Vráťme sa k Otcovi

   V novom roku sme akosi automaticky nastavení na nové veci. No hoci čakáme novoty, predsa mnohé v našom živote zostáva pri starom. Aby to tak nebolo, sú tu príhovory a výzvy rôznych predstaviteľov verejnej scény – sekulárnej i duchovnej. A práve spomedzi tých našich ma zaujal jeden dokument. Bol to pastiersky list súčasného administrátora banskobystrickej diecézy o. Mariána Bublinca. Predsudok, že ide iba o ďalší list plný moralizovania a nariadení, odpadol hneď po prvých riadkoch. V úvode tohto pastierskeho listu je prerozprávané podobenstvo o márnotratnom synovi a je aplikované na súčasnú situáciu. Podobenstvo hovorí o Otcovi, ktorý mal veľa synov a dcér. Najstaršia sa volala Európa. Tá si od Otca vypýtala časť majetku, ktorá jej patrila, a odišla. Nakoniec sa ocitla v situácii mladšieho syna z biblického podobenstva. V situácii beznádeje jej poskytli „pomocnú ruku“ záchrancovia zľava i sprava. Jedni jej poradili „znárodniť“ stádo svíň, ktoré pásla. Nebolo to správne riešenie. Záchrancovia „z pravej strany“ jej poradili robiť biznis, ale ani to ju nezachránilo. Je tu ešte jedna možnosť na záchranu. Je to návrat k Otcovi. Využije dcéra Európa túto možnosť?

   V tomto príbehu je vyjadrená jedna centrálna výpoveď. Táto výpoveď sa netýka anonymného celku. Netýka sa len Európy. Týka sa osobne každého z nás. Na to, aby sme sa posunuli dopredu, musíme sa vrátiť. Na to, aby sme sa posunuli v našich rodinách, manželstvách, vo vzťahoch, musíme sa obrátiť k Otcovi. Často sa hovorí o hrozbe globálneho otepľovania a pritom v srdciach mnohých ľudí vládne chlad. Napriek technickému pokroku je tu krok vzad. Máme rýchlejšie počítače a autá, ale menej času na seba a na svojich blízkych. Máme väčšie domy a vyšší štandard, ale menej detí, menšie rodiny. Píšeme viac, ale čítame menej; pridali sme roky životu, ale nie život rokom. Sme schopní letieť na Mesiac, ale máme problém prejsť cez cestu a navštíviť suseda. Vieme, čo sa deje na opačnej stra-ne zemegule, ale nevieme, čo sa deje v duši človeka, ktorý žije vedľa nás. Máme tabletky na všetko, na náladu, na pokoj i na smrť. Máme tabletku aj na šťastný život? Máme. Prináša ju sám Boh. Alebo presnejšie – je ňou sám Boh.

   Možno sme niečo vytvorili a je nám ľúto to opustiť. Už sme prešli istý kus cesty podľa svojej predstavy. A hoci to nie je podľa predstavy nášho Boha, nechceme sa vrátiť. Pritom si vždy spomeniem na známe úslovie: „Ak vidíš, že niečo si neurobil správne, vráť sa z kratšej cesty.“ To je ten paradox. Ak chcem ísť dopredu, musím sa vrátiť.

Rastislav Čížik
gréckokatolícky kňaz