Televízia ako nástroj (de)formácie človeka

 

   Ing. Peter Chmela – riaditeľ novej Západoslovenskej televízie, dlhoročný riaditeľ Mestskej televízie Trnava, producent reklamných a dokumentárnych filmov, z ktorých niektoré vysielala Televízia Noe a STV, režisér priamych prenosov bohoslužieb, protagonista Pašiových hier v Trnave, producent priamych prenosov folklóru z Terchovej, organizátor školení kameramanov, konzultant a poradca pri digitalizácii a vzniku nových televízií.

 

Kedy ste sa dostali k filmovej tvorbe?

   Táto cesta sa profilovala postupne. Hoci som vyštudoval strojarinu, už počas vysokej školy som režíroval divadelnú skupinu Agapé. To mi dávalo iný rozmer ako rysovanie kovových súčiastok. Moja 3D predstavivosť pri strojarine sa pretavila na predstavivosť pri divadelných hrách – aj u mňa, aj u mojich priateľov agapákov.

 

Takže filmová tvorba sa začala divadlom?

   Dá sa to povedať. Lebo divadlo vás pohltí a človek rozmýšľa nad obsahom deja, postavou, nad posolstvom, ktoré hra má odovzdať divákovi. Film je niečo podobné. Lebo skôr, ako začnete točiť, musíte mať predstavu, ako zaujať diváka. K tomu sa zapoja kulisy – teda prostredie, herci – vo filme respondenti, technika nie už divadelná, ale televízna – kamery a strižne, no a nakoniec diváci.

 

Do akej miery divadelná hra podľa vás môže ovplyvniť diváka?

   Všetko, čo človek pozoruje zo svojho okolia, ho formuje, ale aj deformuje. Závisí to od zrelosti osobnosti a schopnosti byť sám sebou. Dnešný svet ponúka veľa brakových produkcií, ľahkých žánrov, ohováraní a klebiet. Masový divák je pod tlakom naplánovaných kampaní reklamných agentúr. Nestať sa masou znamená vypnúť televízor, internet a zapnúť seba a okolie. Alebo prepnúť zmysluplný televízny kanál. Ale divadlo, ako aj film môžu vyvolať emócie. Oboje sú silným emocionálnym nástrojom. Niekedy sa divák na chvíľu snaží identifikovať s hlavnou postavou. Teda premýšľa nad obsahom vizuálneho vnemu. Tu sa začína ovplyvňovanie duševna a zároveň formovanie alebo deformovanie duchovna.

 

Kedy médiá pozitívne formujú človeka?

   Ak slúži ich program na rozvoj osobnosti. Jednoducho povedané, ak som vnútorne bohatší o nový zážitok. Ak sa emócia získaná vonkajším vnemom zapisuje do dlhodobej pamäti a pozitívne ma napĺňa. Potom sa s týmto zážitkom túžim podeliť s inými. Teda aby čas strávený pri médiách nebol premárnený a po dvoch hodinách si človek nemusel povedať: „To bolo trápne, zabitý čas.“ Jeden môj známy to vyjadril vtipne: „Na ovládači od televízora je najcennejšie tlačidlo označené červenou farbou – vypínač...“

 

Ako sa vy snažíte formovať diváka svojou filmovou tvorbou?

   Treba špecifikovať oblasti – náboženské filmy a dokumentárne filmy zamerané na podporu cestovné-ho ruchu v regiónoch. Tu sme s režisérom Milanom Homolkom vytvorili filmy Trnava a okolie, Modra – perla Malých Karpát, Piešťany – svetoznáme kúpeľné mesto, Katedrálny chrám, Urbs mea Modra a iné. Tu je pozitívne posolstvo v poukázaní na život a aktivitu daných lokalít. Ide aj o vzdelávací rozmer, aby divák dostal novú a ľahko zapamätateľnú informáciu. Ale aj keď nie je film ladený nábožensky, môže mať duchovné posolstvo. Napr. Katedrálny chrám je spracovaný historicky, ale obsah filmu dáva divákovi sakrálny zážitok, teda pozitívny vzťah k cirkvi, lebo vo filme sa vysvetľujú aj chrámové symboly a život cirkvi.

 

Skryté posolstvo je teda pre diváka prijateľnejšie?

   Niekedy áno, hlavne ak ide o anonymnú komunitu. Ak máte filmový klub, kde sú pripravení diváci podobného myslenia, tam ponúkate iný druh filmu. Teda jednoznačný filmový jazyk. Ak je film určený pre masy, podľa mňa je lepšie ponúknuť skryté posolstvo. Takto môžem definovať napr. film Bella. Alebo si zoberte televíziu NOE, ktorá vysiela aj na Slovensku, aj v susednom ateistickom Česku. Hoci je televízia kresťanská, v názve používa slogan „televízia dobrých správ“. Programová skladba je tvorená cez cestopisy, folklór, hitparádu až po duchovné témy. To je podľa môjho názoru dobre pripravené skryté posolstvo Dobrej noviny alebo jedna z nenápadných foriem novej evanjelizácie.

 

Skryté posolstvo nehraničí s manipuláciou?

   Čo je manipulácia? Prekrúcanie pravdy, preťahovanie diváka na svoju stranu? A čo je pravda? Tú otázku si položil Poncius Pilát, keď bol v ťažkej situácii rozhodovania. Bol manipulovaný davom, vnútri bojoval so svojím svedomím a pritom počúval výpovede Ježiša. Akoby z troch strán sa mu natláčala pravda: z davu, od Ježiša a zo svojho vnútra, neskôr aj od jeho manželky. Každý tvrdil, že jeho pravda je absolútna. Pravda vtedy u Piláta bola nerozlúštiteľná. Ľahšie bolo podľahnúť mase, stať sa masovým divákom. Vtedy nikomu nič nehrozí.

   Keď som strihal film Oživovanie hmoty o Ignácovi Bizmayerovi, úmyselne som tam dal jeho výpoveď o tom, ako jeho prvé začiatky vzťahu k ľudovým krojom a folklóru formoval katolícky kňaz. Ako režisér a tvorca filmu som to tam nemusel dať, ale ako veriaci človek som tam zanechal toto malé duchovné posolstvo. Vo filme Zvečnené šúpolím nechávam autentickú výpoveď šúpoliarky, keď hovorí, že je veriaca, že si váži svojich rodičov. Je to manipulácia? Ja v tom vidím posolstvo povzbudenia nám, aby sme si vážili tých, čo nám v živote pomáhali. Zvlášť v dnešných časoch neúcty k starším.

 

Tvoríte filmy aj s priamym posolstvom?

   Áno. Napríklad dokumentárny film s hranými prvkami Cesta do Damašku hovorí o svätom Pavlovi. Aby film neostal bez ohlasu, len obyčajným historickým prepisom, dali sme divákovi otvorenú otázku na záver filmu: Šavol sa stretol s Kristom. Šavol sa obrátil. Šavol uveril... Čo urobíš ty?

   Teda tento film je určený pre náboženskú komunitu, aby vyvolal interakciu vo vnútri diváka. Ďalej cez občianske združenie ReAnimare sme spolu s Martou Franekovou a Milanom Homolkom urobili film Brainwashing a film o saleziánovi Ernestovi Macákovi Pokiaľ dýcham, dúfam. Oba filmy vysielala STV a TV NOE. Tieto filmy rozoberajú obdobie prenasledovania cirkvi počas socializmu. Teda posolstvo filmu je jednoznačné.

 

Roky ste pôsobili na pôde lokálnych televízií. Koľko spätnej väzby dostávate od nich?

   Aj lokálne a regionálne televízie majú formačný efekt. Boli by ste prekvapená, koľko ľudí sleduje ich vysielanie tu na Slovensku, ale aj cez internet v zahraničí. V roku 2008 prebehol mediálny prieskum v krajských mestách. Výsledok bol príjemne šokujúci, že lokálne televízie sleduje 17,1 % obyvateľov. To znamená, že aj v lokálnych médiách, či sú to tlačové, rozhlasové či televízne, musí byť daný etický akcent. Som zástanca názoru, že lokálne médiá by nemali skĺznuť do bulváru. Ale závisí to od zodpovednosti a vnútorného smerovania ich majiteľa. Prof. Zasepa nám na mediálnych prednáškach zdôrazňoval, aby sme v televízii neobchádzali deti a starých ľudí. A to je veľmi dôležitý fakt, lebo veľkoplošné médiá práve toto ignorujú, budujú pseudokultúru a tzv. celebrity. Každé aj malé médium vtláča do diváka stopu, malo by byť etické a informačné.

 

Máte pár slov aj pre čitateľky Miriam?

   Len aby si vážili tento časopis, lebo je to odvážny projekt – byť vo svete a nebyť zo sveta. Je to ťažké a podmienkou je byť v mase a nebyť masovým divákom ani poslucháčom či čitateľom. Aby si čitatelia našli svoju obľúbenú rubriku a prispievali konštruktívnymi názormi. No a predovšetkým, aby sa tešili, že na Slovensku vznikol jeden z mála nedeformačných, ale povzbudzujúcich časopisov. A vám veľa dobrých riadkov...

 

Ďakujeme!

 

Alena Ješková