Nepadáme do čiernej diery

   Tohtoročné predčasné voľby priniesli veľa trápenia pre tých, ktorí chceli voliť, ale nevedeli nájsť v ponuke stranu, ktorá by presne zodpovedala ich predstavám o politike či ich životným hodnotám. Pre mnohých to bolo ťažké a boli aj ľudia, ktorí sa prvýkrát rozhodli radšej nevoliť. 

   V novinárskych či intelektuálskych kruhoch sme zažili aj prudké hádky, kde tí, čo išli voliť, kričali na tých, čo nešli voliť, že sú elitári a že ich svedomie im je prednejšie ako dobro spoločnosti. Druhá strana sa bránila – právo voliť neznamená povinnosť voliť v každej situácii, dokonca aj v tej, keď nemám koho voliť. A aj gesto nevoliča môže byť silné a občas možno silnejšie ako gesto voliča, ktorý volí aj proti svojej vôli. Takéto spory o to, či vôbec ísť voliť, tu po roku 1989 ešte neboli. Za tých vyše dvadsať postsocialistických rokov sme vždy mali pocit, že ak nepôjdeme voliť, ohrozíme demokraciu, umožníme realizovať sa zlu, pustíme do politiky neslušnosť, vyradíme Slovensko z elitného klubu a podobne. Vždy bol silný dôvod, prečo ísť k urnám. Teraz ako keby ani nebol. Vráti sa Robert Fico? No a čo? Veď nám tu už vládol a prežili sme to. Že bude opäť iba rozhadzovať štátne peniaze? Ale veď tentoraz ani nie je veľmi z čoho rozhadzovať a navyše už platí zákon o rozpočtovej disciplíne, ktorým sme sa spolu s partnermi v EÚ zaviazali radikálne nezvyšovať štátny deficit. Hrozí azda to, že by nám Ficova garnitúra priniesla vulgárny ateizmus či ľavicové agendy, ako sú eutanázie, potraty či registrované partnerstvá? Ani to nehrozí. Výskumy ukazujú, že asi polovica Ficových voličov sú veriaci ľudia a toto číslo si uvedomujú aj predstavitelia Smeru. Preto Robert Fico stojí o dohody s cirkvami, a preto netlačí na klasickú ľavicovú agendu. Vie, že jeho stranu volí aj čoraz viac obyvateľov Oravy, Kysúc, Šariša či Zemplína, teda oblasti s veľkým percentom úprimne veriacich ľudí. Viacerí pozorovatelia politickej scény si všimli, že Robert Fico práve preto skonzervatívnel. Pochopil, že jeho voliči sú najmä pracujúci ľudia, ktorí sa obávajú biedy, a preto túžia po silnom sociálnom štáte, ale zároveň vyznávajú rodinné hodnoty a necítia odpor k cirkvám či k viere. Naopak, nezanedbateľná časť z nich sú aj praktizujúci kresťania. Ako pragmatický politik so silnou intuíciou sa do veľkej miery dokáže svojim voličom prispôsobiť. Neznamená to síce, že začne chodiť do kostola alebo presadzovať voľné nedele a zákaz potratov, ale rozhodne nepôjde do prvého šíku v boji za liberálne hodnoty, ktoré sú blízke európskej ľavici. Preňho sú registrované partnerstvá hlúposť, pre ktorú nebude riskovať stratu polovičky svojho voličstva. A už vôbec netúži ísť do konfliktu s cirkevnými štruktúrami, to sa ukázalo aj počas jeho prvej vlády, keď hľadal skôr dohodu. 

   Skúsenosť s prvou vládou Roberta Fica bola nepríjemná skôr v tom, že politika zvulgárnela, stratila sa v nej citlivosť k protikomunistickým tradíciám a komunisti neboli vykazovaní na perifériu. Štát bol prezentovaný ako starostlivý otec, ktorý sa o všetko postará bez ohľadu na naše želania. A napríklad podnikatelia neboli vnímaní ako ľudia prinášajúci prácu, rozvoj krajiny, ale takmer výlučne ako ľudia, ktorí kradnú a ožobračujú úbohý ľud.

   Napriek tomu nás nečaká s Robertom Ficom obdobie čiernej diery v dejinách, naopak, môže to byť obdobie silnej reflexie pre pravicové strany a aj pre strany, ktoré mali byť prvou a prirodzenou voľbou pre veriacich ľudí. Prečo nedokážu presvedčiť veriacich, že práve ony najlepšie zastupujú ich záujmy? Čo zanedbali, čo podcenili, čo nedomysleli? V opozícii majú čas a pokoj na rozmýšľanie, na hľadanie nových ľudí, na hľadanie a profilovanie tém, ktoré oslovujú veriacich ľudí. Môžu hľadať spôsoby, ako s voličmi hovoriť, ako budovať poctivú kresťanskú alternatívu a ako nezabudnúť na to, že aj sociálne témy musia byť v pravicových stranách dôležité a silné. 

   Po voľbách bolo príliš často počuť slová, že je to tu depresívne, že k Robertovi Ficovi neexistuje žiadna alternatíva a že politika sa stáva iba špinavou stokou. Nie je to pravda, tak ako všade, aj v politike sú lepší a horší ľudia, aj v politike sú lepšie a horšie obdobia, aj politika má svoje vzostupy a pády. Nie je to vec, s ktorou sa čestný človek iba pošpiní. Politika je taká, ako sme my všetci, aká je táto spoločnosť. A keď my všetci budeme lepší, poctivejší, statočnejší, bude taká aj slovenská politika.

Eva Čobejová