Manželia našich priateliek

 

   Všetko je vo vývoji, všetko sa mení, aj ja sama, aj moje priateľstvá. Zvláštna zmena prišla vydajom mojich kamarátok a asi aj mojím partnerstvom s mužom. To, o čom sme sa medzi nami dievčatami otvorene rozprávali, musí odrazu ostať tabu, lebo je v tom už aj ktosi iný. Raz mi manžel nakukol úplne nevinne, bez zlých úmyslov, do rozpísaného e-mailu pre jednu kamarátku a zarazilo ho, čo jej píšem o nás dvoch. Mal dojem, že vyzrádzam akosi priveľa z nášho života. Spočiatku som nechápala, čo mu prekáža, prečo nemôžem, ale po čase som pochopila. Už takmer nič nie je len moje, len moja záležitosť, ale všetko je naše spoločné. A keď si on, muž, neželá byť „odhaľovaný“, nesmiem ho „odhaľovať“. Aj keby sa to mne zdalo celkom seriózne. My dvaja sme nová jednotka, a predsa len by on mal byť mojím najdôvernejším partnerom aj na preberanie vecí života. Podobne to zafungovalo aj medzi mnou a mojou mamičkou. Musela som obmedziť typ rečí, zdôverovania i jeho bhĺbku. Proste – oddeliť sa, aby som dokázala vytvoriť novú rodinu.

   Ale všimla som si aj ďalšiu vec: akoby som vydajom kamarátok tieto osoby trochu stratila. Vplyv ich manželov na ne samy sa mi niekedy zdá príliš veľký, až do tej miery, že už nedokážem niektoré témy ani nahryznúť, isté otázky, kedysi také časté a prirodzené, už nekladiem. A zase som pri téme úprimnosti a pýtam sa, či je za každých okolností želaná. Napríklad, ak vidím, že manžel tej-ktorej robí to a ono, čo sa mne napríklad nepáči a mám pocit, že jej ubližuje... Načo to rozoberať s ňou? Aký by to malo zmysel? Len by ju to možno bolelo. Ak sama o tom nezačne. Samozrejme, že naši muži priniesli do nášho komunikácie aj nové témy. Len si treba zachovať istú dávku diskrétnosti a empatie a nenechať sa, naopak, vtiahnuť do ohovárania a kritizovania poza niečí chrbát.

 

Alena Ješková