Nádej v beznádeji pre dakotských Indiánov

   Roman a Barča Lachovci sú mladý manželský pár s tromi malými deťmi, Izraelom (5), Dakotou (3), a Malakaiom (1), ktorí poslúchli Božie vedenie slúžiť v malej indiánskej rezervácii Lower Brule v Južnej Dakote. V decembri, po ich návrate z polročnej misijnej cesty na krátky čas domov na Slovensko, sme sa s nimi porozprávali o živote a práci v indiánskej rezervácii, o jej obyvateľoch, beznádeji, a Božom diele záchrany.

 

Na misiu ste odchádzali v čase, keď ste ako mladá rodina s troma malými deťmi mohli uvažovať o celkom inom živote a inak strávených dňoch ako službou a pomocou ľuďom v indiánskej rezervácii. Bolo pre vás ľahké poslúchnuť takéto Božie vedenie?

   Roman: Pochádzam z rodiny, kde k nám domov často prichádzali misionári z rôznych končín a ja som veľa počúval ich príbehy, takže už ako chlapec som mal túžbu byť tiež misionárom. Druhá vec bola, že som mal od detstva vzťah k Indiánom. Pozeral som filmy, čítal knihy, neskôr študoval ich reč, zvyky, históriu a Boh často pracuje tak, že nám niečo vloží do srdca, čo potom On použije. Takže mňa na to pripravoval už dávno. Keď sme sa s Barčou vzali, išli sme na svadobnú cestu do Južnej Dakoty a ja som si tam pripadal ako doma. Veľmi sa mi tam páčilo a celý čas som sa modlil, aby sa tam páčilo aj Barči.

   Barča: Mne sa páčilo, že Roman má víziu pre svoj život a našu rodinu, ale keď sa nám narodil prvý syn Izrael, hovorila som si, že veď na misiu môžeme ísť kedykoľvek, aj o desať rokov, nemusí to byť teraz, keď máme malé dieťa. Ale keď som sa raz modlila, vnímala som, akoby mi Boh hovoril – ale oni o mne potrebujú počuť teraz! A tak som to prijala. Aj Roman ma v tom modlitebne podporoval a povedal mi, že pôjdeme až vtedy, keď budem na to pripravená. Išli sme v júni 2011, a to už medzitým k synovi Izraelovi pribudla Dakotka a Malakai. Naše deti majú teraz 5, 3 a 1 rok.

 

Nebála si sa ísť do neznámeho prostredia indiánskej rezervácie s troma takými malými deťmi? 

   Barča: Ani nie, vedela som kam ideme, ako to tam vyzerá. Po Biblickej škole sme išli na pár dní do tejto rezervácie, aby sme sa zoznámili s ľuďmi, ktorí tam pracujú. Vedela som, že sú tam detské ihriská, čo bola jedna z našich podmienok ešte v čase, keď sme sa s Romanom modlili za miesto, kde nás Boh chce mať. Takže tohto som sa nebála, aj keď je fakt, že bývanie sme doriešené nemali. Ale pred cestou som si nevedela predstaviť, ako budem niekomu užitočná tam, keď tu na Slovensku som pri troch deťoch nič nestíhala, a to som mala pomoc starých rodičov z oboch strán. Povedala som si však, že ak Boh povoláva Romana, idem s ním a budem mu oporou, aj keby som mala byť iba doma s deťmi.

 

Aké boli pre vás prvé dni? 

   Barča: Misionársky pár, ktorému sme išli pomáhať s prácou medzi Indiánmi v Lower Brule, nám pár mesiacov pred naším príchodom zháňal byt, ale nič sa nepodarilo. V rezervácii totiž neexistuje žiadny turizmus, a tak možností ubytovania je málo. Keď sme prišli na miesto, ubytovali nás nakoniec priamo u nich v dome, v pivničných priestoroch prerobených na malý bytík. My sme si veľmi rýchlo uvedomili, ako to Boh všetko pripravil a naplánoval. Vďaka spoločnému bývaniu sme totiž mohli spolu tráviť veľmi veľa času, rýchlejšie sme sa spoznali, spriatelili, dlho do noci sme viedli rozhovory o všetkom možnom, o kultúre, o ľuďoch, o práci v zbore, spolu sme varili, plánovali, pripravovali besiedku.

 

Spolu ste varili? 

   Barča: Áno. Oni si práve v čase nášho príchodu adoptovali malého Náthana, chlapčeka s Downovým syndrómom. A keďže oni sami deti nikdy nemali a toto bolo ešte bábo, varievala som a mixovala jedlo pre nášho Malakaia a zároveň aj pre ich Náthana a tiež som pomáhala Rebecce so starostlivosťou o neho.

 

Čo si tam, Roman, robil ty, po vašom príchode? Splnila sa tvoja predstava? 

   Roman: Konkrétnu predstavu o svojej práci som nemal. Chcel som pomáhať s čímkoľvek a bol som ochotný robiť všetko, čo bude treba. Od čistenia toaliet až po pomoc s vedením skupiniek alebo vyučovaním v zbore. Boh to zariadil tak, že som sa hneď v prvom týždni stretol s riaditeľkou teens centra, ktorá ma zamestnala ako dobrovoľníka pri práci s mládežou. Chodieval som do tam pravidelne trikrát do týždňa, trávil som s mladými ľuďmi veľa času, hrali sme rôzne hry, rozprávali sa, hrali futbal, chodili na ryby. Takto som sa mohol s nimi zbližovať úplne prirodzeným spôsobom pri činnostiach, ktoré nielen oni radi robili, ale aj ja, a to bolo úžasné. Mám veľmi rád futbal, a pretože som si postupne získal dôveru mladých aj samotnej riaditeľky teens centra, dostával som viac zodpovednosti a právomocí. Tak som neskôr rozbehol a koučoval aj malý futbalový tím a po večeroch viedol diskusné večery s kresťanským zameraním a rozprávaním sa o hodnotách.

 

Aké hodnoty majú Indiáni? 

   Roman: Podľa toho, ako žijú, to vyzerá, akoby ich hodnotou bol alkohol, drogy a život v beznádeji. Do značnej miery to má korene v ich histórii. Asi pred 100 rokmi v dôsledku politických opatrení museli svoje deti dávať do internátnych škôl, museli si strihať vlasy, prestať hovoriť po lakotsky a navyše boli znásilňovaní a týraní. To sa ako dedičstvo prenáša až do dnešných dní. Navyše sa k tomu pridal aj tvrdý alkohol, drogy a takmer nulová nádej na lepší život, že sa niečo môže zmeniť.

 

Z tradičných hodnôt sa už medzi nimi nič nezachovalo? 

   Roman: Indiáni si zachovali niektoré zvyky a tradície, napríklad tanec slnka, ktorý je dostupný iba pre nich samotných. Ďalší rituál, na ktorom som sa nezúčastnil, (mohol som) sa volá Inipi-Sweat lodge. Tento obrad sa odohráva v stane, kde sú naukladané horúce kamene. Tie sa počas rituálu polievajú vodou a para, ktorá pri tom z kameňov stúpa, spôsobuje neznesiteľné až halucinogénne teplo. Vtedy sú pri modlitbách schopní počuť hlasy. Najviac otvorenou a navštevovanou tradíciou je pow-wow, niečo ako náš jarmok, ktorý sa robí vyslovene pre turistov ako atrakcia. Prichádzajú tam ľudia z iných rezervácií, tancujú, jedia, predvádzajú sa v indiánskych krojoch a predávajú indiánske výrobky.

 

Aké náboženstvo vyznávajú Lakotovia?

   Barča: V rezervácii je 5 rôznych cirkevných denominácií, ale Indiáni to veľmi nerozlišujú. Budú chodiť kamkoľvek a robiť čokoľvek, čo ich dostane po smrti do večných lovíšť. Sú takí, čo v sobotu idú do tradičnej indiánskej cirkvi, kde fajčia peyote, drogu z kaktusu, a v nedeľu idú aj do kostola alebo na zhromaždenie. 

   Roman: Zaujímavým zvykom medzi Indiánmi je aj to, že keď zomrie matke syn, ona má právo ísť za chlapcom alebo mužom vo veku jej zomrelého syna a požiadať ho, aby sa stal jej synom. Keď je to slušný človek, tak to nesmie odmietnuť a od tej chvíle sa počíta za syna tejto matky a tiež za súrodenca jej ostatných detí. Poznám v Lower Brule muža, ktorý sa takto stal synom 12 žien. Pre neho to má výhodu, že keď príde ku ktorejkoľvek zo svojich adoptívnych matiek, ona je povinná sa o neho postarať ako o syna, dať mu jesť, ubytovať ho. Jej deti ho úplne seriózne považujú za svojho brata, hoci nemajú na to žiadne úradné potvrdenie a ako k bratovi sa k nemu aj správajú.

 

Ako žijú Indiáni v Lower Brule? Spomínali ste alkoholizmus, drogy a beznádej...

   Barča: Ja som často s mojimi deťmi chodila von, a tak sa k nám vždy pridali nejaké indiánske deti, ktoré sa potulovali po vonku a tých je tam veľa. Väčšinou sú celý deň bez jedla, iba chrúmajú surové cestoviny ako čipsy. Začali sa k nám chodiť hrávať, boli veľmi ochotné pomáhať mi variť a potom sme sa spolu aj najedli. Nikdy som však nevidela vonku ich mamy. Od detí som sa všeličo podozvedala a, žiaľ, aj to, že ich mamy často požívajú alkohol spolu s ostatnou rodinou a o deti sa príliš nestarajú a nevychovávajú ich. Nevedú ich k žiadnej práci ani k hygiene, hodnotám, čiže len tak vyrastajú na uliciach.

   Roman: Oni majú predstavu, že tradičný indiánsky život ich všetkému prirodzene naučí. Ibaže si neuvedomujú, že oni už dávno nežijú tradičný indiánsky život, keď napríklad chránili prírodu alebo nesmeli piť, čo je, mimochodom, v tejto rezervácii stále zakázané.

 

A napriek tomu pijú... Má to pre nich nejaké dôsledky?

   Roman: Áno, v rezervácii funguje vlastná samospráva a tá ich posadí do väzenia. Niekedy na deň, na týždeň alebo iba kým nevytriezvejú. Do väzenia tam chodia takmer všetci. V rezervácii som sa ešte nestretol s človekom nad 18 rokov, ktorý by nebol aspoň raz vo väzení. Pre nich to nie je vážny trest, sú na to zvyknutí a bežne si rozprávajú rôzne príhody o čase strávenom tam. Pobyt vo väzení je skôr čas na zamyslenie, aby zmenili svoje životy a zanechali alkohol. Ale to pre nich vôbec nie je jednoduché. Problém je, že v rezervácii sú všetci vzájomne poprepájaní, každý je s každým rodina a všetci spoločne pijú. Takže keď sa niekto rozhodne, že s tým chce vážne skončiť a odíde od alkoholu, odíde tým aj od celej svojej rodiny a zrazu nemá s kým tráviť čas, čo robiť, ostáva osamelý. Stratí priateľov a väčšinou to dlho nevydrží a vráti sa naspäť k rodine aj k alkoholu. Aj pre tých, ktorí prijmú vieru v Ježiša a začnú chodiť do zboru, je to niekedy veľmi ťažké. Preto by som chcel po návrate do Južnej Dakoty pokračovať v tejto práci. Budovať priateľstvá a vzťahy s ľuďmi, aby neostávali sami tí, ktorí sa vzoprú alkoholu. Chceme vybudovať miesto, kde sa budeme môcť stretávať a spoločne tráviť čas pri bežných činnostiach, ale aj vyučovať, aby mohli Indiáni pevnieť vo viere, učiť sa spoliehať na Božiu pomoc a získali nádej pre svoje životy, ktorá tam veľmi chýba.

   Barča: Ešte pred odchodom som začala organizovať stretnutia so ženami a v tom by som chcela pokračovať v nejakom materskom centre, kde by sme sa spolu učili variť (ženy tam nevaria), rozprávať o výchove, hodnotách, robiť spolu rôzne aktivity.

 

Kedy sa chystáte naspäť?

   Roman: Radi by sme začiatkom leta, to závisí aj od toho, či budeme mať financie. Chceme ísť na 2,5-3 roky na náboženské víza ako misionári, ale potrebujeme na to 60-tisíc eur. Barča spolu so ženami v Lower Brule začala ešte pred naším odchodom domov na Slovensko vyrábať drobné indiánske predmety, ktoré tu predávame, robíme o našej práci prezentácie a modlíme sa za to. Veríme, že keď nás Boh niekde povoláva, On sa o to aj postará.

 

   Pre viac informácií a podporu práce misionárov Romana a Barče Lachovcov pozrite www.hawran.o

 

 

Gabriela Mikulčíková