Katka z Klbka

   V roku 2008 začala slovenská katolícka televízia LUX vysielať cyklus relácií pre deti Klbko. V hlavnej úlohe – okrem obrovského farebného klbka vlny – sa predstavila milá usmievavá Katka, ktorá deťom hravým spôsobom približuje princípy kresťanskej viery. Vlastným menom sa Katka volá Martina Jelenová, má 31 rokov a spolu s manželom a jedenapolročnou dcérkou býva vo Svätom Jure pri Bratislave.

 

Ako si sa dostala k role Katky z Klbka?

   Som šťastná, že som mohla byť pri vzniku TV LUX. Juraj Drobný, ktorý bol jedným z jej zakladateľov, ma oslovil, či by som svoje herecké skúsenosti a tvorbu pre deti nechcela rozšíriť o kamerové herectvo, a ponúkol mi účinkovanie v detskej relácii. Jej tvorba bola úžasná, dal nám voľnú ruku. Scenáre písala Ľubka Dušanovičová a ja som mala na starosti naučiť sa ich a stvárniť Katku. Je to krásna práca, za ktorú som úprimne vďačná. V minulom roku sme dotočili 50. diel a veľmi dúfame, že sa nájdu financie na to, aby sme mohli v našom poslaní pokračovať. Detskí diváci nám dodávajú veľa energie svojimi listami, výrobkami a darčekmi, ktoré nám zasielajú. Spievajú si pesničky, ktoré sú iba v našej relácii. Je to práca, ktorá má skutočný význam. A ja som šťastná, že to môžem byť práve ja, kto dostal tú možnosť, pozdraviť deti cez obrazovku TV LUX.

 

Bolo herectvo tvojím vysnívaným povolaním od detstva?

   Od detstva som sa zaujímala o všetko umelecké, tvorivé a nereálne. V ranom detstve som túžila byť módnou návrhárkou, ale môj brat študoval na škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave a rodičia neboli nadšení predstavou vychovávať a živiť dvoch umelcov. Verili, že keď ma dajú na gymnázium, dozrejem a vyberiem si nejaké rozumné povolanie. Zvíťazilo však srdce a ja som síce postoj k módnemu návrhárstvu zmenila, ale od umenia som neupustila. Po úspechoch v recitačných súťažiach, pôsobení v ochotníckom divadle a vo folklórnom súbore v Komárne som sa rozhodla ísť na vysokú školu študovať herectvo. Prijali ma na Akadémiu umení do Banskej Bystrice a tam sa, v ročníku pod vedením doc. Jana Přeučila, začal písať môj seriózny herecký životopis.

 

Mladí herci a herečky po skončení školy zvyčajne hľadajú angažmán v niektorom divadle – ty si to vzala hneď z opačného konca: založila si vlastné divadlo – Divadlo Na kolesách, v ktorom hráš nielen ty sama, ale zamestnávaš aj ďalších ľudí. Aké vlastnosti v sebe, prípadne akých ľudí okolo seba si musela mať, že si to dokázala tak pekne rozbehnúť? 

   Mala som predovšetkým odvahu a vieru. Keď sa raz začnete cítiť na javisku ako doma, chcete na ňom prežiť celý svoj život. Skúšala som robiť aj iné práce, ale srdce ma ťahalo do svetiel reflektorov. Pocit, že môžem vytvárať divadelné projekty, hrať divadlo a dávať prácu aj ďalším úžasným umelcom, hreje tak silno, že si neviem svoju existenciu bez neho predstaviť. Talent je najdôležitejším elementom umenia, ale odvaha vás posunie do úplne inej dimenzie. Dáva vám možnosť začať niečo, po čom túžite, čo nemá hociktorý herec.

   A čo sa týka ľudí okolo mňa, boli tolerantní. To hovorím hlavne o svojom úžasnom manželovi, ktorý musel neraz prižmúriť obe oči pri mojich potknutiach. Veľmi si vážim, že pri mne stojí a že aj vďaka nemu sa môžem venovať svojim snom.

 

Možno je to tým, že tvoj manžel, vynikajúci bubeník, tiež vie, čo je to mať „dušu umelca“ – ako vyučený stolár odišiel od sústruhu z malého mesta do veľkej Bratislavy, bez peňazí, tiež len s odvahou a vierou – a dnes hrá desiatky koncertov ročne v kapele Zuzany Smatanovej a doma vyrába nádherné bubenícke súpravy, za ktoré by sa nehanbil ani profesionálny výrobca. A ty tiež stále niečo vyrábaš...

   To bol jeden z dôvodov, prečo som založila divadlo: mala som potrebu vyjadrovať sa aj inými druhmi umenia, baví ma vyrábať kostýmy, rekvizity, navrhovať scénu. V kamennom divadle, kde by som sa venovala len hereckej práci, by som sa necítila dostatočne využitá.

 

Ako sa takýto rušný, aktivitami preplnený život dvoch umelcov zmenil, keď prišla na svet vaša Terezka? 

   Náš život sa nezmenil, ale doplnil. Stali sme sa ozajstnou rodinou. Je to ten najkrajší dar, aký môžu dvaja ľudia, ktorí sa ľúbia, dostať. Vieme, ako to na Slovensku s umením je – musíme obaja pracovať, aby sme sa uživili. Je to náročné, ale všetko sa dá, keď sa chce. Braňo je úžasný otec! Keď natáčame reláciu Klbko alebo mám predstavenie, dokonale zvláda starostlivosť o Terezku. A, naopak, keď je on na cestách, povinnosti sú na mne. Našťastie to funguje a verím, že to tak zostane čo najdlhšie. Bola by som šťastná, keby sme sa mohli obaja čo najdlhšie venovať povolaniu, ktoré nám robí radosť.

 

Máš vôbec voľný čas, t. j. keď nezháňaš sponzorov či nápady na nové hry, keď nešiješ kostýmy a necestuješ na predstavenie, keď sa nevenuješ dcérke ani domácnosti? Čo vtedy robíš?

   Činnosti, ktoré si spomenula, naozaj vykonávam každý deň. Voľný čas nemám. Keď nastane ten moment, že malá večer zaspí a byt stíchne, rýchlo dokončím začatú robotu, ktorú som pri nej počas dňa nestihla urobiť. Len čo je všetko hotové, unavená padám do postele. Vtedy nastáva čas, keď sa mô-žem porozprávať s Bohom. Ďakujem mu za všetko krásne. Za to, že nám dal možnosť byť rodinou.

 

Čo na to tvoji rodičia? Zmierili sa s tým, že je z teba umelkyňa? Podporujú ťa? Pomáhajú? 

   Mám úžasných rodičov. Keď videli, že to s herectvom myslím vážne, maximálne ma podporili a dovolili mi snívať môj sen. Pomáhali mi počas štúdia a sú mi oporou dodnes. Otec je veľmi zručný, pomáha mi s výrobou kulís a rekvizít, má na starosti aj technické veci na predstaveniach a robí aj šoféra divadla na zájazdoch. A mama mi pomáha s Terezkou, keď sa nám s Braňom križujú termíny vystúpení.

 

Má divadlo na kolesách svoju stálu, domovskú scénu? Alebo ste praví kočovníci – zbalíte kufre a idete hocikam, kam vás zavolajú?

   Jedinou našou stálou scénou je zatiaľ naša webová stránka www.divadlonakolesach.com. Na nej ľudia nájdu informácie o tom, kde aktuálne hráme. Chodíme hrať všade, kam sme pozvaní. V tomto roku rozbiehame veľký internetovo-divadelný projekt pre deti. Majú sa naozaj na čo tešiť!

Vedieš aj Terezku cestou umenia alebo by si bola radšej, keby robila niečo „seriózne“?

   Najradšej by som bola, keby sa umeniu vyhla a stala sa očnou lekárkou. :-)

   Ale vzhľadom na prostredie, v ktorom vyrastá, to asi nebude celkom možné. Už teraz vidím, že veľmi pozitívne vníma hudbu, intonuje, tancuje do rytmu a je za každú „srandu“. Je to malá komediantka. Uvidíme, k akému povolaniu ju nôžky ponesú.

 

Ako tráviš sviatky (Vianoce, Veľkú noc)?

   Vianoce trávime na striedačku buď u svokrovcov, alebo u mojich rodičov. A keďže obaja naši otcovia sú Štefanovia, tak sa na ich meniny presunieme k tým druhým. A o rok zase naopak. Veľkú noc tiež trávime v kruhu blízkej rodiny. Pretože naši rodičia bývajú mimo nás, snažíme sa každý sviatok využiť na to, aby sme boli s nimi.

 

Aké máš plány na leto a jeseň? (Dovolenka? Materská dovolenka?)

   Minulé leto sa nám s Braňom prvýkrát po ôsmich rokoch vzťahu podarilo ísť na skutočnú spoločnú dovolenku. Ak Boh dá, že sa nám podarí opäť nájsť aspoň sedem spoločných dní voľna, určite by sme si to radi zopakovali. :-)

   Čo sa týka práce, mám toho naplánovaného veľa a verím, že sa mi aspoň polovicu podarí splniť. V pláne je aj 3. ročník festivalu FAST, ak sa mi naň podarí zohnať peniaze. Druhý ročník som financovala z vlastného vrecka a už by som to nerada robila znova, lebo moja finančná strata bola naozaj veľká a ešte stále sa z nej spamätávame. Druhé dieťatko máme tiež v pláne...

 

Odkiaľ čerpáš námety na predstavenia, ktoré Divadlo Na kolesách produkuje? Zdá sa mi, že každá hra má nejaké morálne posolstvo... Dá sa vo svete šoubiznisu žiť morálne?

   Ja sa snažím žiť morálne. A to, čo sa na Slovensku v oblasti komerčnej zábavy deje, nepovažujem za šoubiznis. Skôr mi to pripadá smiešne, keď tá malá hŕstka ľudí, čo je na obrazovke, o sebe vyhlasuje, že je jeho súčasťou. U nás nie sú podmienky na skutočný šoubiznis. Skôr je to len taký malý biznisík v oblasti zábavy. Ale aj ten môže byť inšpiráciou pre umelcov, ako som ja. Vo viacerých textoch piesní sa venujem aj tejto problematike. Väčšinou ma inšpirujú bežné udalosti, príbehy obyčajných ľudí. Niekedy ma osloví slovné spojenie v nejakej pesničke, ktorú počujem v rádiu. Alebo prosto šoférujem a hlavou mi preletí myšlienka, ktorá zázrakom ostane v mozgu a premení sa na divadelnú hru. Snažím sa, aby každý môj projekt mal posolstvo. Myslím, že Boh chce, aby som ľuďom, deťom odovzdala niečo viac, ako je len bezduchá zábava.

 

Hovoríš o Bohu, akoby bol prirodzenou súčasťou tvojho života... Ja však na teba prezradím, že si ho spoznala až ako dospelá a len pred piatimi rokmi si sa dala pokrstiť. Čo ťa viedlo k tomuto rozhodnutiu? Aká bola tvoja cesta k viere?

   Boh ma sprevádzal od malička, ale nebola som vychovávaná kresťanskou výchovou. Mojim rodičom to nezazlievam, práve naopak, som rada, že toto rozhodnutie nechali na mňa. Mnohým deťom, ktoré sú od malička vedené ku kresťanstvu, sa viera stane rutinou. Zabúdajú na jej skutočný význam. Do kostola chodia automaticky, stereotypne. Ja som teraz v štádiu, keď sa môj vzťah s Bohom prehlbuje čoraz viac. Veciam rozumiem a môžem sa v nich vzdelávať. Motiváciou rozhodnutia dať sa pokrstiť bol pre mňa Boh sám – cítila som, že je mi stále nablízku a vnímala som jeho znamenia. 

   Cítim, že je pri zrode mojich tvorivých nápadov a je mi aj veľkou oporou. Veriť je krásne.

 

Za rozhovor ďakuje

 

Beata Michelčíková