Pošta od teba

   Medzi ženami je možné i to, čo muži nepoznajú, nezvyknú. Dočítajú sa napríklad o istej neznámej žene vo veľkej diaľke a napíšu jej list, dnes asi už e-mail. A tak vznikne milý vzťah. Renáta uverejnila na www.mojpribeh.sk svoj zážitok s priateľkou Marcelou, s ktorou trávila jej posledné mesiace života. Prečítala si ho Jožka a zareagovala. Renáta s Jožkou našli čosi spoločné, čosi spájajúce a ich nové priateľstvo trvá dodnes.

 

   „Keď som na návrh jednej kamarátky napísala svedectvo života a umierania mojej zlatej priateľky Macky, mala som pochybnosti, či má zmysel tento príbeh zverejniť. Dôvodom pochybností bolo to, že Macku čitatelia nebudú poznať, a tak tento príbeh asi pre nich nebude zaujímavý či zmysluplný. Asi mesiac po zverejnení Mackinho svedectva mi raz podvečer zazvonil telefón. Volala istá pani Jožka, ktorá sa ma opýtala, či som to písala ja. Po mojej kladnej odpovedi sa pustila do srdcervúceho plaču a rozprávania: „Som z Humenného. Máme 2 deti. Asi pred dvomi rokmi sme s manželom prišli obidvaja o prácu a boli sme finančne i psychicky na dne. Začali sme predávať veci, ktoré sme nepotrebovali nevyhnutne pre život. Na môj inzerát o predaji detských vecí zareagovala nejaká pani z Bratislavy. Predstavila sa mi ako Maca. Zaujímalo ju, prečo predávame detské šaty. Po mojom vysvetlení mi povedala: „Nie vy budete posielať veci mne, ale ja vám.“ A tak sa aj stalo. Poslala mi balík. Potom ďalší. Na Vianoce nám poslala balík s darčekmi pre celú rodinu. Manželovi kúpila peňaženku. Stali sme sa priateľkami. Začali sme si telefonovať len tak. Povedala mi, že je chorá, ale netušila som, že je to vážne. Od augusta mi nedvíhala telefón a ja som nevedela, čo je s ňou. Až teraz som náhodou na internete našla váš článok a dozvedela som sa, že Macka v septembri zomrela...“

 

   Ako som to počúvala, z očí sa mi rinuli slzy. Macka sa nikdy nechválila, že pomáha neznámym ľuďom na východe Slovenska. Bola obetavá, vždy usmievavá, statočne niesla svoju chorobu…

 

   „A teraz ste zamestnaní?“ opýtala som sa Jožky. Vraj manžel áno, ona nie. A tak sme začali hľadať spoločných známych, spoločné témy, možnosti práce. Porozumeli sme si. Začali sme si volať. Len tak. Ona nemá internet, nuž mi píše listy rukou. Raz mi v jednom poslala maličký lístoček so súradnicami z Písma svätého. Vytiahla si tento verš počas ľudových misií v ich meste. Ihneď vraj vnímala, že to slovo je pre mňa, a tak mi ho poslala. Bol to Lk 8, 39: „Vráť sa domov a rozprávaj, aké veľké veci ti urobil Boh!“

 

   Toto je pre mňa potvrdením, že som svedectvo o konaní Boha mala napísať a že On ma chcel spojiť aj s Jožkou. A spojil nás prostredníctvom Macky, ktorá nás predišla do večnosti deň pred svojimi 33. narodeninami v milosti posväcujúcej.

 

   Inokedy sa mi Jožka zdôverila, že veľmi túži po ďalšom dieťatku, ale že sa jej už roky nedarí otehotnieť. Modlila som sa za nich. Rozprávala som jej o svojej neplodnosti a našich deťoch. O pár týždňov zistila, že je tehotná. A ja tiež. Asi o dva mesiace však naše bábätko v brušku zomrelo. A o pár dní aj Jožkino. V tom istom týždni tehotenstva. Boh naše cesty začal veľmi zvláštne zbližovať.

 

   Asi o rok po našom prvom telefonickom rozhovore, na Dušičky, keď sme boli na východe Slovenska, zašla som aj do Humenného a navštívila som Jožku osobne. Spoznala som jej rodinu – dve krásne dcéry a milujúceho manžela. Rozprávali sme sa o hlbokých témach, akoby by sme sa poznali roky. Boli sme pre seba navzájom veľkým povzbudením a cítili sme blízkosť neba, Boha i prítomnosť našej kamarátky Macky.

 

   Obe nosím vo svojom srdci a som za ne veľmi vďačná, lebo viem, že nám toto priateľstvo požehnal Pán z lásky, aby sme si navzájom pomáhali na ceste k nemu.“

 

   Ďalší e-mail dostala Renáta tiež na základe uverejnenej životnej skúsenosti, tentoraz od známej z rodného mesta, ktorú 20 rokov nevidela.

 

   „Ahoj Reni, už dlhší čas ti chcem napísať jeden svoj príbeh, ktorý je veľmi osobný a má niečo spoločné aj s tebou. Niekedy začiatkom roku 2010 som si na internete našla čistou náhodou tvoje svedectvo v jednom časopise. Bola som veľmi dojatá a aj som si poplakala. Niekedy na jar toho istého roku ma viezla bývalá kolegyňa Gabika do práce a vyrozprávala mi, ako sa jej nedarí otehotnieť a s manželom rozmýšľajú o umelom oplodnení. Pýtala sa ma na môj názor. Povedala som jej, že určite som proti, že ani ja s manželom nemôžeme mať už 7 rokov deti (jedno som po roku manželstva potratila). Povedala som jej, nech nestráca nádej, že Boh je mocnejší ako naše úsilie. A vtedy som si dovolila vyrozprávať jej tvoj príbeh, samozrejme, anonymne. Na ďalší mesiac po tomto rozhovore som už nedostala menzes. Testy potvrdili, že som tehotná. Bolo to niečo úžasné, pochopila som to ako odmenu za šírenie tvojho svedectva a postoja proti umelému oplodneniu. Porodila som však v 29. týždni synčeka s pôrodnou váhou 1 070 g, pretože som trpela preeklampsiou. Malý bol vo veľmi kritickom stave. Nevedel sam dýchať, prijímať potravu, vylučovať, dostal krvácanie do pľúc a z hľadiska cirkulácie bol na tom veľmi zle. Na 5. deň jeho života sa mu vytvoril trombus v nožičke, ktorá napokon zmodrela. Lekári sa ju snažili najprv operovať, ale operácia nedopadla dobre. Nasledovala amputácia, no šanca na prežitie ďalšej narkózy bola veľmi malá. My s manželom sme však malého Petra Rafaela dali ešte pred prvou operáciou pokrstiť a verili sme Bohu, že keď nám ho po toľkých rokoch dal, tak nám ho nechá. Odvtedy prešlo 18 mesiacov. Pravidelne navštevujeme neurológiu, rehabilitáciu, protetiku, hematológiu a iné oddelenia a malý prospieva, rastie, je zvedavý a úasný. Veľmi veľa ľudí berie to, čo sa stalo, ako tragédiu (zomreli mi aj obaja rodičia a brat v priebehu 2 rokov). Bolo to ťažké, ale určite to tak malo byť, hoci prídu aj veľmi ťažké dni, hlavne keď treba bojovať s okolím a pokorne znášať prístup a postoj niektorých lekárov. Prosím o tvoje modlitby... Na druhej strane som nesmierne vďačná za pokoj v duši a za všetkých dobrých ľudí a iných lekárov, ktorí nám pomáhajú...

   Potrebovala som ti to napísať... (A aj mi dobre padlo vyrozprávať sa, resp. vypísať sa)... Prajem celej tvojej úžasnej rodinke hlavne veľa zdravia a Boží pokoj. 

Erika

P. S.: Na Vianoce som sa stretla s bývalou kolegyňou Gabikou, je v 6. mesiaci a čakajú Alexandru.“

 

   Bolesť spája, vytvára mosty a dáva silu zabojovať vo vlastnom živote. Aj nedoriešené problémy a otvorené otázky povzbudia. Ženy sa rady identifikujú s inými. My ženy sa vzájomne potrebujeme.

Alena Ješková