Púť adoptívnych rodičov do Rwandy

(Reportáž)

 

   Keď som odišla do dôchodku, v Katolíckych novinách som našla inzerát bratov pallotínov. Hľadali prekladateľov z francúzštiny pre projekt Adopcia srdca. (O projekte sa dočítate viac v rubrike Chceš pomôcť?) Zdalo sa mi to zmysluplné využitie času, a tak sme nadviazali kontakt. Začala som prekladať listy s údajmi o deťoch najmä z Rwandy a Konga určené ich „adoptívnym rodičom“ – ľuďom zo Slovenska, ktorí ich finančne podporujú, a, naopak, listy určené deťom.

   Cez tieto listy som spoznávala iný svet, svet plný chudoby, utrpenia a nedostatku. Mnohé deti, ktoré sú začlenené do projektu, sú úplné siroty, o ktoré sa starajú blízki či vzdialení príbuzní, prípadne žijú v sirotinci, alebo polosiroty, ktoré žijú s jedným z rodičov vo veľmi ťažkých podmienkach. Viaceré príbehy detí na mňa hlboko zapôsobili už na Slovensku pri prekladaní ich príbehov.

   Na prelome novembra a decembra 2011 pallotíni zorganizovali prvé stretnutie adoptívnych rodičov zo Slovenska a detí vo Rwande a mala som možnosť na tomto stretnutí sa zúčastniť. Tešila som sa, že budem mať príležitosť na vlastné oči vidieť prostredie a podmienky života vo Rwande, o ktorej som v minulosti počula v médiách v súvislosti s genocídou v roku 1994.

 

Stručne o Rwande

   Rwanda sa nachádza v oblasti rovníka a na západe a severozápade hraničí s Demokratickou republikou Kongo, zo severu s Ugandou, z východu má spoločnú hranicu s Tanzániou a z juhu je ohraničená Burundi. Rozlohou je to veľmi malý štát, celková rozloha 26 338 km2 je približne polovičná ako rozloha Slovenska. Avšak počtom obyvateľov 8,6 milióna (dvojnásobok počtu obyvateľov Slovenska) patrí k najhustejšie obývaným štátom Afriky.

   Hlavné mesto Kigali s porovnateľným počtom obyvateľov ako Bratislava je výkladnou skriňou krajiny s množstvom výškových budov, bánk a moderných stavieb a je porovnateľné s ktorýmkoľvek iným veľkým mestom. Tento stav je však čiastočne ovplyvnený politikou vlády, ktorá dala zbúrať chudobné prístrešky na predmestiach a nemajetných obyvateľov tak z mesta vytlačila.

   Populáciu Rwandy tvoria väčšinoví Hutuovia, v menšine sú Tutsiovia a len 1 % obyvateľov tvoria Pygmejovia. Po genocíde v roku 1994 však nie je vhodné uvádzať etnický pôvod, všetci obyvatelia Rwandy sa nazývajú Rwanďania. Viac ako 90 % obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu, z toho je asi 60 % katolíkov. Úradný jazyk je kinyarwanda, francúzština a angličtina.

 

Naša cesta, deti, pallotíni

   Musím povedať, že realita vo všetkých smeroch prekročila všetky moje očakávania. Počas nášho pobytu sme navštívili viaceré misijné stanice v rôznych častiach krajiny, na ktorých sme sa stretávali s deťmi z projektu. Po krajine sme sa prepravovali po dvoch rôznych druhoch ciest. Cez krajinu vedú nové kvalitné cesty vybudované v rámci medzinárodnej pomoci, a tak sa po okrajoch ciest striedajú panely oznamujúce, ktorá krajina vybudovala daný úsek cesty. Keď sme však opustili takúto cestu, autobus musel zdolať pomerne úzku, blatistú, hrboľatú a šmykľavú cestu plnú výmoľov a zatáčok, kto-rá alebo stúpala, alebo klesala v horskom teréne, a tak sme na prekonanie vzdialenosti 94 km potrebovali 4,5 hod.

   Popri cestách ma upútali rôzne označenia, z ktorých som sa dozvedala, že napríklad smerom doprava dolu prudkým svahom je základná škola. Vedela som si lepšie predstaviť, čo to znamená, keď niektoré dieťa v liste píše, že do školy má ďaleko a ide peši aj 2 hodiny. Väčšina detí po vyučovaní pomáha pri zháňaní vody, raždia, pri domácich prácach, pri práci na políčku a potom sa večer pri sviečke môže učiť. Vo Rwande je tradícia veľkých rodín, často majú 4-6 detí. A tak medzi povinnosti starších súrodencov patrí aj starostlivosť o mladších. Videli sme možno 8-10-ročné deti, ktoré nosili na chrbte v batôžku pripevneného mladšieho súrodenca.

   Veľký dojem na mňa spravilo poznanie, že napriek ťažkým podmienkam ich života, všetky deti veľmi chcú chodiť do školy a študovať. Potvrdzovala som si to v osobnom kontakte pri stretnutiach s nimi, ako aj pri prekladaní ich príbehov.

   Hneď prvý deň sme mali stretnutie s deťmi v Kabuge, kde sme bývali na misijnej stanici pallotínov. Pod vedením pátra Filípka tu domorodci vybudovali rozsiahlu krížovú cestu a Sanktuárium Božieho milosrdenstva, do ktorého prichádzali aj počas nášho pobytu modliť sa za vnútorné uzdravenie a odpustenie. Genocída spôsobila v ľuďoch veľmi hlbokú traumu.

   Môj prvý preklad bol príbeh 23-ročnej dievčiny – siroty, ktorá vďaka projektu dosiahla maturitné vzdelanie, ale po napísaní akéhosi článku mala problémy a musela odísť zo svojej obce. Na stretnutie s nami išla peši 3 hodiny v noci, aby sa stretla s ľuďmi, ktorí ju dlhodobo podporovali a rozhodli sa podporovať ju aj naďalej, aby mohla študovať. Bol to silný zážitok, plný emócií. Nedávno, už po návrate, som prekladala jej vyjadrenie, že sa cíti šťastná, lebo vie, že niekto ju má rád.

   Neviem zabudnúť na dievča, ktoré prišlo na stretnutie so svojím dvojročným synčekom – plodom neželaného tehotenstva v dôsledku znásilnenia. Opakovala viackrát svojej adoptívnej mame: „Žijem len vďaka vám.“ Najskôr som si myslela, že som už dávnejšie prekladala jej list plný zúfalstva a prosieb, aby ju slovenská rodina neodvrhla za to, že je tehotná a nemôže chodiť do školy. Dodatočne som však zistila, že takýchto prípadov bolo viac.

   Ďalší nezabudnuteľný prípad sme zažili v inej farnosti, kde na stretnutie prišiel chlapček nedávno zaradený do projektu, ku ktorému sa ešte finančná pomoc nedostala. Veľmi ťažko sa mi prekladalo, keď som sa dozvedela, že dieťa môže jesť len 2-krát v týždni a aby mohol prísť na stretnutie, tak mu požičali oblečenie. Mama zomrela, otec je nezvestný, a tak chlapček žije so svojimi starými rodičmi a mladším súrodencom v malom, polorozpadnutom domčeku, ktorý nemá ani celú strechu a do jednej časti prší. Jeho ďalší traja súrodenci sa túlajú po krajine a hľadajú si obživu.

   A takto by som mohla pokračovať, jeden príbeh smutnejší ako druhý.

   Vo Rwande sa nachádza veľmi veľké množstvo sirôt, ich počet sa odhaduje na 3 000. Rodičia im zomreli na rôzne choroby, v neposlednom rade je na príčine AIDS. Bola som totálne šokovaná, keď som si z dôveryhodného prameňa potvrdila informáciu, že počas genocídy do vraždiacich kománd vyberali nositeľov vírusu HIV a ich úlohou bolo znásilňovať dievčatá a ženy a infikovať ich, aby ochoreli na AIDS. Dodnes zomierajú vo Rwande na takéto následky genocídy a na rôzne iné ochorenia mnohí ľudia a zanechávajú siroty a polosiroty. Priemerný vek obyvateľov je 47 rokov.

   Na túto situáciu reagovali po genocíde pallotíni, ktorí pôsobia vo Rwande už dlhý čas projektom Adopcia srdca. Chcela by som len vyjadriť moju úctu k ich úžasnej práci. Na mieste sme mohli vidieť organizáciu projektu, jeho adresnosť a transparentnosť. Každý adoptívny rodič si môže byť istý, že sa jeho finančné prostriedky použijú na vzdelanie, prípadne na iné nevyhnutné potreby jeho dieťaťa. Mali sme možnosť spoznať pátra Filípka, ktorý dokázal vytvoriť rozsiahlu sieť spolupracovníkov po celej oblasti. Do nej je zapojené veľké množstvo misionárov, domácich kňazov a laikov, ktorí vyhľadávajú deti vo veľkej núdzi a kontrolujú tok financií pre nich určených. Jedným slovom, keď som videla na mieste fungovanie projektu, bola a som ním uchvátená.

 

Pútnické miesto

   Počas nášho pobytu sme sa zúčastnili aj na výročnej púti v Kibeho, kde sa v období od 28. 11. 1981 do 28. 11. 1989 zjavovala Panna Mária. Je to jediné cirkevne uznané miesto zjavenia Panny Márie v Afrike. Pri príležitosti 30. výročia zjavenia a desiateho výročia oficiálneho uznania zjavení Cirkvou sme mali príležitosť byť na slávnostnej svätej omši, na ktorú prišlo podľa organizátorov 40 000 ľudí. Panna Mária vo svojich zjaveniach predpovedala genocídu a vyzývala ľudí na pokánie a pripomínanie jej bolestí modlitbou sedembolestného ruženca, ktorý upadol do zabudnutia. Dokonca sme sa na chvíľu stretli aj so ženou, ktorej boli zjavenia určené.

   Všetky sväté omše, ktoré sme vo Rwande zažili, boli obrovským zážitkom. Dynamický spev, tanec a rytmický pohyb všetkých zúčastnených, vrátane afrických kňazov, je veľmi spontánne a radostné. Najväčšmi na mňa zapôsobilo, keď počas obradu premenenia všetci tlieskali a vydávali ťažko opísateľný zvuk. Akoby svojím prejavom vítali Krista, ktorý sa sprítomňuje vo Sviatosti oltárnej. Dodnes mi tento potlesk a zvuk pri premenení znie v ušiach a musím priznať, že mi počas svätej omše na Slovensku chýba.

 

Príroda, sopky, gorily

   Keď sa povie, že idem do oblasti rovníkovej Afriky, každý si predstaví vysoké teploty. Vo Rwande je však vďaka vysokej nadmorskej výške pohybujúcej sa okolo 1 400 – 1 900 m veľmi príjemná klíma. Počas nášho pobytu sa teploty cez deň pohybovali okolo 25° – 32° C, vo vyššie položenej horskej oblasti okolo Kibeho (1 900 m n. m.) boli nočné teploty okolo 10° C. Rwandu sme navštívili v období ma-lých dažďov, čo znamenalo vyššiu pravdepodobnosť prehánok a búrok. Niektoré dni vôbec nepršalo, niektoré áno, celodenný silný dážď sme však nezažili. Vďaka početným zrážkam sme videli krásnu zelenú krajinu, ktorú Francúzi nazývajú krajinou tisícich vrchov. Naozaj, kam sa pozriete, vidíte nádhernú malebne zvlnenú krajinu s vyššími či nižšími vrchmi.

   Na malom území sa nachádza veľké prírodné bohatstvo. Príroda Rwandy je nádherná. Na severe krajiny sme obdivovali 5 vrcholov neaktívnych sopiek patriacich do Národného parku sopiek v pohorí Virungo, z ktorých najvyššia Karisimbi dosahuje 4 507 m n. m. Lesmi porastené úbočia sopiek obývajú horské gorily – symbol Rwandy. Zo 700 horských goríl, ktoré žijú na planéte, sa viac ako polovica nachádza na území Rwandy.

   Na východnej hranici sa nachádza Národný park Akagera, v ktorom sme mali možnosť vidieť rôzne druhy antilop, byvoly, hrochy, krokodíly, zebry, žirafy, rôzne druhy opíc, ako aj vzácneho vtáka marabu v ich prirodzenom prostredí. Žijú tu aj slony, bohužiaľ, nepodarilo sa nám ich vidieť.

   Na západe Rwandy sme mali možnosť navštíviť jedno z najväčších jazier v Afrike – jazero Kivu, cez ktoré prebieha hranica s Kongom. Jazero predstavuje svetovú raritu. Je jedným z troch jazier na svete, ktorého voda obsahuje v dôsledku vulkanickej činnosti obrovské množstvá rozpustených plynov, a to oxidu uhličitého a metánu. Neďaleko jazera je na území Konga sopka Nyiragongo, ktorá sa nedávno aktivovala. V prípade jej aktívnej činnosti existuje riziko, že by sopečná aktivita rozbúrila vody jazera Kivu a vytvorená obrovská plynová bublina by sa dostala na povrch a mohla by spôsobiť zadusenie ľudí v okolí jazera. Zásoby metánu vo vode boli odhadnuté na 57 miliárd m3, z čoho 40 miliárd môže byť ekonomicky využiteľných, čím by sa Rwanda stala nielen energeticky nezávislou, ale aj prípadným exportérom elektrickej energie. Dnes však musí túto energiu dovážať z okolitých krajín.

 

Život na vidieku

   Na vidieku a na miestach vzdialenejších od väčších miest je často jediným zdrojom svetla sviečka alebo petrolejka. Iba 70 000 obyvateľov môže využívať elektrinu. Vzhľadom na dĺžku dňa (12 hodín) obyvatelia Rwandy trávia pomerne veľa času v tme. Svitá okolo 6. hod. ráno a stmieva sa okolo 18. hod. večer. Pouličné osvetlenie sme videli len v mestách a ich blízkosti. Po zotmení sa celá krajina ponorí do úplnej tmy. Malé domčeky pri cestách sú postavené z tehál sušených na slnku. Materiálom je všadeprítomná červená hlina, taká typická pre Rwandu. Strecha nesmie byť z rastlinného materiálu, a tak mnohé strechy sú plechové alebo z hlinených škridiel. Domčeky majú len úzke dvere a dva maličké okienka, často zakryté, prípadne len vetracie otvory a nepreniká z nich na cestu vôbec žiadne svetlo.

   Avšak aj po tme sme videli pri cestách presúvať sa veľké množstvo ľudí. Po genocíde vláda nariadila obyvateľom, aby sa z odľahlých miest, kde majú svoje malé políčka, z bezpečnostných dôvodov presídlili k cestám. Teraz sa musia presúvať, keď idú pracovať na políčko. Na políčkach sme videli pracovať mužov, ženy aj deti.

   Rwanda je poľnohospodárskou krajinou. Malé políčka sa nachádzajú úplne všade. Typickým obra-zom sú početné terasy na svahoch, ktoré Rwanďania upravujú len motykami. Nikde sme nevideli žiadnu mechanizáciu. Obyvatelia pestujú fazuľu, kukuricu, sladké zemiaky, hrach, mrkvu, maniok, proso, sorgo a ovocie, najmä banány. Videli sme aj políčka na pestovanie ryže, kávovníkové a čajovníkové plantáže. Údajne je rwandský čaj a káva pre svoju kvalitu žiadaným exportným artiklom.

   Pri preprave vypestovaných plodín je veľkou pomocou bicykel, ktorý môže slúžiť na prepravu objemnejšieho nákladu alebo so sedačkou nad zadným kolesom ako taxík. Mimo okolia miest sme osobné autá stretávali skôr výnimočne. Častejšie sme stretávali malé autobusy, ktoré prepravujú cestujúcich medzi jednotlivými mestami.

   Základným dopravným prostriedkom vo Rwande sú však vlastné nohy. Všade sú ľudia idúci peši, ktorí nesú na hlavách a v rukách rôzne nádoby, náradie, vrecia s vypestovanými potravinami, raždie na varenie alebo vodu v žltých bandaskách. Na väčšine územia nie je vodovod ani pitná voda. Zabezpečenie vody pre rodinu je úlohou žien a detí. Videli sme naberať vodu priamo z rieky, na niektorých miestach zo studničky. Taktiež sme videli ženy prať bielizeň v rieke a potom ju porozkladali na plotoch, rastlinách a na trávnikoch, aby sa usušilo.

   Celkovo pôsobí krajina čistým dojmom. Vo Rwande je úplne zakázané používanie plastových tašiek a ani „vďaka“ nedostatku papiera sme nevideli takýto odpad pri cestách ani inde. Všetok biologický odpad je recyklovaný ako hnojivo na políčkach. Popri cestách sme videli ľudí, ktorí upravovali a čistili okraje ciest, prípadne vysádzali kvety. Obyvatelia Rwandy majú povinnosť poslednú sobotu v mesiaci zúčastniť sa na verejno-prospešných prácach, pri ktorých motykami upravujú horský terén na terasy, čistia a spevňujú okraje ciest a robia iné práce prospešné pre komunitu.

   Myslím si, že Rwanda má obrovský potenciál stať sa „malým Švajčiarskom Afriky“, ako deklaruje v oficiálnych vyjadreniach jej vláda. Obyvatelia Rwandy sa mi javili ako pracovití ľudia a najväčší po-tenciál je podľa mňa v mladej generácii, v jej snahe vzdelávať sa a posunúť sa ďalej. Som presvedčená, že to stojí za to pomôcť im v ich úsilí v rámci našich možností.

   Na záver by som jednou vetou rada poďakovala bratom pallotínom a ich spolupracovníkom za vynikajúcu organizáciu našej cesty a za sprostredkovanie nezabudnuteľných zážitkov.

Jana Hrabovcová

To bude dobrý

   „To bude dobrý, uvidíš, všechno se zase spraví,“ vždycky mi říkala kamarádka Marie. Ráda jsem za ní chodila, když mi něco nešlo, když jsem byla nemocná nebo se mi nedařilo. Marie uvařila čaj, vyslechla mé stesky, pokývala hlavou a řekla něco útěšného. Neradila mi, nesnažila se ani mne, ani mou situaci rozebírat, jen mi věřila, že všechno zvládnu.

   Naopak, Jolana mi vždycky tvrdila, že to je v háji, že se s tím už nedá nic dělat, že to určitě nedopadne dobře. Poskytovala mi spoustu protichůdných rad, všechno do detailu rozebírala a většinou zjistila, že mi něco podstatného chybí nebo přebývá a že to nespravím. Naše rozhovory většinou končily společným reptáním na celý svět.

   Hodně dlouho mi trvalo, než jsem si uvědomila, jak protikladně obě mé přítelkyně reagují. A ještě déle, než jsem zjistila, že můj úspěch hodně záleží na tom, které z nich uvěřím. Když jsem se odhodlala uvěřit Marii a chovala se podle toho, většinou všechno dobře dopadlo, všechno se spravilo. Když jsem se rozhodla věřit Jolaně, že všechno bude špatně, taky bylo. Teprve po dlouhých letech jsem se naučila, že vyřešení problému záleží především na mém postoji. A můj postoj se často odvíjí od toho, komu naslouchám.

   Nejdřív jsem si myslela, že ta Mariina pozitivnost je v podstatě pokrytectví. Jen takové hezké řečičky. Je to přece tak levné, říkat, že to bude dobrý, že se všechno se zase spraví. Jen takové utěšování. Je to vůbec správný postoj? Zajímá se o mě ta Marie? Má mě vůbec ráda? Nemá mě spíš ráda Jolana? Vždycky se mnou všechno probírá, nic mi nelakuje na růžovo, polituje mě… Jak to je?

   Jednou jsem zase něco řešila a cítila jsem se dost hrozně. Napsala jsem scénář k dětské scénce a poslala ho. Bolelo mě břicho strachem, jak všechno dopadne, jestli jsem nechybovala, když jsem se pokusila o nový žánr, jestli jsem se vůbec měla do nějakých takových pokusů pouštět. Nedokázala jsem se svými strachy zajít za Jolanou, bála jsem se, že by mi řekla, že to byla fakt hloupost, že mi scénář zamítnou a vrátí a budu mít ostudu. Šla jsem k Marii.

   Uvařila čaj, vyslechla mě, pokývala hlavou a řekla, že to bude dobrý, vždyť jsem přece šikovná. Málem jsem se rozbrečela. „Ty to říkáš jen tak, možná si vůbec nemyslíš, že jsem šikovná. Jak můžeš vědět, že to dobře dopadne, co to na mě hraješ?“ Marie si nalila druhý šálek čaje a pustila se do vysvětlování.

   „Co se stane, když malému dítěti jeho blízcí stále opakují, jak je úžasně skvělé, hezké, šikovné a jak úžasně skvělé, hezké, šikovné je všechno, co udělá? Ono se úžasně skvěle, hezky a šikovně začne cítit, samo si tak připadá a takové se zdá i ostatním lidem.“

   To se mi zdálo jasné a Marie pokračovala: „Jiné malé dítě okolo sebe stále jen slyší, jak je hloupé, zlobivé, nepořádné, zkrátka, nemožné. Samozřejmě si o sobě také začne myslet, že je hloupé, zlobivé, nepořádné, zkrátka, nemožné. Záhy se takovým i stane.“

   Celé mi začínalo dávat smysl a pozorně jsem sledovala, co z toho všeho Marie vyvodí. „Kdyby obě děti přihlásili do stejné mateřské školky, naplno by se projevilo, jak odlišně reagují na svět a jak se stavějí k problémům. To první dítě by odvážně a s důvěrou zdolávalo všechny úkoly, nebálo by se ničeho. To druhé by se, naopak, bálo všeho, při obtížích by se vzdávalo předem, a když by se mu něco podařilo, označilo by to za náhodu.“

   Marie si všimla, že mám prázdný šálek, a tak se natáhla po konvici a pozvednutím obočí naznačila dotaz. Nastavila jsem jí šálek, ale ani jsem nešpitla, aby bez přerušení dokončila svou řeč.

   „Kdo tě má rád, bude ti vždycky přát to nejlepší. Bude tě povzbuzovat, neuvěří o tobě ničemu špatnému a vždycky za tebou bude stát. Podle toho to poznáš. Naopak ten, kdo tě vždycky sráží, nikdy nepochválí, většinou si o tobě myslí to horší a tvoje úspěchy považuje za náhody, tak ten tě asi rád nemá. Milující člověk se totiž takhle nechová.“

   No jo, v hloubi srdce jsem to vždycky tušila. Je to vlastně přirozené. Vlastně jsem to věděla. Myslím, že jsem to někde i četla. Marie je dál mou nejlepší kamarádkou. S Jolanou se už moc nevídám. Kdo mě má rád, ten to se mnou myslí dobře.

Hana Pinknerová

Všetci sú blázni, len ja som lietadielko

(Fejtón)

 

   Z Leinho denníka:

   Fakt nie som normálna, keď neviem, čo je Hugo Boss? Nedávno mi duchovný písal mail, v ktorom spomínal príbeh o nejakom bossovi a dodal k tomu – že nie ten od Huga. Hm? Aký Hugo, čo za Hugo? Kde sa v tom texte zrazu zobral nejaký Hugo? Nechápala som. Mne Hugo evokuje 1. apríl, ale to mi do kontextu už vôbec nesedelo. A tak po pár neúspešných minútach premýšľania som do Googlu napísala heslo: hugo boss. A čuduj sa svete – ono mi to vyhodilo milióny odkazov! Uau, tak ono to fakt niečo znamená... Začala som ich postupne otvárať a dozvedela som sa, že ide o veľmi známu módnu, kozmetickú a neviem ešte akú značku. Hm, ako to ten duchovný mohol vedieť...? 

   Moja reakcia na jeho mail bola: „Huga som pochopila až na tretíkrát...“ Odpoveď: „Hugo bola len asociácia na bossa – moja naivná predstava, že ženy myslia iba na módu...“ Moja odpoveď, resp. priznanie: „No, ja som si musela nakoniec vygoogliť, čo je hugo boss…“ Reakcia: „Sa musím rehotať!“

   Pche! Tak to teda nie! Ja som sa síce na tom pobavila tiež, ale veď ja mu ukážem, že ženy nemyslia len na módu! Sa bude diviť...

   Zaumienila som si spraviť malý súkromný prieskum medzi mojimi známymi. Čo im asociuje toto slovné spojenie? A aby bol objektívnejší, rozhodla som sa spýtať aj zopár mužov. Začala som v rodine – tá má podrží, my sme predsa normálna rodina. Moje sklamanie však bolo veľké! Sestra, brat i mama ma zradili – poznali to :-(. Aspoň ocko ma podržal – nevedel, o čo ide. Takže na rad prišli kamarátky a kolegyne. S väčšinou som na rovnakej vlnovej dĺžke, takže šance som tomu dávala veľké. Nuž, opäť som sa mýlila a nevychádzala z úžasu. Akurát dve kolegyne ma potešili, boli rovnako mimo ako ja. Ale čo je to oproti 9 správnym odpovediam??? S mužmi to bolo podobné...

   Ach! Musela som si pripustiť smutnú realitu. A namiesto toho, aby som duchovnému chrstla do tváre jeho omyl, pokorne som pripustila, že dobre, väčšina žien (ľudí) to pozná. Ale aj tak nechápem, ako to on môže poznať?

 

   Lea zatvorila denník, pokrčila plecami a nahlas si povedala: „Ako by povedal klasik: Všetci sú blázni, len ja som lietadielko.“

   Potom zrazu denník ešte raz otvorila a naspodok dopísala: „P. S. Aspoň ma potešila jedna známa, ktorá sa priznala, že túto značku pozná len vďaka tomu, že u nich na ulici chovajú dvoch psov – Huga a Bossa; a že jej to nešlo do hlavy, odkiaľ majitelia vzali také mená, tak sa spýtala... :-)“

Jana Májeková