Hľadanie vízie pre svoju rodinu

   Nešťastie či pocit nenaplnenosti je niekedy ukrytý len v tom, že človek nepozná smer svojho života, chýba mu zameranie, čosi výsostne osobné, čo je jeho a pre čo je tu na zemi. Naopak, ľudia, ktorí vedia, načo tu sú, patria k tým šťastnejším.

 

   „Problém Slovenska je, že ľudia nie sú na svojich miestach, tam, kde by mali byť. Ani kresťania. Absolvujú kvalitné duchovné semináre, konferencie, biblické školy a niekde sa zašijú, kde filozofujú o tom, čo by sa malo robiť. Pripomína mi to krčmu, kde každý vie, čo treba, a vonku... ?“ (P. Kremský)

 

   Podobne ako jednotlivec, ktorý potrebuje pomenovať svoje schopnosti a silné stránky, nájsť v sebe veci, čo mu robia radosť a čím by vedel byť užitočný pre iných, aj rodina ako celok si môže nájsť svoje poslanie – víziu. Boh sa totiž nemýli. Ani v tom, koho s kým dáva dokopy. (Za predpokladu, že sú mu obaja partneri vydaní a nechajú sa viesť.) Preto aj celá rodina ako nová jednotka, bunka, má svoje nenahraditeľné, nezameniteľné konkrétne poslanie. Pričom ich známi, iná rodinka môže mať úplne iné.

 

Hodnoty

   Vízia sa najlepšie objavuje na základe hodnôt, aké ako rodina vyznávame a snažíme sa odovzdávať našim deťom. To je niečo, čo túžime do našich detí investovať. Je to to, v čom chceme, aby naše deti pokračovali, keď už nebudeme s nimi a ony už nebudú deťmi. Je dobré, keď ich rodičia spolu pomenujú a spíšu. Dôležité je to aj preto, lebo na základe hodnôt volíme aktivity, do ktorých sa zapojíme a do ktorých nie. Dnes je moderné zapísať deti na množstvo krúžkov. Mnohé sú iste užitočné – (ak nemáme cieľ, že deti musia realizovať naše nenaplnené ambície) – deti sa netúlajú, venujú sa niečomu pozitívnemu, ale i tak platí, že prvými vychovávateľmi detí sú rodičia a mali by jedinými zostať čo najdlhší čas. Namiesto toho sa nechávame strhnúť vonkajšími aktivitami a tie riadia našu rodinu, nie my ich. Hnací motor má vychádzať zvnútra. Morálny profil sa buduje do 7 rokov veku. A do 5 rokov sa dieťa naučí už viac než polovicu toho, čo bude v živote vôbec potrebovať. Takže keď ich už púšťame do cudzích rúk – do zariadení, akými sú škôlka, škola, kluby, záujmové organizácie, mali by sme sa modliť za ich učiteľov, najmä tých prvých. Lebo až 90 perent učí charakter učiteľa, len 10 percent tvorí učivo. Pri výchove najviac potrebujeme charakter a trpezlivosť.

   A je dobré modliť sa už dnes za ich budúcich partnerov, nech aj ich Pán pripravuje.

 

Proroctvá

   Na ceste hľadania vízie sú jednou zo značiek proroctvá. Tie, ktoré ste kedy dostali, si uchovávajte zapisovaním. Občas sa na ne spätne pozrite. Aj v nich môžu byť podobnosti, opakované prisľúbenia či výroky, ktoré smerujú k vašej spoločnej rodinnej vízii.

 

Schopnosti a dary

   Ukazovateľmi, kam nás chce Pán viesť, môžu byť aj odpovede na otázky: Aké sú moje/naše obdarovania? Čo rád/-a robím, čo ma teší? Čo ma nabíja energiou? V čom som dobrá podľa iných? O čom snívam? Po čom túžim? Aké dary mali predkovia, čím sa vyznačovali? Kde mi dáva Boh požehnanie? Aké vzťahy a kontakty mi dáva? 

   Akceptujte fakt, že ste iný, iná. Boh každého vedie podľa jeho osobnosti.

 

Okolnosti

   Pomocným signálom pri definovaní vízie sú tiež 3-4 okolnosti ukazujúce jedným smerom, aj to môže byť potvrdenie. Boh sa neobmedzuje len na jeden komunikačný kanál. Ak ho máme radi, budeme počuť jeho hlas. V manželstve sme na hľadanie vízie pre rodinu navyše dvaja. „Ako to vnímaš ty?“ pýtajme sa svojho partnera.

 

Dobrý postoj srdca

   Boh nás vedie aj podľa úrovne našej zodpovednosti. Určite však od fázy, v ktorej sa momentálne nachádzame – od tej fázy zrelosti, kde sme teraz. Niekedy ani po modlitbe, v ktorej sa pýtame na smer, rozhodnutie, nedostaneme jasnú odpoveď. Alebo prepočujeme Boží hlas. Potom treba dôverovať a spraviť krok. Aj keby sme vykročili nesprávnym smerom, ale máme dobrý postoj srdca, t. j. sme čistí pred Pánom, otvorení jeho vedeniu, skutočne ho milujeme, On nás vie presmerovať a otvoriť správne dvere. Určite smieme robiť chyby.

 

Väčší Boží príbeh

   Nemenej dôležitou súčasťou našej rodiny by malo byť rozširovanie pohľadu smerom von z našej rodiny, teda nezamerať sa len na svoju prácu na svojom mieste, pôsobisku, len vo svojej rodine, ale získavať globálny rozhľad – napríklad na problém rodiny v celom svete, kde sa aké zákony pripravujú a čo my s tým môžeme spraviť. Alebo sa môžeme modliť za iné rodiny v iných krajinách, prispievať peniazmi na projekty zamerané na rodiny, lebo „ruka, ktorá kolíše kolísku, hýbe svetom“. Ja som si osvojil tento pohľad, preto pracujem na poli formácie rodín. Všetci čítame noviny, aby sme vedeli, čo sa deje. Ja čítam aj kresťanské weby, tiež aby som vedel, čo bratia a sestry robia. Lebo moje putovanie sa netýka len mňa a mojej rodiny, ale celého sveta. Chcem pochopiť našu miestnu situáciu a ako súvisí s väčším obrazom.

 

   Necíťme sa sklamaní, ak nenájdeme poslanie, smer ihneď. Veď najväčšie veci sa predsa len rodia vo všedných dňoch, za pochodu, v suchu, v pote. Aj hudobní skladatelia svetového mena prichádzali na nápady niekedy až v procese tvorby. Úspechy môžu prísť aj neskôr. Netreba sa vzdať príliš skoro, možno tesne pred cieľom. Choďme ďalej, i keď nevidíme breh.

podľa Chrisa Childa spracovala Alena Ješková