nenechávajme varovné signály len tak, lebo depresia sa dlho ohlasuje, lenže my tie signály gumujeme. Negumujme ich, ale verme Pánovi.

Hana

Lebo On pozná úmysly, ktoré má s nami...

   Na vysokú školu som sa hlásila v čase, keď ich bolo na Slovensku menej ako dnes a tie, ktoré existovali, boli obsadené ešte skôr, ako si človek podal prihlášku. Samozrejme boli aj odbory, o ktoré až taký záujem nebol a kde sa dalo dostať bez protekcie a bez problémov a dokonca aj bez prijímacích pohovorov. Ja som, žiaľ, patrila do prvej skupiny ľudí – medzi tých, ktorí o vysokej škole podľa svojho „gusta“ mohli viac snívať, ako sa na štúdium tešiť, pretože silný záujem o „moju“ školu nebol v súlade s mojím slabým kádrovým profilom. Rodičia boli obaja vysokoškolsky vzdelaní intelektuáli a v tom čase na tom boli lepšie uchádzači o VŠ s robotníckym pôvodom, bez ohľadu na ich vlastné schopnosti a predpoklady na štúdium. Takže namiesto štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK som išla na vysokú školu, ktorej neprekážalo, že mám vzdelaných rodičov a ani to, že som o danej škole a odbore nevedela vôbec nič. Vzali ma bez prijímačiek. Po štyroch rokoch štúdia som si bola – pekne vyobliekaná a v tom čase už aj vydatá – prebrať v aule Strojníckej fakulty STU diplom strojnej inžinierky a hŕbu kvetov. Dodnes je to pre mňa (vtedy ešte ako neveriacu) veľký Boží zázrak. Nerozoznávala som frézu od vŕtačky, matica bola pre mňa koliesko, skrutka šróbik a všetky ostatné strojné súčiastky boli cuplíky alebo čudlíky. Keď sme rysovali v 2. ročníku prevodovku, (dnes to už môžem povedať) nasťahovala som sa na dva týždne na dievčenský internát na Suvorák, aby som mohla večer čo večer stáť za prknom vedľa najlepšej študentky a robiť po pauzáku ťah za ťahom, presne ako som videla robiť ťahy svoju spolužiačku za vedľajším rysovacím stolom. Keď som sa neskôr ako vyštudovaná inžinierka zamestnala v odbore, už som sa trochu orientovala v pojmoch, ale nebolo to žiadne terno. Bola som schopná vykonávať mechanicky isté práce, ktoré nevyžadovali tvorivosť, ale o nejakej samostatnosti a vlastnom prínose k riešeným úlohám sa hovoriť u mňa vôbec nedalo. Časom som si uvedomila, že som úplne mimo, ale ako sa hovorí, človek si zvykne na všetko. Zvykla som si, že práca je na to, aby ma živila a aby som žila v kolektíve, mala priateľov a nejakú tú spoločensky prospešnú činnosť počas dňa. Ale nikdy som nepoznala radosť z práce a pocit, že sa do práce teším. Až raz...

   ... ma našiel Ten, ktorý pozná úmysly, ktoré má s nami, úmysly, ktoré smerujú k blahu a nie k nešťastiu, dať nám budúcnosť a nádej. Ten, ktorý hovorí vo svojom Slove, že ma chce vyučiť ceste, po ktorej mám kráčať, ktorý mi chce radiť a jeho oko bdie nado mnou. Ten, ktorý ma stvoril a preto najlepšie vie a vždy vedel, čo do mňa vložil, aké dary a talenty, ktoré chcel, aby som rozvíjala a používala v práci, v ktorej by som bola šťastná.

   Dnes, keď ráno čo ráno prichádzam do práce a pozerám na ten zvláštny tvar obrátenej pyramídy, v ktorej pracujem, denne žasnem nad Božou veľkosťou, dobrotou a všemocnosťou, ako ma presunul z technického oddelenia zberných surovín cez niekoľko ďalších technických a IT firiem na miesto, kde som schopná pracovať kreatívne, samostatne, radostne a s láskou. Na miesto, ktoré On pre mňa pripravil a kde ma umiestnil bez protekcie a známostí, aj napriek veľkému záujmu iných. Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané. Dnes, keď prežívam rozprávkový zázrak, ako sa zo strojnej inžinierky stala redaktorka, nemám pochybnosť tomu veriť. A hľadám kráľovstvo Božie, aj v práci.

GM

Intenzívne na intenzívke

 

   Pracovala som v nemocnici ako zdravotná sestra na špecializovanom oddelení s intenzívnou starostlivosťou. Mala som rada túto prácu a služba mala takmer vždy rýchly spád. Od vzájomnej koordinácie personálu závisel život pacienta. Pri náročnej práci často nastávali náročné situácie, medicínsky, no aj medziľudsky. Náš dvanásťčlenný kolektív tvorili mladé ženy, ktoré boli nielen profesionálnymi sestrami, ale aj osobnosťami so svojimi návykmi, rodinným pozadím, vlastnosťami, túžbami a emóciami. Boli sme kolegyne, kamarátky, rozprávali sme sa o súkromí, pomáhali si, no nebudem idealizovať, vyskytovali sa aj spory, ohováranie a neprajnosť. Napriek tomu, že sa mi s kolegyňami spolupracovalo dobre a do práce som sa tešila, niečo mi tam chýbalo. To niečo bol vzťah, ktorý majú medzi sebou ľudia, ktorí dôverujú Bohu a žijú v ňom. Mala som túžbu, ba akútnu potrebu mať v pracovnom kolektíve niekoho podobného zmýšľania, s kým by som sa mohla porozprávať aj o veciach vnútra, niekoho, koho život stojí na rovnakých princípoch ako ten môj. A tak som začala volať na Pána. Každý deň som prosila jednoduchou modlitbou: „Pane, pošli mi veriacu kolegyňu.“ Na intenzívke sa menili sestry pomerne často. Pre mňa osobne však bolo zázrakom, že po krátkom čase intenzívnych modlitieb prišla do kolektívu tá, ktorá bola nielen sestrou zdravotnou, ale aj mojou duchovnou... A po nej ďalšia. V našej práci sa začali veci meniť, nie okato navonok, ale v tichosti duchovne. Potvrdzovalo sa Pánovo slovo: „Kde sú dvaja, traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

   Na intenzívke som pracovala celkovo 9 rokov, asi po 5 som sa začala modliť za moje kolegyne, intenzívne v období, kedy mal prísť do kolektívu niekto nový. Niekedy premýšľam, prečo mi to nenapadlo skôr. Boh dáva dobré veci a odpovedá na naše potreby. On mení srdcia, On vedie ľudí na správne miesto, aj pracovné. Ako nám hovorí žalm: Skúste (sa modliť za spolupracovníkov) a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.

Tereza

Problémy (rodičov) prváčikov

   Náš problém s prváčkou spočíval v tom, že je narodená v júli. Keď ako päťročná nastúpila do predškolskej prípravy, uvedomila som si, že jej spolužiaci sú o pol roka, rok, ba i viac(!) starší ako Laura. Rozhodla som sa teda požiadať o odklad. Na moju vlastnú žiadosť robila v psychologickej poradni testy školskej zrelosti, ktoré však urobila tak, že mi pani psychologička povedala, že z jej pohľadu je Laura do školy zrelá. Uvedomovala som si však, že to, že pozná písmená, dokáže násobiť a má zmysel abstraktného vnímania (ako 5-ročná dokázala perfektne odhadnúť vzdialenosť zblízka i v diaľke, dokázala odhadnúť čas trvania s presnosťou na minútu, to znamená, že vedela na hodinkách určiť čas), to ešte neznamená, že je zrelá pre školu. Bývala často chorá a dosť unavená (ako 5-ročná ešte potrebovala popoludní spať). Pediatrička mi preto na moju žiadosť vystavila odporúčanie odkladu školskej dochádzky.

   Nebola som však sama o tom presvedčená, a tak ma riaditeľ základnej školy, do ktorej sme Lauru zapísali, ubezpečil, že ak sa nám v letných mesiacoch bude zrazu zdať, že Laura zaznamenala akceleráciu vo vývoji, že stále môžeme zmeniť rozhodnutie a dať Lauru od septembra do školy. To mi dodávalo pokoj, aj keď som bola presvedčená, že tento „inštitút“ nevyužijem.

   Avšak v júli sa mi zrazu začala zdať Laura zrelá. Znova som postupne absolvovala rozhovory s jej pani učiteľkami zo škôlky, s pani doktorkou psychologičkou i riaditeľom základnej školy a rozhodovala som sa akoby od začiatku (manžel mi povedal, že sa mám rozhodnúť ja – tak, aby som bola (s)pokojná). Modlila som sa, aby mi Boh dal vedieť, čo mám robiť a nedostávala som žiadnu jedno-značnú odpoveď. Moje rozhodovanie prerastalo do veľkej bolesti. Plakala som, kričala na Boha v modlitbe, nech mi dá vedieť, čo mám robiť, že chcem plniť jeho vôľu. Ale jednoznačná odpoveď neprichádzala.

   Až keď mi pán riaditeľ školy (matematikár) povedal, že nie je úplne bežné, keď 5-ročné dieťa násobí, 11. augusta som sa rozhodla dať Lauru do školy (vtedy už mala 6 aj pár dní). A tak začala psychická, fyzická a iná príprava. To, na čo mali iné deti čas rok, Laura na to mala 3 týždne. Nasledovalo zháňanie informácií, kupovanie aktovky, psychická príprava Laury a rýchla rozlúčka so škôlkou. Do tejto zrýchlenej prípravy som sa ja pripravovala na štátnu skúšku a keďže som bola v 4. mesiaci tehotenstva s tretím bábom, komplikácie na seba nenechali dlho čakať.

   24. augusta ma odviezli do nemocnice a vyzeralo to na veľmi-veľmi dlho… Laura nastúpila do školy a ja som ani nebola doma. Keďže sme ju dali do inej mestskej časti (do cirkevnej školy) a manžel ako lekár musel byť o 7.00 v práci, musela byť Laura buď o pol siedmej v školskom klube alebo ju vozil niekto cudzí. A tak prvé dni, keď prváčik potrebuje od mamky objatie, pusinku, krížik na čelo, Laura musela byť silná. A preto popoludní, keď prišli za mnou do nemocnice, začala pri mne plakať. Plač sa začal stupňovať poobede, večer mi plakala do telefónu a ráno manželovi v aute.

   Po pár dňoch som sa vypýtala z nemocnice domov na vlastnú zodpovednosť – kvôli Laure. Ale jej plač neprestával. Po návrate zo školy bývala veľmi unavená, potrebovala si pospať, ale nemohla si to dovoliť, lebo už druhý rok chodila na violončelo. Zavolala som pani učiteľke do škôlky, aby zatiaľ na jej miesto nikoho neprijímali, že možno sa vrátime do škôlky. Znova som začala pochybovať o tom, či bola emocionálne zrelá na školu a strašne som si vyčítala to moje dlhé-predlhé rozhodovanie a ako sa začínalo javiť – nesprávne. Jediné, prečo som ju nevrátila do škôlky hneď, boli jej dobré výsledky v škole. Čítanie, písanie, matematika boli v pohode a to hlavné, čo sa prvý mesiac vôbec dá zhodnotiť, je schopnosť zreferovať, čo bolo v škole. Mamičky jej spolužiakov a spolužiačok volali nám, aby sa dozvedeli, čo bolo v škole a čo majú na domácu úlohu. Laura totiž presne vedela nielen to, čo sa dialo vo vzťahu voči nej, ale aj to, ako sa správali spolužiaci, ako čítali, ako boli pripravení na hodinu a ako boli ohodnotení.

   Ráno, pri tom strašnom plači, sme jej najprv sľubovali odmenu, potom sme sa jej vyhrážali, potom manžel alebo ten otecko, ktorý ju viezol, robili celú cestu divadielko, aby ju rozosmiali, ale nič nepomáhalo. Mala som pocit, že sa úplne mení jej osobnosť. Predtým bola „pohoďák“, vždy usmiata, v dobrej nálade, milá a prispôsobivá. Teraz sa mi začala javiť ako niekto úplne iný: bola smutná, nekonečne smutná a smutná. Jej úsmev som už tak dávno nevidela…

   Vtedy som si spomenula na jednu modlitbu, ktorú som raz dostala mailom - požehnanie rodičov deťom. A tak si Laurinka večer kľakla a my s manželom sme na ňu vkladali ruky a modlili sa za ňu: „… uzdrav všetky citové zranenia jej srdca, …, daruj jej lásku, chuť do modlitby a na plnenie si povinností, srdce plné lásky k tebe a k ľuďom. … ochraňuj ju od všetkého zlého…“ Laura pri modlitbe plakala a plakala a my s ňou.

   Na ďalšie ráno však prvýkrát neplakala. Nebola síce veselá, ale nebol to ten bezmocný plač. Večer sme sa takto modlili znova a ďalšie ráno bolo lepšie. A ďalší večer znova a znova. Odvtedy sa túto modlitbu modlíme za naše deti každý deň.

   Laura bola uzdravená BOHOM.

   Prestala plakať asi v polovici októbra.

   Prvý ročník skončila s cenou riaditeľa školy za to, že bola „dušou triedy”, za výborný prospech a pomoc blížnemu.

Renáta

Len malá bežná lož?

   V zamestnaní sú drobné nevinné klamstvá zaužívané a bežné. Napríklad šéfke zazvoní na stole telefón a ona povie: „Vezmite to a povedzte, že tu nie som.“ Ako sa zachovať? Povedať jej – Prepáčte, ale ja som kresťanka a klamať nebudem? Pozrie sa na mňa ako na blázna a môj bezproblémový vzťah s ňou bude vážne ohrozený. A ktovie, či iba vzťah a nie aj moja práca. Rozmýšľam...

   Ak je to vôbec klamstvo – potom klame ona. Nie je to moja zodpovednosť! Ale zase... nie je to až taký hriech... jeden telefonát, je tam toho! O nič vážne predsa nejde, nikomu sa tým neublíži, tak čo. Zdvihnem ho a poviem, o čo ma žiadala. Veď naozaj nemusela byť v kancelárii... je to iba náhoda, že práve v tejto chvíli tu bola... o chvíľu už aj tak bude niekde inde...

   A tak sa blížim ku stolu, na ktorom vytrvalo drnčí telefón. Pri pohľade naň sa utvrdím v rozhodnutí zdvihnúť ho a povedať, že šéfka pred chvíľou odišla. Nakoniec, ak je to také dôležité, môžu jej zavolať na mobil. Utešujem sa.

   Presne tak, počujem prichádzať hlas, nebuď blázon, zdvihni už ten telefón a nešpekuluj toľko. Márniš čas, už si sa mohla dávno zaoberať niečím normálnym a ty tu vymýšľaš, akoby išlo o život. A nezabúdaj, je tvoja šéfka! Aj Božie slovo hovorí, že autority si máme ctiť a poslúchať ich.

   Vystieram ruku k telefónu. Bože, keby som len nemala taký nepokoj... Čože? ... Zrazu si uvedomím, že Boh nám dáva pokoj, aj Ježiš je v Biblii nazývaný Knieža pokoja. Je tichý a jemný, nevnucuje sa a nesúri nás. To otec lži, ten klamár a zlodej vie, že má málo času. Stresuje, aby sme konali rýchlo a príliš neuvažovali. V poslednej chvíli tíško zašepkám: „Pane, pomôž mi!“

   V tej chvíli prichádza iný hlas. Bohu sa nikto nebude vysmievať. Lož je lož. Bodka. Ak sa necháš vtiahnuť do šéfkinej hry, je to tvoja zodpovednosť a tvoje klamstvo. Ale ak budeš poslúchať moje prikázania, požehnám ťa ... tichý hlas ma upokojuje a pokračuje: Neboj sa, lebo ja som s tebou. Posilním ťa, aj ti pomôžem a podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou...

   Zrazu viem celkom jasne – nie, neurobím to. Veď za toto „malé nevinné“ klamstvo, ktoré aj tak „nikomu neublíži“ musel Ježiš zomrieť. Obíde ma hrôza pri pomyslení, že za takúto „drobnosť“ by mal byť niekto ukrižovaný...

   „Nehnevajte sa, ale ja to nemôžem urobiť, lebo to nie je pravda.“ Šéfka sa prekvapene na mňa pozrie a ja sa počujem, ako hovorím: „Keby som teraz klamala v telefóne, ako by ste vedeli, že raz neoklamem v niečom aj vás?“ Dlhý pohľad a ticho. Ja čakám, ona mlčí. Vtom sa bez slova otočí a vychádza von z kancelárie. Na druhý deň nič, na tretí, na štvrtý...

   Už nikdy sa k tomu nevrátila a ani rok po tejto udalosti sa náš vzťah nijako nenarušil. Ale – zmenil sa. Šéfka mi začala viac dôverovať a po čase sa začala pýtať. Vraj, prečo som iná. Nič lepšie sa mi nemohlo stať.

Gabika