Treba zverejňovať ľudské tragédie?!

Nevhodné prístupy novinárov k deťom v hraničných životných situáciách.

(Kazuistika zo psychiatrickej praxe)

 

   Vo svete médií sa vytvoril začarovaný kruh – čím sú informácie nevšednejšie, vzrušujúcejšie, zaujímavejšie, tým je hlad diváka väčší. Naša mediálna kultúra vytvára a umocňuje atmosféru, v ktorej narastá potreba naplniť v denných programoch i správach určitú „kvótu“ zaujímavostí, senzácií, emočne nabitých udalostí. Mediálne produkty, televízne filmy či správy sú často zamerané na nevšedné, extrémne, extravagantné, bizarné, ba až patologické javy, pretože vedia, že práve to diváka priťahuje. Adresát si želá a vyhľadáva čo najpozoruhodnejšie, najpodivnejšie, najvzrušujúcejšie informácie.

   K témam patria pravdaže i neobvyklé udalosti inak bežného rodinného života, záťažové a hraničné situácie. Ako lekárka na detskej psychiatrii sa denne mnohými takými zaoberám; práve tie bývajú, bohužiaľ, náplňou neľahkej praxe detskej psychiatričky. K nezvyčajným rodinným udalostiam patria napr. vážnejšie rodinné konflikty, rôzne úniky adolescentov, prejavy nevhodného sebapresadzovania až agresivity, ba i tragické udalosti, najmä pokusy o samovraždu. 

   Mediálna produkcia – najmä spravodajstvo – má záujem práve o tieto udalosti, nehľadiac pritom na dosah mediálneho zverejnenia na aktéra skutku. V popredí jej záujmu je nevšedná udalosť, nie človek samotný. 

   Položme si otázku, či je skutočne potrebné informácie o mnohých tragédiách zverejňovať? Daná chvíľa mohla byť v živote dotyčného ojedinelým momentom, vybočením, aktuálnym zlyhaním či priestupkom, avšak jej medializovanie môže mať niekedy vážne, až nedozerné dôsledky! Reportéri a novinári neraz nemajú dostatočne prehodnotené fakty, resp. dosah reportáže ani nemôžu predpokladať.

   Spomínam si z praxe na viaceré takéto prípady nevhodných prístupov novinárov k dieťaťu v hraničnej situácii. Ak sa udeje dráma, napr. pokus dieťaťa o samovraždu, niet sa čo čudovať, že to vzbudzuje záujem médií. Pri pokusoch sa stretávame hlavne s jemnejšími spôsobmi, ako sú otravy liekmi a podobne (neraz s nádejou na záchranu). Takéto suicidálne pokusy bývajú dosť časté a poväčšine prechádzajú bez povšimnutia médií. Sú však i také ojedinelé prípady, napr. skok z výšky, ktoré zaujímajú verejnosť i médiá nadovšetko, práve pre svoju nezvyčajnosť, pre „nepochopiteľnosť“ okolností prežitia. Zaiste, je tu i túžba poznať pravdu a snaha objasniť motiváciu daného skutku. Reportér podáva informáciu o nezvyčajnom prežití dotknutej osoby, snaží sa o výstrahu, vzbudeníe súcitu a záujmu...

   Mediálna prezentácia takejto udalosti je však zároveň ďalšou sekundárnou traumou pre danú osobu, narušením jej cti a povesti. Následná náprava tejto povesti je už nemožná. Myslím konkrétny príklad skoku z výšky istej 14-ročnej dievčiny. Táto adolescentka skok z výšky napriek veľmi ťažkému úrazu prežila. Chirurgovia jej zranenia v priebehu dvoch rokov postupne vyliečili a dokázali ju opäť postaviť na nohy. I zo psychickej stránky bolo možné po dlhšom čase skonštatovať jej plné uzdravenie. Médiá a publicita jej však zverejnením udalosti skutočne závažne zasiahli do života: motív pokusu o samovraždu – ak ho možno zrekonštruovať aspoň čiastočne – bol úplne odlišný od toho, ktorý okamžite a povrchne prezentovali médiá, a to – pre jeho nevšednosť, dokonca s reklamnými motívmi. 

   Tu treba podotknúť a zdôrazniť, že ani lekár neraz nemá šancu jednoznačne určiť, či v skutku prevažovali rodinné, sociálne, osobnostné alebo iné momenty. Pozadie našich činov neraz zostáva zahalené tajomstvom. Pre samotných lekárov, psychiatrov či psychológov je v skutočnosti neľahké dostať sa k prvotnému motívu skutku a k objasneniu jeho podstaty. 

   Ak teda v tejto situácii médiá vytvárajú spojenectvo v zmysle akejsi umelo tvorenej potreby medializovať každú nevšednosť, každé vybočenie z normy, všetky odchýlky v správaní, priestupky každého druhu, nehovoriac o kriminálnych činoch či tragédiách, je veľmi dôležité mať na zreteli i samotného aktéra skutku a dosah medializácie na jeho ďalší život. 

   Zabúdame tiež na to, že takéto programy sledujú deti, ktorým vôbec neprislúcha, aby boli o mnohých skutočnostiach informované. Takisto sa v nich postupne pestuje záujem len o tie najfascinujúcejšie, najdramatickejšie, najsenzačnejšie či najnevšednejšie udalosti, čo odsúva nabok záujem o priliehavejšie programy – filmy, debaty, diskusie či vzdelávacie relácie. Tie idú bokom, ak produkcia napĺňa len už spomínanú potrebu citového nasycovania diváka za každú cenu. Násilie v médiách zvyšuje sledovanosť, čo je cieľom producentov masmediálnych programov. Čas sledovania televízie u detí neustále narastá a rodičia podceňujú nebezpečenstvá plynúce z nevhodných programov v TV, na DVD, videách či na internete.

MUDr. Anna Kováčová-Habovštiaková