Priateľstvo roky nepočíta

   Ona má 67, ja o 30 menej. Čo nás spája? Možno to, že aj keď si zavoláme len na sviatky a píšeme si krátke listy, vždy máme o čom. Jednoducho si rozumieme, cítime, že chceme jedna pre druhú to najlepšie a hlavne, že hodnoty nášho vnútra sú rovnaké. Myslíme na seba, dávame Bohu jedna za druhú príhovorné modlitby. Stretávame sa málo, delí nás 80 kilometrov. Naposledy som ju videla na stretávke. Je to moja bývalá triedna učiteľka. Vysmiata aj vážna, jej chápavé oči spoza okuliarov na mňa dôverne pozerali určite aj preto, že vie o mojom živote trochu viac ako moje okolosediace spolužiačky. Pozná moje zápasy, trápenia, radosti aj obety. A ja viem niečo o nej. Hlavne to, aká v skutočnosti je, aký je jej život, a preto si ju vážim. Pamätám si ju ešte spred 22 rokov v škole, bola prísna, ale spravodlivá, pripravovala študentky na povolanie zdravotnej sestry. Ona vedela, čo toto povolanie znamená, my ešte nie. Neskôr v zamestnaní som zistila, že nás okresala dobre. Keď som vyrástla zo študentských nohavíc a mentálne vyspela, porozumeli sme si. Viera v Boha a dobro konané pre druhého sú pre nás obe životné princípy, ktoré nás spájajú. Dnes je náš vzťah nie mentorský, ale priateľský. Priateľ si ťa váži, poteší sa vždy, keď sa počujete, berieš jeho rady, lebo vieš, že mu na tebe záleží. A taká ona je. Ďakujem ti, Betka.

Eva

Čítame si spolu

   My ženy nosíme v srdciach a mysliach tisícky nápadov, pocitov, obáv a riešení. Každá z nás je jedinečné majstrovské dielo. V kolotoči dňa je poklad nášho vnútra ukrytý hlboko pod povinnosťami a snaženiami, často plodnými, no niekedy zbytočnými. Ako rozoznať jedny od druhých? Pred rokom som získala v tejto oblasti úžasné požehnanie. Na duchovných cvičeniach pre rodiny nám jeden kňaz ponúkol na čítanie knihu pod názvom Regula matky (v súčasnosti ju na Slovensku vydali pod názvom Mamy v jednom kole). Kanadská autorka H. Pierlot hovorí o tom, ako si správne zatriediť životné priority a uviesť ich do „bežnej prevádzky“ viacčlennej rodiny. Kniha je vhodná najmä pre mamičky s malými deťmi. Obsahovo je pre nás nanajvýš aktuálna – každá máme doma dve, tri či štyri ratolesti. V skupinke šiestich žien sa v trojtýždenných intervaloch stretávame a knihu kapitolu po kapitole spoločne čítame. Čo je na tom také úžasné? To SPOLOČNE. V malej skupine sa dokáže každá z nás otvoriť a povedať, ako to rieši ona, a nielen organizáciu domácnosti, ale aj duchovné či intímne veci. Samozrejme, je aj kopa zábavy. No to, že sa pridŕžame textu a rozoberáme jednotlivé kapitoly, nás uchráni od skĺznutia do „prázdnych rečí“.

   Aj dovtedy sme boli dobré kamarátky, no rozprávaním nielen o „bežných veciach“ sa naše priateľstvo väčšmi prehĺbilo, dokážeme sa ZDÔVERIŤ – vynášať z pokladu našich ženských sŕdc. Jedno príslovie hovorí: Dobrý kamarát je lepší ako zlý brat. Podľa mňa je dobrá kamarátka lepšia než všetko ostatné.

Evka

Na tej istej vlne

   Spoznali sme sa v spoločenstve mladých vo zvolenskom kostole. Chodili sme na výlety, duchovné cvičenia, spievali sme v mládežníckom zbore... Navštevovali sme tú istú strednú školu a ráno pred vyučovaním naberali silu v malej kaplnke. Písali sme si listy z triedy do triedy a smiali sme sa na „situačnom humore“, ktorému nezainteresovaní nemohli rozumieť. Mali sme naraz narodeniny, a keď sa nám raz páčila rovnaká vec, ja som ju kúpila jej a ona mne – aby sme mali radosť z darčeka aj z obdarovania tej druhej.

   Volali sme sa „príbuzné duše“, boli sme priateľky v dobrom i zlom, v radostiach i neľahkých rozhodovaniach.

   Internet a mobily neboli. Keď sme chceli spoznávať svoje životy, museli sme sa stretávať osobne. A kedykoľvek sme sa stretli – či už plánovane, alebo náhodne na ulici, poskočili nám srdcia radosťou. 

   Po strednej škole sa naše cesty rozišli – ona sa vydala a zostala žiť v rodnom meste, ja som odišla „do sveta“ študovať, cestovať, pracovať... Občas sme si vymenili listy, neskôr maily a pár telefonátov, ale poznáte to... Vždy sa nájde niečo súrne, prečo sa vám alebo tej druhej nedá prísť na návštevu.

   Raz mi nečakane zavolala, že je blízko a mohla by sa zastaviť – ak si trúfam prijať do bytu k mojim dvom malým deťom a psovi ešte ju a jej troch večne hladných, smädných a ukričaných chalanov. Jasné! Zvolala som bez zaváhania napriek tomu, že som sa práve chystala variť obed, vysávať a žehliť. Život je predsa otázka priorít!

   Deti sa zavreli do detskej izby, a ak nerátam výkriky obdivu nad hračkami, občasné hádky a potreby (cikať, kakať, piť a papať), môžem povedať, že dve hodiny sa krásne hrali a my s Vierkou sme mali čas pre seba. Ak si myslíte, že sme pri kávičke spomínali na staré dobré časy – ste vedľa. Najskôr sme pre tú bandu v detskej navarili chutný obed, potom sme sa s nimi najedli, umyli riad a povysávali. Bolo teplé leto, a tak sme popoludnie strávili vonku, na našich obľúbených ihriskách a v lese. Rozprávali sme sa o deťoch a dovolenke pri mori, o práci našich manželov a bežných problémoch, ktoré denne riešime. Jednoducho sme naskočili na tú istú vlnu ako dvaja zohratí surfisti. Akoby sme sa videli denne, akoby nás nedelilo tých dvesto kilometrov a päť rokov, čo sme sa nestretli.

   Moja „príbuzná duša“ má totiž podobné názory, problémy aj ich riešenia, denný kolotoč a úniky z neho ako ja. Celkom presne som vedela, o čom hovorí, aj keď nedokončila vetu...

   Jej pokoj, radosť zo života, hľadanie dobrého vo všetkom zlom a múdry a láskavý humor vo mne rezonujú dodnes.

   Zo vzťahu s ňou nemám (naozaj!) ani jedinú negatívnu skúsenosť.

   Stretávame sa aj naďalej len veľmi zriedka – tak raz do roka. Ale neprejde deň, aby by som si na priateľku nespomenula. Možno aj preto mám vždy pri stretnutí s ňou dojem, že sme sa videli len nedávno.

   A opäť sa dá naskočiť na tú istú vlnu...

Beata

Pálenie mostov

   Toto slovné spojenie použila moja sestra (a moja jediná celoživotná priateľka) v rozhovore na tému priateľstvo. „Je mi ľúto, že často pálim mosty,“ povedala a hneď aj poukázala na našu spoločnú známu, ktorá si stále aktívne udržuje okruh kamarátok azda aj od základnej školy – telefonujú si, stretávajú sa, sú skrátka v kontakte.

   „To je obdivuhodné,“ reagovala som a zamyslela som sa nad svojimi priateľstvami.

   Tiež som skôr typ, ktorý „páli mosty“. Nie v tom negatívnom ponímaní – že by som sa s niekým rozišla v zlom a v hneve s ním prerušila všetky kontakty.

   Ale ako život plynie, prináša so sebou rôznych ľudí, s ktorými sa stretávame, rôzne prostredia, v ktorých sa ocitáme, rôzne priateľstvá, ktoré nadväzujeme. A nie všetky je možné udržiavať celoživotne.

   Veľmi rada spomínam na svoje gymnaziálne roky. Boli sme v triede naozaj dobrá partia, chodili na rôzne stanovačky, bicyklovačky, viedli nekonečné rozhovory. Viacerí sme v kontakte dodnes. Už len tak raz, dvakrát za rok, ale vždy sa na stretnutie s týmito mojimi spolužiakmi veľmi teším a vždy si máme čo povedať.

   Taktiež mám zakaždým radosť, ak stretnem nejakú moju priateľku zo „stretkárskych čias“. Chodili sme do spoločenstva k bratom kapucínom a spájajú nás mnohé spoločné zážitky.

   Lenže čas plynul, ja som sa odsťahovala do inej mestskej časti, vydala som sa, našla si nové spoločenstvo, prišli deti...

   Nové priateľky som zase spoznala počas materskej, keď nás spojili práve naše deti, ktoré sa postupne skamarátili tiež.

   A život ide ďalej. Materská sa skončila, začal kolobeh práca – rodina – domácnosť, času je opäť menej. 

   Moji starí priatelia a priateľky takisto vedú svoje životy, v ktorých im pribúdajú nové známosti a vzťahy.

   Preto mi často zostáva len s láskou spomínať. Hoci to vyznieva pasívne, nie je to celkom tak.

   Predtým som brala ako samozrejmosť, že idem napríklad do školy, kde sa stretnem so spolužiačkami, s ktorými sa môžem dochuti rozprávať, ísť s nimi po škole na zmrzlinu a v lete do tábora.

   Neskôr som sa zase veľmi trápila nad tým, ak som sa niekomu vzdialila pod vplyvom okolností.

   Dnes si chvíle strávené s priateľkami jednoducho vážim. 

   Naše stretnutia sa musia dlho dopredu plánovať, napriek tomu sa nie vždy uskutočnia (ak napríklad niekomu ochorie dieťa). Ani času nie je neobmedzene a ďalšie stretnutie nebude na druhý deň v škole, ale možno až na druhý rok.

   Ak ma z toho niekedy pochytí smútok, pripomeniem si slová Allana Mc Ginnisa z knihy Priateľstvo: „Celoživotné vzťahy sú krásne, ale skutočne zriedkavé. Keď sme zažili dobré priateľstvo na niekoľko mesiacov alebo rokov, mali by sme byť vďační za čas, ktorý sme strávili spolu a nie nariekať, že to netrvalo večne.“

   A ja som vďačná.

Zdenka

Čipka zo ženskej konferencie

   Poznáte to. Keď sa schuti zasmejeme a potešíme v čisto ženskej spoločnosti. Aj my ženy vieme vytvoriť super dobrú partičku. 

   Prednedávnom som sa vrátila zo zájazdu z Izraela, ktorý som prežila v príjemnej spoločnosti priateľky Rut. Myslím si, že sme obidve potrebovali akýsi čas, keď sa dve zrelé ženy môžu výdatne zasmiať, naozaj, na všeličom možnom, aj na sebe. A taký smiech chutí ako dobré šťavnaté ovocie. Popri duchovných zážitkoch sme sa ruka v ruke potešovali a situačný humor prichádzal prirodzene, s ľahkosťou. Nadväzoval na čosi spoločne odžité. Rut poznám roky. Spolu sme prešli všeličím. Nestretávame sa často, ale keď treba, vtedy sa zídeme. Nielen porozprávať sa. Najmä pomodliť sa. Neviem, ktorý „prst“ je Rut, ale pre kompletný pohyb mojej ruky je určite veľmi dôležitý. Vždy si to tak predstavujem – tak, ako sa dopĺňajú prsty na ruke, tak sa dopĺňajú aj moje sestry a priateľky v službe smerovanej ku mne a majú obrovský význam pre môj život. Rut som spoznala pred rokmi na konferencii Aglow, kde sa schádzajú a slúžia si ženy z rôznych denominácií. Ak veríme, že Boh má pre nás špeciálnu službu lásky, uzdravenia, povzbudenia a napomenutia – tak práve tu som dostala a dostávam „dávku“ niečoho výnimočného. Je to niečo špeciálne a na mieru ušité. Dobrým duchovným pokrmom sa určite môžeme nasýtiť aj pri nedeľnej bohoslužbe, kde sme spolu s mužmi, ale práve na ženskej konferencii môžeme získať duchovný šperk, ktorý bude veľmi osobný a vyrobený práve pre nás. Veď náš Boh je osobný, pozná nás po mene a osobne sa nám prihovára. Prichádza vždy, keď mu otvoríme dvere, ale často má pre nás aj niečo špeciálne, v špeciálnom čase a špeciálne pre nás ženy. Pred rokmi som bola príjemne prekvapená, aký obrovský význam mala pre môj život práve spomenutá ženská konferencia. Zažila som na nej obnovu, uzdravenie a priniesla som si akúsi „duchovnú čipku“, odev krásne ušitý presne na moju mieru. Okrem toho som tu stretla Rut, s ktorou som sa včera smiala a možno inokedy si spolu utrieme slzu z líca. Aj preto rada opäť zájdem tam, kde budú moje sestry, pre ktoré mám vždy špeciálne miesto v srdci.

Henrieta

Je mojím priateľom

   Verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde poklad. Verného priateľa nemožno kúpiť a hodnota jeho vernosti sa nedá vyvážiť zlatom a striebrom. Verný priateľ je akoby liek nesmrteľného života a tí, čo sa boja Pána, nájdu ho. Kto sa bojí Boha, bude mať ozaj pravé priateľstvo, lebo kto aký je, takého bude mať aj priateľa. (Sirachovec)

 

   Taká sebareflexia o priateľstve nie je jednoduchá. Zaskočilo ma to a nasadilo mi chrobáka do hlavy. Ako som na tom s priateľstvami? Pred pár rokmi som v článku žalostila, ako strácam kontakty a ako sa mi kamošky neozývajú, pretože som vydatá, točím sa okolo detí a domácnosti. Po dvoch presťahovaniach, roku strávenom v Prahe a roku v Piešťanoch to vidím oveľa optimistickejšie. Pracujem od svitu do mrku, ak nie som v práci, tak sedím pri počítači doma alebo sa motám okolo detí a domácnosti. Ale priateľky sú tu, život a moderné technológie mi priniesli úplne nečakané radosti a formy kontaktu. Posledný rok si uvedomujem nesmiernu hodnotu vzťahov a potrebu ich budovania a udržovania. Osobitne vzťahov s „príbuznými dušami“, povedané terminológiou Anny zo Zeleného domu. Ak pouvažujem, nemám kamarátku, s ktorou by som bola v kontakte častejšie ako raz za mesiac. 

   Najviac času i rozhovorov trávievam so svojím mužom. Myslím, že on je mojím úplne najlepším priateľom. Je mi skvelým partnerom v nekonečných rozhovoroch o práci, duchovných veciach, politike, psychológii, ekonomike, našich príbuzných a známych, riešime spolu i bežné veci, ako je dom, výchova detí, škôlka, rodina, dovolenka. Veľmi radi sa spolu zhovárame, hoci to niekedy ide na úkor spánku či upratovania, ale myslím, že rozhovor s blízkym priateľom je pre nás oboch nevyhnutnou ingredienciou naplneného života. 

   V mnohých veciach vidím rozdielnosť nášho pohľadu na niektoré rozhodnutia alebo to, ako vnímame okolie, ľudí, politiku či výchovu detí. On je muž, vyštudovaný elektrotechnik a ekonóm, čo ho istým spôsobom vedie k analytickému a exaktnému mysleniu. Srší to z neho v každom rozhovore. Je vecnejší, priamejší. Ja som žena a psychologička, čo na sebe vidím pri tom, ako vnímam niektoré témy, ako niekedy nedokážem obhájiť svoje názory a presvedčenie, pretože som naučená počúvať a vciťovať sa do druhého, myslím si, že mám poskytovať oporu a pocit bezpečia. 

   Oproti môjmu Markovi som aj oveľa submisívnejšia a som typ, ktorý sa konfliktom vyhýba a hľadá zmierenie. Čo je dôležité v našej komunikácii, to je zmysel pre humor, ktorý sme obaja dostali do vienka, a schopnosť pozerať na veci z nadhľadu, hoci nie hneď. Takisto sme obaja naklonení nájsť konsenzus a túžime robiť toho druhého šťastným. A vieme aj niekedy ustúpiť a priznať si chybu. To, že sa nevyhýbame konštruktívnej kritike, nás posúva, a som za to vďačná. Vždy som na priateľkách a priateľoch oceňovala, ak dokázali prejaviť záujem o mňa aj vecnou kritikou v atmosfére prijatia a lásky. Nespornou výhodou priateľstva s mojím mužom je to, že sme každý deň spolu. Nevýhodou azda len to, že Marek ako muž často nedokáže porozumieť výkyvom mojich emócií a berie ich veľmi vážne.

Lucia

Letničky a trvalky

   Začiatok leta je ideálny na trávenie času v záhradkách. Nie je ešte prílišné teplo a človek pookreje pohľadom na rozkvitnuté letničky, ktoré  majú práve svoju sezónu. Iné je to s nami, ženami. Sezónu letničiek môžeme prežívať  kedykoľvek.  

Moja doteraz posledná letničková sezóna bola minulú zimu. S Katkou som sa spoznala ako s učiteľkou mojej dcéry, ktorá okrem hudby veľmi rada vyrábala šperky. Ja som zase ručne robené šperky potrebovala, a tak sme sa stretli prvýkrát aj mimo školy, na káve. Náš rozhovor sa postupne rozvíjal, pridávali sa ďalšie spoločné témy a inak skvelá káva popri tom všetkom zanikala ako bezvýznamná.  Obe sme sa cítili spolu ako priateľky, ktoré sa roky dobre poznajú a iba si vymieňajú najnovšie správy o práci, o rodine a spoločne plánovanej dovolenke. Akoby sme sa naposledy videli len včera. Na malú chvíľu som si začínala myslieť, že z toho vznikne trvalkové priateľstvo na „dobu neurčitú“, ale nestalo sa tak. A to napriek tomu, že sme sa odvtedy stretli ešte asi trikrát a pri každom ďalšom stretnutí sme si povedali, že po tom predošlom sme obidve prežili  krásny deň. Akýsi veselší, radostnejší, plnší. Nie som typ, ktorý okamžite ľahko dokáže prežívať v novom priateľskom vzťahu lásku, ale s Katkou to bolo presne tak. Boli sme jedna druhej letničkou. Krásnou, voňavou, ktorá poteší srdce a rozjasní deň. Zamilujete sa do nej, kúpite si ju, vydrží vám jednu sezónu a potom sa kdesi stratí...  Ostala mi však pekná spomienka a vedomie, že niekde do zeme spadlo semienko tejto letničky a možno raz znova zakvitne. Ktovie. 

   S trvalkami je to niečo celkom iné. Mám doma izbovú kvetinu klíviu. Možno to poznáte – podlhovasté jednofarebné listy lúčovite vyrastajúce zo stredu na dve strany. Nevonia a v podstate ani veľmi nerastie. Za celý rok pribudnú maximálne dva listy. Nie je na nej nič, prečo by ju mohol niekto obdivovať. Taký bol môj vzťah s trvalkou Alenkou. Poznáme sa roky a zo začiatku sa zdalo, že toho nemáme veľa spoločného. Ona je triezva a racionálna, ja impulzívna a romantická. Zatiaľ čo ona účtuje, ja skladám básne. Ja čítam knihy, ona sleduje televíziu. Alenka má doma dvoch synov a manžela, ja dve dcéry bez manžela. Až sa čudujem, (keď si to teraz prechádzam), ako sme sa my dve mohli vôbec stretnúť... Mohli. Mali. Niekedy to tak Boh robí, že spája ako puzzle dve úplne rozdielne bytosti. A tie sa – presne ako puzzle – vzájomne dopĺňajú a skladajú do obrazu. Tam, kde mne chýbalo, Alenka dopĺňala a naopak. Keď som mala problém a nevidela veci jasne, jej triezvosť mi nastavila zrkadlo. Hoci náš vzťah nevoňal, nemal farbu a príťažlivosť letničiek, bola to trvalka. Klívia. Vždy sme sa mohli spoľahnúť jedna na druhú, dôverovať si a vedeli sme, že keď sa aj jedna na čas vzdiali, tá druhá sa modlí. Modlitba bola vždy dôležitým prvkom v našom vzťahu. Ňou sme zalievali všetko. Každú neriešiteľnú situáciu na ktorejkoľvek strane, naše deti, každú chorobu, potrebu, zamestnanie, každú radosť aj bolesť. Modlitba bola ako hnojivo pre klíviu. Ozaj klívia...  v decembri vytlačila zo stredu malú, na konci zhrubnutú  stonku. Do Vianoc sa z nej rozvinul vejár krásnych oranžových kvetov.     

   Trvalky a letničky. Dnes už viem, že je to dobré presne tak, ako to prichádza. Už s tým nebojujem a nesnažím sa udržať letničku pri živote po tom, čo jej odkvitli kvety. Ani neposudzujem trvalky podľa vonkajšieho vzhľadu či prvého dojmu. Naučila som sa Bohu dôverovať vo všetkom, aj vo vzťahoch s priateľkami. Letničky majú svoj pôvab, zmysel a miesto. Aj v Biblii. Mária s Alžbetou, ktoré sa na krátky čas stretli, aby si vzájomne poslúžili, podelili sa spoločne o radosť a opäť sa rozišli. V danej chvíli a v danom čase jedna pre druhú veľa znamenali, obohatili svoje životy a vniesli do nich čosi ne-zabudnuteľné. Trvalky možno nikdy nezakvitnú a niekedy sa nedajú ani hneď rozpoznať ako trvalky. Podstatné však je, aby sme boli ochotné stať sa čímkoľvek. Veď každý kvet je krásny a niečím človeka obohatí. Najmä nás ženy. 

Gabika