Zamyslenie pred témou

   Dobrými priateľmi nemusia byť len ľudia rovnakej povahy, s rovnakými schopnosťami ani s tými istými záujmami. Iste, je veľmi pravdepodobné, že práve pri konkrétnom koníčku sa dvaja nájdu a záľubu potom pestujú spolu. Či je to posilňovňa, turistika, divadlo... Ale podmienkou hlbšieho porozumenia to rozhodne nie je. Aj celkom rozliční ľudia si môžu byť – ako sa poeticky vraví – spriaznenými dušami. 

   Príkladom je môj muž a jeho najlepší kamarát. Jeden je precízny detailista, druhý je rýchly pracant bez toho, aby bral ohľad na drobnosti. Kým jednému vadia pichľavé odrobinky z čadičovej vaty, druhý si pokojne pichľavé pracovné tričko hodí na čisté nohavice. Jeden sťahuje nábytok absolútne obozretne, druhý ho sčasti omláti. Jeden dokáže spať len vo svojej posteli, druhý aj na tyči v autobuse. Jeden z nich číta Dostojevského, druhý návody na opravu auta a letáky o akciách v Lidli. Jeden je úzkostlivý otec, ktorý sa rozplače nad antibiotikami svojho dieťaťa, druhý nechá deti behať po dvore aj v zime polooblečené. Jeden musí ísť aspoň trikrát týždenne na bicykel, druhý radšej relaxuje pri televíznom filme. 

   A pritom sú dôverní priatelia. Prečo to tak je? Čo ich k sebe volá a viaže? Prečo sa dokážu hodiny rozprávať aj o svojom vnútri, čo je u mužov možno menej obvyklé? Majú predsa len čosi spoločné? Asi to nebude len všeobecne mužský záujem o autá, mobily a počítače. U oboch vidím záujem o človeka, ochotu a schopnosť počúvať, vžiť sa a porozumieť, diskrétnosť a nezištnosť v pomoci jeden druhému, spoločné hodnoty i životný cieľ. A hlavne čas, ktorý si vždy dokážu pre seba nájsť, bez výhovoriek tohto hektického, anonymného sveta. Ostatné ostáva pre mňa tajomstvom. Pre nich možno tiež. 

   Nie je toto príznačné aj pre ženské priateľstvá?

Alena Ješková