Včera a dnes

   Dnes si mi hrala na klavíri. To najkrajšie, čo som kedy od teba počul.

 

   Rád ťa počúvam. Tie tóny sú niečím, čo môžem zachytiť. Niečím, čo odráža nahlas tvoju lásku k môjmu uchu.

 

   Začala si sama od seba. Spontánne. Kde sú tie časy, keď som ťa prosil, a ty si sa hanbila... hanbila... a hanbila. Až ma to prekvapilo. Prekvapene potešilo. A ja som sa pre istotu nehýbal, aby si neprestala. A váš dom znel, znela celá ulica a azda celé Záhorie.

 

   Včera som ti spieval. Ešte predvčerom som si aj počas omše nemotorne hmkal, aby si náhodou nezachytila žiadny tón. Vždy, keď sa muselo odpovedať spevom. A hmkajúc som sa hanbil... hanbil... a hanbil. Alebo pre istotu radšej nespieval vôbec.

 

   Neviem, čo ma to pochytilo. Bolo mi proste fajn. S tebou a pri tebe. Električka rezala cestu z Kapucínskej do Karlovej Vsi a ja som ti spieval. Falošne? Nefalošne? Spieval som. Všetko, čo som poznal. To, čo som nepoznal, som si domyslel. Nevadí, že okolo boli ľudia a bolo „vypredané“.

 

   A sme si o kúsok bližšie. Byť spontánny a prirodzený pri tom druhom je na nezaplatenie. Môcť povedať čokoľvek a nebáť sa reakcie. Môcť byť trápny, smiešny, hlúpy. Byť prijatý.

Martin Ližičiar