Nevera v manželstve

Keď sa odpustenie zdá nemožné

   Neveriacky som zízala na e-mail. Po tvári mi tiekli slzy, keď som čítala: „Tak veľmi sa ospravedlňujem za všetky zranenia, ktoré sme Ti spôsobili... do dnešného dňa som si nevedela ani len predstaviť, aký chaos sme vniesli do Tvojho života. Prosím Ťa o odpustenie, aj keby som sa nikdy neodvážila dúfať, že ho dostanem...“

   Nemyslela som si, že by som niekedy bola schopná odpustiť Debbie za to, čo všetko urobila pre zničenie môjho manželstva. Spomienky na mesiace, v ktorých som prežila peklo na zemi, zostali otvorenými ranami po mnohé roky môjho života. Z nejakého dôvodu bolo pre mňa oveľa ťažšie odpustiť Debbie než môjmu bývalému manželovi, Petrovi.

   Ako by som len mohla zabudnúť na ten osudný telefonát práve v deň mojich 41. narodenín?

   „Ja neviem, ako ti to mám povedať, Barb, ale niečo sa deje medzi Petrom a Debbie. Nie som si istá, či ide o intímny vzťah, ale mám dobrý dôvod na to, aby som uverila, že majú spolu veľmi hlboký citový vzťah.“

   Srdce mi bilo na poplach. Nancy, kamarátka a bývalá členka našej cirkvi, by mi nezavolala z takej diaľky, a to navyše takúto správu, ak by nemala dôkaz. 

   Vedela som, že naše 19-ročné manželstvo má problémy. Predchádzajúci rok bol ako zlý sen. Hoci môj manžel vyhlásil, že som jeho najlepší priateľ, doma sme sa spolu nezhovárali. Jeho ľahostajnosť ma miatla.

   Pomyslela som si, že v jeho veku 42 rokov by mohlo ísť o krízu stredného veku alebo syndróm vyhorenia. Zdal sa mi šťastný len vtedy, keď sme boli s našimi priateľmi Debbie a Troyom. Peter trval na tom, aby sa k nám pripojili takmer vo všetkom. Chodili sme spolu lyžovať, loviť ryby, grilovali sme v záhrade a obedovali spolu každú nedeľu.

   Ak Troy musel ísť do práce, Debbie vždy pozval, aby sa k nám pripojila. Hoci to bola moja priateľka, jej neustála prítomnosť medzi Petrom a mnou sa stala naším boľavým miestom. Obvinil ma zo žiarlivosti a z prehnaných reakcií.

   Raz ráno som mala pocit vnútorného varovania, že Peter prichádza domov so zlými správami. Bývali sme ďaleko od jeho práce, a tak zriedkakedy prišiel domov na obed.

   O chvíľu neskôr Peter ticho vstúpil do dverí. „Musím s tebou hovoriť, Barb,“ povedal ticho, takmer šepkal. Cítila som, ako mi sťahuje hruď, tak som sa zhlboka nadýchla. Čo mohlo byť také hrozné, že mi to nemohol povedať po telefóne?

   „Ty vieš, že už dlho sme mali v našom manželstve veľa problémov,“ začal. „Nuž, myslím, že by sme sa mali rozviesť.“ Nebola som schopná tie slová stráviť. Naše manželstvo nebolo perfektné, ale rozvod? A čo deti? Čo jeho práca v cirkevnom spoločenstve? A čo MY?

   „Je v tom nejaká žena?“ Dívala som sa priamo do jeho tmavých očí, vďaka ktorým som sa do neho zamilovala. Nedokázala som nabrať dosť síl a spýtať sa: „Je to Debbie?“

   „Nie, nie je,“ uistil ma.

   Nikdy v živote som sa necítila taká sama. Komu sa má ísť vyžalovať manželka človeka, ktorý pracuje pre cirkev, keď ju požiada o rozvod?

   Rozhodla som sa, že to poviem len mojej sestre. Plakali sme spolu cez telefón a plánovali si, že u nej na chvíľu zostanem bývať. Telefonát Nancy potvrdil moje najhlbšie obavy. Petra a Debbie som podozrievala z „priateľstva“ už nejaký čas. Akoby toho nebolo málo, všetky ženy z kostola navrhli spoločný obed práve na moje narodeniny, a tak som mala svoje narodeniny oslavovať spolu s ňou! 

   Kráľovský obed by vám pripadal ako stánok s párkami v rožku v porovnaní s tým, čo všetko som dokázala v to popoludnie pripraviť. Nedokážem si spomenúť na ochutnávanie jedla ani na otváranie svojich darčekov. Ale veľmi živo si spomínam na zdesený výraz v tvári Debbie, keď som ju po slávnostnom obede konfrontovala.

   Razantne poprela všetky obvinenia. Ospravedlnila som sa a vrátila sa späť k môjmu zmätenému stavu mysle.

   Peter a ja sme plánovali stretnúť sa ešte pred naším rozchodom, ale nikdy sa tak nestalo. Zavolal mi, aby ma informoval, že Debbie požiadala Troya o rozvod. Takisto mi povedal, že vystúpil z cirkvi. V tej chvíli som vedela, že naše manželstvo je minulosť.

   Nasledujúce týždne boli pre mňa také bolestivé, že sa nedajú opísať. Ubližovali nám všetci. Naše tri deti v tínedžerskom veku. Členovia cirkevného spoločenstva. Naši rodičia, priatelia a príbuzní. Bolo takmer nepochopiteľné, akú škodu môže spôsobiť jedno rozhodnutie.

   Keďže som vedela, že moje deti zúfalo potrebujú svojich priateľov, rozhodla som sa, že budeme bývať v rovnakom meste, dome a dokonca chodiť do toho istého kostola. Bolo to to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Láska a teplo, ktoré som cítila od rodín z kostola, sa stali začiatkom môjho uzdravovania.

   V ďalších rokoch som sa snažila dať si svoj život znovu dohromady. Pracujem na lekárskej klinike. Moje deti ukončili strednú školu a našli si prácu alebo šli na univerzitu. Napokon som sa vydala za skvelého muža a presťahovala sa do väčšieho mesta. Pracovala som na svojom sne stať sa spisovateľkou a moderátorkou.

   Ale jedna otázka zostala počas všetkých tých zmien nevyriešená. Nikdy som neodpustila Debbie. Petrovi áno. Ako by som mu nemohla odpustiť, keď som tiež niesla vinu na našom neúspešnom manželstve? Ale Debbie, to bola iná vec. Na rozdiel od Petra, ona nemala dôvod ublížiť mi. Nielenže mi vzala manžela, ukradla mi aj pocit mojej sebaúcty na veľmi dlhý čas. A tieto rany ešte stále hnisali.

   Roky plynuli ďalej a ja som sama seba presvedčila o tom, že všetko je v poriadku. Nikdy som nebola v kontakte s Debbie a zriedka som na ňu myslela, hoci ona zostala na diaľku v mojom živote ako nevlastná matka mojich detí. To bolo až do chvíle, než som narazila na modlitbu odpustenia.

   S mojím manželom sme pomáhali s programom evanjelizácie v našom kostole. Kňaz požiadal prítomných, aby sklonili hlavu a opakovali po ňom, kým bude čítať túto modlitbu a žiadať o odpustenie tak-mer od každej osoby, ktorú sme poznali. Modlila som sa z hĺbky svojej duše a veľmi svedomito, až kým neprišiel k časti, v ktorej stálo: „Odpúšťam človeku, ktorý mi ublížil najviac zo všetkých ľudí…“ Vo svojej mysli som si okamžite vybavila spomienky na Debbie. Videla som ju tam stáť. Mladú. S dlhými vlasmi. Elegantne oblečenú. Šikovnú a múdru. A tá stará rana ma znova rozbolela.

   Slzy mi tiekli po tvári. „Bože, ja jej nemôžem odpustiť,“ modlila som sa ticho. „Ty vieš, že toto nedoká-žem urobiť.“

   A niekde v týchto krátkych chvíľach úprimnosti mi Boh dal vedieť, že by som nikdy nebola schopná odpustiť Debbie bez sily jeho Svätého Ducha. To bolo jednoducho nemožné. A jediný spôsob, ako mať mier v duši, bol odovzdať mu to. Všetko.

   „Dobre, Pane,“ modlila som sa. „Dávam to všetko tebe, ale budeš mi musieť dať silu a schopnosť, aby som jej odpustila.“ Cítila som, ako sa čosi ťažké samo zdvihlo v mojom vnútri. Pocítila som pokoj. Ale bolo to naozaj tak? Ako som to mohla vedieť, keď som sa s ňou nestretla?

   Táto príležitosť nadišla vtedy, keď sa ženil môj najstarší syn. Prvýkrát od rozvodu sa mala Debbie zúčastniť na rodinnej slávnosti. Aj keď som cítila, že som jej odpustila, vedela som, že sa to nikdy nedozviem, až kým sa neuvidíme zoči-voči. A my sme sa uvideli. Priamo medzi svadobným obradom a slávnostnou večerou. Otočila som sa, keď som sa s niekým zhovárala, a tam stála ona. To, čo sa stalo potom, bol skutočný zázrak.

   Bez premýšľania som objala „tú druhú ženu“ a povedala jej, že je fajn vidieť ju po takom dlhom čase. A myslela som to naozaj vážne. Viete, keď som sa pozrela na svoju starú priateľku, bolo to, ako keby sa nikdy nič nebolo stalo. Čo som však nevedela, bolo, že mi pred svadbou poslala e-mail, v ktorom ma prosila, aby som jej odpustila! 

   Teraz už viem, ako vyzerá odpustenie Ježiša Krista. Nielenže nám odpustil naše hriechy, ale vymazal ich tak, akoby sa nikdy neboli stali. Miluje nás takých, akí sme. Bola to ťažká skúška, ale s jeho pomocou som ju zvládla.

Meno autora utajené
Preklad: Gabriela Čambalová