Priateľstvo žien

   Vždy som sa pohybovala viac medzi dievčatami, neskôr ženami. Podvedome som asi cítila spriaznenosť, podobnosť a akúsi väčšiu chápavosť pre seba navzájom. Hoci nie každá žena má túto istú skúsenosť. Z rozprávania viem, že sú typy, ktoré sa vyslovene kamarátia len s mužmi. To zas mne nikdy nesedelo. Absolvovala som vysokú školu s prevažujúcimi ženami, veď šlo o pedagogickú, nasledoval učiteľský kolektív na gymnáziu a v jazykovej škole, kde dodnes prevládajú ženy, zaradila som sa do skupiniek pomáhajúcich ľuďom, v ktorých sú zase len ženy. Až kresťanské spoločenstvo a s ním spojená služba mi priviedli do života mužov. A napokon sa mi stal najbližším priateľom muž – manžel, a ten mi stačí jeden, takže okrem neho sa delím o svoj život opäť s viacerými ženami. A s tými som zažila dobré i zlé. Ale toho dobrého bolo asi 80 %.

 

Úprimnosť či milosrdenstvo?

   Na viacerých miestach som počula i čítala, že ľudia považujú za najdôležitejšie pre priateľstvo úprimnosť. Potom som však zažila sklamanie, lebo mnohí, čo to tvrdili, zľahka či natvrdo klamali inde. Možno nie priamo svojmu priateľovi do očí, ale iných. A keď som sa neraz pokúsila úprimne povedať pravdu a svoj názor kamarátkam na to, čo robia, stvárajú, dostala som odpoveď, že to je už moja vec, môj rajón, sem mi nezasahuj. A tak som si vytvorila iný, vlastný pohľad na dôležité body priateľstva. Dnes k nim na prvých miestach patrí tolerancia, obohatená o milosrdenstvo ako najvyššiu formu tolerancie. Mnohí vieme, čo treba robiť, ale často to nedokážeme v praxi. Potrebujeme pomoc, súcit až zhovievavosť s trpezlivosťou. A to platí ako v manželstve, tak v priateľstve. Ak sa niekto zastrája, že keď ho raz kamarát oklame, nedokáže mu viac dôverovať, tak by sa potreboval naučiť od Ježiša láskyplnému milosrdenstvu, lebo raz i on sám ho môže potrebovať. Práve milosrdný postoj nás učí vžiť sa do úbohosti každého z nás a azda aj pochopiť príčiny klamania, či náhodou za nimi nie je nejaký strach alebo obyčajné zlyhanie.

 

Chýbajúci feed-back

   I keď mi neraz kamarátky svojou citovou reakciou naznačili, že si neprajú moje komentáre týkajúce sa ich života, stále si myslím, že ozajstné priateľstvo unesie aj spätnú väzbu, ba vyžaduje si ju. Samozrejme, v láske a s dobrým úmyslom. Veď biblické slovo povzbudzovať má vo svojom gréckom pôvode aj význam napomínať. Teším sa z toho, že voči mne sú priatelia dosť priami a neboja sa ma konfrontovať. Pred pár rokmi si jedna z kamarátok so mnou dohodla špeciálne stretnutie, aby mi povedala, že spolupracujem na projekte, ktorý sa už dávnejšie odklonil od pôvodného dobrého zámeru a smeru, vraj si nezvážim svoju účasť na ňom, taktiež ma upozornila, ako istí ľudia narábajú s mojimi príspevkami, čo sa mi, samozrejme, nepáčilo, a tak som z tej služby naozaj odišla. Alebo nedávno ma iná kamarátka upozornila na osoby, čo nerobia dobré meno inému dielu, ktoré spoluvytvárame, a aké hlasy sa k nej doniesli. Obom som vďačná za otvorený názor. Mohla som mať na vec aj svoj odlišný pohľad, ale táto priama komunikácia ma potešila. Hoci nie je možná úplne s každým. Preto ďakujem za zopár ozajstných priateliek, s ktorými mám vyvážený, obojstranný vzťah, kde sa nemusí jedna bez ohlasu uchádzať o druhú, ale nachádza rovnaký záujem. Pre mňa je ozaj podstatné, aby mi priateľka hovorila do života. Mám takéto dve.

 

Nepríjemná úprimnosť

   Nedávny ťažší zážitok mi zase ukázal, že to Pán Boh s nami myslí dobre a má nás rád. Už sa dlhšie nedalo mlčať. Musela som povedať jednej mladej žene, že si ubližuje, keď žije s mužom, ktorý nie je jej manželom. Keďže je kresťanka a chce poznať pravdu. Mali sme viacero rozhovorov. Najskôr chcela, pýtala sa... Zašlo to až tak ďaleko, že musela opustiť spoločenstvo. Zostala mi len viera, že som konala správne, a modlitba za ňu. A ona sa vrátila. Očistená, s uzdravujúcim sa srdcom. Pochopila celú manipulatívnu mašinériu v predošlom vzťahu s chlapcom. Nebolo pre mňa ľahké prehovoriť, ale oplatilo sa to. Medové motúzy nás nevyliečia, niekedy je potrebná operácia, ba amputácia. Anestetiká smieme používať a vľúdne slová musíme.

 

Jedna či viaceré?

   Teraz, keď mám deti, si hlbšie uvedomujem hodnotu kamarátov v živote. Naučiť deti napr. slušným manierom pri stole či v spoločenskom živote sa mi nezdá také dôležité, ako vytvoriť im priestor a čas na čisté priateľstvá. Skôr asi príležitosť stretať sa s ľuďmi, ktorí vyznávajú tie isté hodnoty ako my a žijú pre ne, a teda ich odovzdávajú aj svojim deťom, ktoré ovplyvňujú naše deti. Ja som už nasmerovaná, a predsa po čase cítim a vidím na svojom správaní a slovníku, s kým sa najčastejšie stretávam. Určite sa nechcem vyhýbať žiadnym ľuďom, ale priateľov máme právo vyberať si. Hoci niekedy sa to ani nedá. Jednoducho prídu do nášho života a je to dar. Pestovať ho síce treba, ale nikto si záujem druhého nevynúti. Neraz som si v mysli vypočítavala kamarátky, s ktorými sa veľmi túžim stretávať, ale nemajú na mňa čas, a kamarátky, ktoré sa zas často ozývajú mne, no ja sa im neviem dostatočne venovať. Vraj môžeme mať len jednu spriaznenú dušu. Ja čoraz silnejšie verím, že ich môže byť viac... aspoň u mňa to tak funguje. Vpúšťam si do života priateľky a vážim si, ak aj mne dajú nahliadnuť hlbšie a pustia ma do toho svojho. A zároveň sa dokážeme podeliť o tom, čo nám hovorí Boh.

 

Nemusím sa kamarátiť s každou

   Najväčšiu lekciu o slobode v priateľstve mi priniesol sám život v jednom príbehu. Ozvala sa mi známa z Česka, nazvime ju Mária, že ma príde na tri dni navštíviť, lebo u nich mali štátne voľno. Hneď po prehliadke nášho 3-izbového bytu, v ktorom som bývala už len s bratom, si sama vybrala izbu, kde chce spávať. Ako správna hostiteľka som jej vyhovela. Večer ma upozornila, že až pôjdem ráno do práce, nemám si chodiť po ponožky, aby som ju nezobudila. Nuž som si všetko šatstvo nachystala v predvečer. Ďalší deň mi napísala jedálny lístok, čo sa bude variť, čo mám ísť nakúpiť. K môjmu pôstu, ktorý sme si dali v spoločenstve na konkrétny úmysel, mala jasné odmietavé stanovisko s vysvetlením, že od jedla sa postiť netreba, ale radšej pomáhať ľuďom, a ona si želá, aby som jedla spolu s ňou. I tu som podľahla. Dnes by som sa vedela zachovať už ináč. Hoci som musela chodiť do roboty, a teda predtým sa vyspať, dlho do noci mi rozprávala príhody s profesormi, ako jej dávali na skúškach dobré známky za bosé nohy, ako si s ňou chceli začať kňazi a ona unikla a podobne. Slušne som ju vždy vypočula. Dnes by som reagovala už ináč. Ďalší deň sa sama telefonicky pozvala k našej spoločnej kamarátke, bývajúcej vo vedľajšom dome, i keď som jej vysvetlila, že Milka možno nebude vedieť hneď prijať návštevu, lebo má isté problémy... na to mi Mária odvrkla, že i Milka sa musí naučiť prijímať ľudí a prispôsobiť sa. Tá mi potom zhrozene porozprávala o Máriinej návšteve a svojich pocitoch z nej. No a „najlepší“ deň bol posledný. Keď sa Mária u mňa doma vyspala, nasadla na autobus, lístok som jej kúpila, dorazila ku mne do práce – na gymnázium. Upozornila som ju čo nemajú rady rádové sestričky, a tak, s čím ona nemala problém, vraj ako „pravověrná katolička“ si s nimi porozumie. Sama si vybavila hospitáciu na hodine náboženstva a vliezla i ku mne na hodinu nemčiny. Potom sme museli ísť do secondhandov, kde nahlas skritizovala drahotu, veď u nich je „všechno daleko levnější“. Potom „chtěla jíst“, nuž som ju zaviedla tam, kam všade zahraničných hostí – do slovenskej reštaurácie. Trochu som sa hanbila pred čašníkmi, akým spôsobom si vyberala a hodnotila. Potom na zmrzlinu. Nestíhala som ju pozývať, sama sa všade „zvala“. Od predavačky si dala na malinkú umelú lyžičku nabrať postupne z každého jedného druhu, ochutnala a potom si vybrala jeden kopček. Teda ja som jej ho kúpila. Už som sa vážne cítila nesvoja. Ale hosťovi plním priania. Mala ešte jedno – konečne sa pozrieť do reštaurácie na Dunaji, zvanej Bystrica. Čosi vo mne sa vzbúrilo. Predsa len, učiteľský plat ma nepúšťa všade. Zaumienila som si, že toto si už zaplatí sama. A tak som sa aj správala. Schválne som si objednala len minerálku, aby to nemala drahé, a nechala pri príchode čašníka s účtom vytiahnuť peňaženku ju. Klaplo to. Pri rozbehu vlaku smer ČR som si vydýchla. Kývala mi a sľubovala, že čoskoro zas príde. Miešali sa vo mne výčitky svedomia, aká nespokojná som hostiteľka, zároveň s otázkou, odkiaľ pokiaľ má človek vo vzťahoch zájsť, kde sa obetovať a kde si už chrániť hranice. Môj 3-dňový príbeh som rozpovedala inej kamarátke a tá ma upokojila – v priateľstve si nemusím robiť násilie. Nuž som potom Márii neodpovedala na maily a dodnes som ju nevidela.

 

Ženský pracovný tím

   Momentálne sa pohybujem v dvoch kolektívoch. Jeden je komerčný, druhý dobrovoľnícky. V tom prvom sa každá stará sama o seba, ako prežiť pracovný deň s náročnými klientmi, ako zarobiť a na debatky ani niet času. Vážim si však toto prostredie, lebo je zatiaľ korektné. Inú situáciu mám v redakcii. Teším sa na smiech v uvoľnenej atmosfére a cielenú tvorivú prácu na časopise. V srdci si uchovávam pamätný výrok jednej z nás: „Toto je prvý babský kolektív, do ktorého dokážem chodiť. Dokonca s radosťou. Lebo vy nie ste také normálne ženy.“

 

Občasné, ale vzácne

   A potom sú v mojom živote ženy staršie odo mňa, ktoré nepociťujem ako matky, ale tiež ako kamarátky. Múdre, skúsené, pokojné, od ktorých sa učím. Behám k nim s pracovnými i osobnými otázkami. Jedna z nich ma aj isté obdobie duchovne sprevádzala. Zdôverovala som sa jej s pádmi, s hľadaním, ona mi nosila dobré knihy, modlila sa za mňa a namiesto očakávaného výchovného postrehu ma vždy ocenila a povzbudila. A to mi viac pomáhalo rásť.

 

Mať rada a byť prijatá

   Nech je to ktokoľvek, s kým vstupujem do vzťahu, potrebujem cítiť prijatie taká, aká som. To neznamená, že sa nemusím meniť, áno, potrebujem sa aj meniť, rásť, dozrievať. Ale cením si ľudí, ktorí ma berú a dávajú mi na premenu čas. A ja zase chcem dávať tento priestor im. Skrátka, mať ich rada. 

Alena Ješková