Čo mi povedal Boh na kríži

   Sedím na bohoslužbe Veľkého piatka. Ešte pred polhodinou som v náručí zvierala chorého syna, celú noc vracal a neprítomne sa pozeral horúčkovitými očkami. Odkedy sme piati – manžel, ja a traja drobci, každé sviatky je niekto z nás chorý. V tejto chvíli mi je ľúto, že tu nemôžeme byť ako rodina spolu. Snažím sa sústrediť. Dovnútra prenikajú slová kňaza: „Kríž a utrpenie nie sú príjemné ani ľahké, keby takými boli, už nie sú krížom a utrpením.“ Hm, nie je ten môj priťažký? Každý deň mi zdravotné problémy pripomínajú moju fyzickú slabosť. „Kríž je rebríkom do neba,“ zaznieva opäť. Toto prirovnanie nemám rada. Aký rebrík? Kam sa mám škriabať? Moja predstavivosť vytvára obraz: držím rebrík, ktorý je taký vysoký, že koniec nevidno, a navyše mi jednotlivé šteblíky siahajú až po krk, takže vyštverať sa naň je takmer nemožné. Pohmýrila som sa, pohľadom som zachytila mojich priateľov, mladí manželský pár. Sú tu bez svojho malého dievčatka, ktoré má neurologické postihnutie. V mojom vnútri podchvíľou preciťujem intenzívnu bolesť, keď vnímam, ako sa ich tieto slová o utrpení dotýkajú. Prečo vlastne deti a s nimi ich milujúci rodičia trpia? O pár minút pozerám na miništranta. Je to dvadsaťročný chlapec paraplegik na vozíku. Miništruje so svojím asistentom, chlapcom približne v jeho veku. Vyzerajú spokojne. Kto porovná trápenie nás ľudí? S kým by sme menili? Väčšinou sa domnievame, že práve ten náš kríž, to naše trápenie je to najťažšie. Chce Boh, aby sme sa k nemu škriabali po nejakom rebríku, po šteblíkoch, na ktoré ani nedočiahneme? Ako mám v realite prežívať slová: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme každý deň svoj kríž.“ Vo chvíli, keď kňaz vyzdvihuje drevený kríž, viem, že Boh mi je tak blízko. Živý Boh je v mojom vnútri, v každom mojom dychu, v každom údere srdca. Viem, že mi hovorí: „Ber svoj život taký, aký je, príjmi svoje osobné utrpenie, svoju chorobu, svoje sklamanie a kráčaj ďalej. Nepoddávaj sa sebaľútosti, neži v rezignácii, neodmietaj realitu. Túžim po tvojom šťastí. Dnes, tak ako každý deň, sa môžeš rozhodnúť prežívať vnútorné bytostné šťastie. Ja dávam hodnotu všetkému.“

 

   Odchádzam z bohoslužby naplnená. Dnes sa rozhodujem napriek všetkým nepríjemnostiam, chorobám, nepochopeniu, utrpeniam a bolesti prežívať vnútorné šťastie v Bohu.

Eva

Čo nie je v médiách

alebo Ako zmeniť svet aspoň trochu

   Ľudia a svet môžu byť aj lepší, než by sa vám to pri čítaní novín zdalo. Problém vidím v tom, že súvisiace informácie nájdete len ťažko.

   Nedávno po raňajkách sme sa vychystali na prechádzku v prírode. Pripravili sme si palice na nordic walking a vodu. „Ktovie, či už Šaňo dnes jedol,“ povedala manželka. V srdci nosí starosť o desiatky ľudí, od nášho najmenšieho vnúčika po Baracka Obamu. „Spýtame sa ho.“ Vezmeme mu kus chleba s maslom a so syrom. Syr nemá rád, ale momentálne nič iné nemáme. Šaňo mal asi poriadny hlad, prijal chlieb so syrom a hneď sa doň pustil.

   Možno to bola náhoda, ale v ten deň sme zažili sériu prekvapujúcej pozornosti neznámych osôb.

   Neďaleko nášho domu je nádherná oliva v jarnom rúchu, akoby sa chystala na svadbu. Manželka sa chcela dať pod ňou vyfotiť ešte pred prechádzkou. V jednom časopise bude mať príspevok a požiadali ju o niekoľko obrázkov.

   „Ten pán postavil auto k olive, ktorú práve chceme vyfotiť,“ hovorí manželka. Vodič už vystupuje z auta a všimol si, že sa nápadne pozeráme na neho. „Urobil som niečo zle?“ pýta sa skôr priateľsky, bez útočného tónu. „Chceli sme práve vyfotiť tú olivu, ale bez vášho auta,“ hovorí manželka s úsmevom. Vo svojej sedemdesiatke je pokojná, láskavá a asertívna. „To je to najmenšie,“ hovorí pán v stredných rokoch a odtiahne auto ďaleko od stromu.

   Táto malá pozornosť nás hriala po celý deň. Porozprávali sme to každému, koho sme stretli.

   Išli sme peši na Železnú a naspäť autobusom. Pri návrate sa autobus č. 43 už blížil k zastávke Železná studnička, no my sme boli od nej ešte dobrých sto metrov. Ľudia sa udivení pozerali, ako šedivý starec šprintuje odušu a jeho manželka za ním. Boli sme príjemne prekvapení, vodič na nás počkal. „Netreba sa ponáhľať, času dosť,“ povedal.

   Pred zastávkou naproti Pachnerovi sme zabudli dať vodičovi znamenie. Hoci zastávka je na znamenie, vodič napriek tomu zastavil a mohli sme potom nastúpiť na trolejbus 212. Dobre nám to padlo.

   Išiel som do potravín kúpiť niekoľko drobností. Napodiv mali všetko, čo som chcel, a už som aj stál pred pokladnicou. Čakal som tam dosť dlho, zákazníčka predo mnou odpočítavala 1,37 eura, sčasti v centoch a dvojcentoch. Pokladníčka sa prizerá uvoľnene – možno majú podnikového psychológa, ktorý s nimi trénuje využitie kratučkých prestávok v práci na minirelaxáciu. Vychutnávam si jej trpezlivosť, usmejem sa na ňu a urobím nenápadný posunok. Pokladníčka to pochopí a usmeje sa tiež.

   To sú, myslím, tie úsmevy, o ktorých hovorí Dale Carnegie, že majú hodnotu milión dolárov. Pani predo mnou dokončí odpočítavanie eura a 37 centov, rýchlo zaplatím aj ja a odchádzam s nákupom: grahamové rožky, liter acidka, sójový nárez a desať deka úsmevu.

   Idem k lekárovi, cestou v trolejbuse mi zelenovlasý mládenec prepustí miesto.

   V poliklinike prechádzam okolo súkromnej chirurgickej ambulancie a čítam: „Usmievajte sa na ľudí a robte im dobre, kde môžete. Nečakajte za to vďačnosť, môže sa stať, že vám ešte vynadajú. Ale pomáhajte ďalej napriek tomu.“

   Konečne lekár, ktorý lieči celého človeka.

   To sú veci, o ktorých by mali vedieť najmä pracovníci médií. Naši novinári neohrozene prinášajú správy o miliardových krádežiach mužov v bielych košeliach a s elegantnou kravatou, o korupcii aj o arogancii politikov. Obdivujem ich odvahu, ale nič sa nedeje, kradne sa, podpláca sa a prestupujú sa zákony ďalej. Našťastie, ak ste rozumní, o kvalite vášho života nerozhoduje váš plat ani parlament, ani hrubý domáci produkt. Rozhoduje otázka, či máte radi svoju ženu a deti (aj pubertiakov), či dokážete vytvoriť dobré susedské vzťahy v bytovke a správať sa aspoň neutrálne k starenke z 1. poschodia, ktorá vám pije krv.

   Večer usínam s úsmevom. Bol to krásny deň. Možno to bola náhoda, možno nás sprevádzalo požehnanie nášho bezdomovca Šaňa.

   Musel som vám to porozprávať.

 

   Azda nemôžeme zmeniť celý svet. Ale ak v srdci nosíme slnko, v našom užšom okolí môžeme vytvoriť oázu pohody a pokoja.

Ladislav Lencz
(Písané 20.5.2009 pre blog.sme.sk)

Môj mediálny život

(fejtón)

   Ak čakáte mediálne pikošky o mojom živote hviezdy, ste mimo. Ale dúfam, že nebudete sklamaní, lebo nejaké klebety vám predsa len prezradím. Môj mediálny život totiž nie je o mne, ale o živote médií. Od istého času (odkedy som vyrástla z detských plienok naivity a prestala veriť, že médiá môžu byť dobrý nástroj premeny človeka a ľudskej spoločnosti k dobrému a ešte lepšiemu) som začala mať pred médiami rešpekt. Pochopila som, že sú to – páni Médiá. Alebo panie Médiá? To som ešte nezistila, ale jedno viem už dnes – majú svoj vlastný, od nikoho a od ničoho nezávislý život. Že mi neveríte? Presvedčím vás.

   Bola som raz – ako redaktorka za naše regionálne printové médium vyslaná na noblesnú akciu do štvorhviezdičkového hotela, kde sa mala prezentovať kniha klebiet mladej, dovtedy neznámej autorky, o ľuďoch z vyššej spoločenskej vrstvy. Starostlivo som sa na to pripravila, nahodila k šatám aj príslušnú masku nadšenia a radosti z vydania takej prepotrebnej knihy a vybrala sa na miesto činu. Stavím sa, že na nebi v ten večer nesvietila ani jedna hviezda. Všetky boli v hoteli. Veď šancu byť pri privítaní do života knihy o sebe a jemu podobných, to si predsa nikto nemôže nechať ujsť. 

   Vkročila som do sály, kde bolo všetko pripravené na najvyššej úrovni. Pravdupovediac, my ľudia od médií sme mali vyhradené miesta na nižších úrovniach, ale na pódium sme aj tak videli dobre. Pri okrúhlom stole nás sedelo šesť a všetci sme s očakávaním mlčali a tvárili sa distingvovane, snažiac sa pôsobiť zainteresovane a zvedavo. Ja som sa, vidiac všetkých okolo, snažila samu seba presvedčiť, že som v tej chvíli na tom najsprávnejšom mieste, a obviňovala som sa, že môj záujem je nedostatočný a predstieraný. Príliš sa mi to nedarilo, a tak som sa snažila nahradiť to enormným, čo najpresvedčivejším „akože“ záujmom o danú knihu. V duchu som si pripravovala vynachádzavé otázky a pochvalné slová pre autorku knihy a prípadné hviezdy, ak by náhodou z tej najvyššej úrovne zablúdili počas recepcie aj medzi nás, mediálny plebs. Čo vás inšpirovalo napísať túto knihu? S ktorou hviezdou sa vám pri zbieraní materiálu a informácií zo života najlepšie spolupracovalo? Na tej fotke s manželkou ste úžasný! Ani som netušila, že máte takého krásneho syna, ste iste šťastný otec... aký je účel vydania knihy...? V skutočnosti ma zaujímala odpoveď iba na tú poslednú otázku, vedela som však celkom iste, že ju nepoložím. Raz som sa niečo podobné spýtala pri inej mediálnej akcii, na ktorej bol aj môj šéfredaktor, a ten mi vtedy vyčistil žalúdok, že je to nevhodné a že tu nepracujem na to, aby som menila spoločnosť a ľudí privádzala do rozpakov, ale aby som im prinášala to, čo chcú počuť, vidieť, čítať. Inak si nás nebudú kupovať a ja prídem o prácu. Žalúdok som mala odvtedy pri každej akcii vždy čistý a pripravený konzumovať všetky dobroty na recepciách. A príliš sa nepýtať. Veď aj úsmev postačí. V sále bolo tých úsmevov rôzneho druhu a príchuti viac než dosť. Na pódiu sa pred-vádzala autorka knihy a usmievala sa na všetkých ľudí z vyššej spoločnosti, ktorí po jednom prichádzali za hlasitého potlesku k nej. Ona im – opäť s úsmevom – ďakovala za možnosť nahliadnuť do ich života a tak získať vzácne výroky z ich úst, názory a životné múdrosti, ktoré budú cenným prínosom pre každého čitateľa a, samozrejme, ako inak, s dosahom na celú spoločnosť. Všetci sa úprimne usmievali a nadšene tlieskali. No dobre, dobre... ale usmievali sa, to je fakt. Oni na pódiu a my – pod pódiom. Bolo to veľavravné. Aj keď som o tom veľa hovoriť nemohla a nemala s kým. Veď každý z nás vedel, ako sa má správať ako zástupca médií, čo má hovoriť a čo si môže iba myslieť. 

   Po oficiálnej časti sme všetci šiesti pri našom stole začali pojedať chuťovky a živo diskutovať o celospoločenskom význame knihy. Každý sa tváril seriózne a zaangažovane ako na vedeckej konferencii o životnom prostredí. Okrem jedného. Všimla som si ho pri stole hneď, ako som prišla. Bol to taký „týpek“, s dlhými neupravenými vlasmi a bolo na prvý pohľad jasné, že je buď umelec, alebo bezdomovec.  Na stole pred sebou mal položenú pozvánku so svojím menom, a tak som usúdila, že je umelec. Zbavená všetkých predsudkov o tom, že by mohol prípadne páchnuť, som si prisadla. On jediný sa nesmial na ničom, čo vychádzalo z pódia. On sa vôbec nesmial. Dokonca ani neusmieval, iba mlčky listoval v knihe. Pod dlhou zarastenou bradou ukrýval všetko, čo by mohlo aspoň trochu naznačiť výraz tváre a jeho názor na vec. Spočiatku som sa snažila byť k nemu zdvorilá, ale keď ani po chvíli úsmevom neopätoval moju spoločenskú konverzáciu, prestala som si ho všímať ako neokrôchanca, ktorý nevie, čo sa sluší, a obrátila som sa k ostatným spolustolujúcim. Usmievali sme sa jeden na druhého, rozprávali o počasí, o vydarenej akcii a chválili vynikajúcu knihu, schopnosti autorky a s uznaním hovorili o všetkých prítomných z vyššej spoločnosti. Dlhovlasý „umelec“ vedľa mňa zjedol medzitým plný tanier chuťoviek. Zrazu sa z ničoho nič ozval: „Veď je to celé kravina!“ Všetci sme stŕpli nad jeho vyjadrením a slovníkom. Upreli sme na neho zrak. Nikto nevedel, čo povedať. Tak sme mlčky vysielali jeden k druhému otázky typu: Žartuje? Je nasadený tajne, aby nás provokoval? Alebo si to vážne myslí? Pre koho pracuje? Bradatý chlapík po chvíli našich rozpakov pokračoval: „Veď je tá kniha o ničom, vyhodené peniaze za pár fotografií! A tie výroky! Reči z kuchyne, o nič tu nejde. Niekto sa nabalil a niekto sa preslávil. To je celé. Ale my sa aspoň najeme.“ Mne v tej chvíli preblesol mysľou výrok chlapca z rozprávky Cisárove nové šaty, ktorý na nahého cisára prechádzajúceho sa po ulici jediný skríkol – kráľ je nahý! Všetci ostatní naokolo žasli nad krásou jeho šiat, hoci žiadne nemal. Iróniou bolo, že my, ľudia z médií, ako nástroj tvorby verejnej mienky, sme dobre vedeli, že kráľ je nahý. A predsa sa na druhý deň celý národ dozvedel, aká vynikajúca kniha práve vyšla. Tak mi nepovedzte, že médiá nemajú svoj vlastný, od nikoho a od ničoho nezávislý život. 

   A ja mám čistý žalúdok a prácu...

Gabika Mikulčíková