Manipulácia

   Manipulácia ľudí prostredníctvom médií sa začala už v prvopočiatkoch žurnalizmu a trvá až do dnešných čias. Je to silná zbraň najmä v predvolebných bojoch, keď každý čitateľ, poslucháč a divák je zároveň potenciálnym voličom, ale aj v bojoch o zákazníka. Naše rozhodovanie, ktoré noviny si prečítame, ktorú televíznu či rozhlasovú stanicu zapneme alebo ktorý tovar z letáka si kúpime, ovplyvňuje veľa faktorov: obal, farby, aktuálnosť, umiestnenie aj názov „tovaru“. A nezriedka sú použité metódy na hranici – alebo už za ňou – morálky i zákona.

 

OKIENKO DO HISTÓRIE

   Využívať tlač na propagandistické účely začali už Francúzi počas Veľkej francúzskej revolúcie (1770 – 1815). Potrebovali presvedčiť ľudí, že vláda patrí im, že revolúcia je správna vec a že je potrebné mobilizovať sily.

   Po odznení revolúcie začali vznikať politické strany – a tie potrebovali ľudí presvedčiť, že práve tá ich pravda je najdôležitejšia a najzaujímavejšia. To veľmi bezprostredne vplývalo na vznik žurnalizmu samotného.

   V roku 1792 vznikol v Národnom parlamente Francúzska špecializovaný orgán Section de l’Esprit, ktorý sa venoval politickej propagande. Kvalitná propaganda (ako vtedy, tak aj dnes) nespočíva v tom, že nám tlačí niečo do hlavy, niečo nám rozkazuje – práve naopak, dokáže nás presvedčiť o svojich zámeroch natoľko, že sa s nimi stotožníme.

   Napoleon bol jedným z najlepších stratégov a propagandistov, akí kedy žili. Jeho kult osobnosti poznáme dodnes – pomníky, pamätné tabule, monumenty... Mal tlač pod kontrolou, zaviedol cenzúru a zakázal publikovať akúkoľvek správu, ktorá by bola proti záujmom Francúzska. Sám sa vyjadril, že keby vládla sloboda tlače, jeho režim by netrval ani 3 mesiace. K jeho špecialitám patrilo tzv. vytváranie mýtov – napr. o „dobytí Bastily“. Bastilu v skutočnosti nebolo treba dobýjať, bolo v nej pár vyslúžilých starých vojakov, ktorí ju dobrovoľne odovzdali. Pre ľudí to však bolo dôležité.

   Keď bol Napoleon pri moci, našiel si v zahraničí niektorých novinárov, ktorých zaplatil, aby napísali pozitívne články o Francúzsku a jeho režime. Následne tieto články prebral do francúzskej tlače a doma tvrdil: „Pozrite, ako nás v zahraničí obdivujú a milujú!“

   Túto technológiu politici veľmi dobre poznajú a často používajú aj dnes v politickom zápase.

   Vo svete žurnalistiky existujú takzvaní „strážcovia brány“ (gate keepers). Nie sú to žiadne nadpozem-ské bytosti, ale tlačové agentúry, ktoré určujú, o čom sa bude a o čom nebude písať, kedy a akým spôsobom sa nejaká informácia zverejní a následne preberie do jednotlivých médií. Prvá takáto agentúra vznikla v roku 1832. Založil ju Charles Havas, dal jej svoje meno a začal obchodovať s informáciami, pretože si uvedomil, že môže veľmi dobre zarobiť, ak získa nejakú informáciu v predstihu a predá ju novinárom. V roku 1835 začal používať optický telegraf na prenos informácií zo zahraničia. Ten však bol závislý od počasia a stávalo sa, že niekedy prenos v polovici zlyhal. V polovici 19. storočia, keď prešli na elektrický telegraf, už také problémy nemali. 

   V roku 1848 z Nemecka pre politické motívy emigrovali páni Wolf a Reuter, a pán Havas (rovnako ako oni bol židovského pôvodu) ich zamestnal vo svojej firme. Podpísali zmluvu o spolupráci a rozdelili si „teritórium“. Wolf sa vrátil do Nemecka a Reuter zostal v Londýne, kde založil Agentúru Reuter’s. Ná-sledne vznikli tlačové kancelárie po celej Európe: 1854 Stefani (Taliansko), 1865 Fabra (Španielsko), 1866 Ritzau (Dánsko) a 1867 Korrburo (Rakúsko-Uhorsko).  

   V USA bola žurnalistika ovplyvnená vysťahovalectvom. Množstvo ľudí prichádzalo do Ameriky za prá-cou a chceli byť informovaní o tom, čo sa deje u nich doma, v Európe. Keď prichádzali lode s novými imigrantmi, americké úrady ich nechávali niekoľko dní kotviť pred prístavom v karanténe, kde pasažierov prehliadli lekári, aby do USA nepriviezli choroby. To využívali podnikavci, ktorí si prenajali člny, rýchlo priplávali k lodi a cez palubu sa dozvedali novinky. Potom opäť na člnoch priplávali na breh a nimi získané informácie mali niekoľkodňový náskok. Takto v roku 1811 vznikla najväčšia americká tlačová agentúra AP (Associated Press). V roku 1866 bol podmorským káblom spojený americký kontinent s európskym a vytvorená zmluva medzi AP a Reuter’s.

 

MEDIÁLNA PSYCHOLÓGIA

   Dnes máme už rôzne druhy médií a na malom slovenskom trhu prebieha veľký boj o zákazníka – čitateľa, poslucháča, diváka. V médiách pracujú profesionáli, odborníci, ktorí sa dobre vyznajú v ľudskej psychike a vedia, ako vplývať na ľudské podvedomie, aby zaujali, a tak zarobili peniaze, alebo ovplyvnili verejnú mienku tak, ako to potrebuje ich majiteľ (mnohokrát patriaci do nejakej politickej strany). 

   Každý človek prijíma informácie z médií na základe určitého portfólia, ktoré má vytvorené v sebe v dôsledku prostredia, z akého pochádza, výchovy, akú dostal, náboženstva či životnej filozofie, ktorú vyznáva, školy, ktorú študoval alebo priateľov, ktorí ho ovplyvňujú.

   Odborníci vypočítali, že človeku trvá 7,2 sekundy, kým zaradí počutú správu medzi nedôležité a odignoruje ju alebo ju vyhodnotí ako zaujímavú a vypočuje si ju až do konca. Preto je veľmi dôležité, ako je správa zahlásená. Existujú takzvané „ťažké správy“ (hard news), o ktorých musia informovať všetky médiá na svete (napr. pád lietadla so 120 ľuďmi), a „ľahké správy“ (soft news), ktoré sú zaraďované do správ podľa toho, komu dané médium patrí. Moderátori správ tam teda nie sú iba preto, že sú pekní a sympatickí, ale majú často dôležitú strategickú úlohu – zahlásiť povinnú správu tak, že ju divák vyhodnotí ako nepodstatnú a, naopak, z úplne nepodstatnej okrajovej správy urobiť takú, ktorú si divák túži vypočuť aj uvedomovať. Správy, o ktorých sa majú ľudia na druhý deň rozprávať na uliciach, umiestni editor do hlavného večerného spravodajstva.

   Preto je dobré vedieť, komu médiá patria, od koho závisia, pretože „nezávislosť médií“ neexistuje. Iná vec je „objektivita“ – tá možná je a znamená, že médium poskytuje rovnaký priestor všetkým stranám, ktorých sa nejaký problém týka, a hlavne, že nekomentuje a nevnáša do problematiky vlastné úsudky. 

   Podľa miery objektivity ľahko rozlíšime seriózne médium od bulvárneho. Úlohou bulváru nie je hľadať pravdu, ale upútať za každú cenu, šokovať, predať. Využíva ľudskú vlastnosť (podľa kresťanov je to dôsledok dedičného hriechu) zaujímať sa o to, čo sa deje u susedov, hlad po pikantných, nepodstatných informáciách. To isté sa týka pojmu „sloboda slova“. Seriózne médiá sa snažia o napĺňanie jej pôvodného významu, definovaného v období Veľkej francúzskej revolúcie ako „právo občana na pravdivé informácie“. Podľa tejto definície novinár má povinnosť hľadať pravdu a sprostredkovať ju ľudu. Bulvárne noviny chápu slobodu slova po svojom – ako „právo predkladať nám svoju pravdu“. To však nie je pravá sloboda slova. 

   Bulvárna tlač používa aj vizuálne upútavky – veľké fotografie na celú stranu, veľké a často farebné titulky, ktoré často končia tromi bodkami, výkričníkmi a otáznikmi. Toto v serióznych novinách nenájdete – i keď aj tu o tom, či čitateľ preletí pohľadom ďalej, alebo si článok prečíta, rozhoduje v prvom rade jeho titulok. Všetky veľké svetové noviny zamestnávajú ľudí, ktorí sa na plný úväzok venujú len vymýšľaniu titulkov nad správy od iných redaktorov. Rovnako dôležitá je aj stratégia umiestňovania článkov na jednotlivé stránky v novinách.

   Existujú špeciálne okuliare, ktoré snímajú pohľad človeka a dokážu presne zistiť, kam sa pozerá najskôr, kam na 2. mieste a kam sa nepozrie takmer vôbec. Podľa toho sú umiestňované napríklad aj produkty v letákoch na miesta, kam sa najčastejšie pozrie určená cieľová skupina.

 

MANIPULAČNÉ TECHNIKY

   Jednou z techník, ako zmanipulovať názor človeka, je tzv. špirála mlčania. Pôsobí ako tornádo, ktoré sa začne krútiť okolo maličkej špinky, hoci aj zrnka piesku – a postupne naberá takú silu a intenzitu, že dokáže zničiť domy, autá, ľudí.

   To isté sa udeje v médiách, kde niekto vyjadrí názor a zároveň nebadane podsunie verejnosti pod-mienku, že ak si nemyslia aj oni to isté, patria do stredoveku! 

   Táto forma manipulácie sa často využíva v politike, v ekonomike, ale aj v kultúrnej a spoločenskej ob-lasti. Z rôznych reklám, alebo show v televízii máme dojem, že ak človek (najmä žena) nemá absolút-ne dokonalý výzor, nielenže si nenájde prácu ani partnera, ale hádam by ani nemala vychádzať z domu a chodiť do spoločnosti. Ak sa do 24 hodín od takéhoto vyhlásenia nájde osobnosť, ktorá evidentne do stredoveku nepatrí a do médií vyhlási, že ona si myslí pravý opak, špirála mlčania sa rozbije a aj bežná žena si uvedomí, že má právo na plnohodnotný život napriek tomu, že má pár kíl navyše, dve-tri vrásky a účes, ktorý nedrží v každom počasí...

   Ak sa taká osobnosť nenájde, tornádo silnie a vťahuje do svojho víru čoraz viac ľudí. Po 24 hodinách mnohí, ktorí s tvrdeniami v médiách nesúhlasia, už svoj názor nepovedia, pretože sa boja, že by ve-rejnosťou boli označení za nemoderných až menejcenných. 

   Ďalšou technikou je efekt tretej osoby. Napríklad keď slovenský hokejový tím vyhrá zápas, všetky noviny informujú, že sme vyhrali, že sme súperovi naložili 4 : 1, že sme majstri. Keď však hokejisti zápas prehrajú, titulky v novinách podávajú túto správu v tretej osobe: Naši hokejisti to nezvládli, Slo-vensko prehralo. Toto sa deje aj v iných oblastiach – úspech si pripisujeme MY, neúspech musia znášať ONI.

   Skrytá persuázia je forma manipulácie diváka, keď novinár síce veľmi objektívne podá nejakú správu, dá priestor všetkým zúčastneným stranám, ale v záverečnom „stand upe“ (keď stojí sám v zábere a mal by povedať iba svoje meno), ešte stihne povedať svoj názor na problematiku, pričom nepriamo naznačí, že to isté by si mal myslieť každý človek so zdravým rozumom. Redaktori bulvárnych televízií tak veľmi často rozhodujú za diváka, čo si má o danej správe myslieť. 

   Absolútne neprípustná by v serióznom spravodajstve mala byť aj mediálna inscenácia udalostí, i keď v dnešnej dobe sa už aj tu začína objavovať. Znamená to, že napríklad pri správe o únose či vražde kamera beží, akoby naháňala vraha, prípadne sa ide pozrieť do kríkov, kde sa to stalo. Alebo herci zahrajú opisovanú udalosť, ako sa eventuálne mohla odohrať. Takáto mediálna inscenácia (napriek tomu, že neexistujú nijaké dôkazy a všetko je v rovine dohadov a fantázie redaktorov) nás dokáže v citovej oblasti natoľko ovplyvniť, že by sme neverili, s čím všetkým sme v tej chvíli schopní a ochotní súhlasiť.

 

PODPRAHOVÉ VNÍMANIE

   Ešte ďalej ako redaktori spravodajstva alebo novinári zašli odborníci v reklamnej brandži, ktorí sa rozhodli manipulovať ľudí pôsobením reklám na ich podvedomie. Prvý experiment urobil už v roku 1956 James Vihaty v USA. Prenajal si kinosálu a premietol divákom film, v ktorom vystrihol každý stodvadsiaty obrázok a namiesto neho vložil okienko s textom: „Si hladný? Jedz popcorn!“

   „Si smädný? Pi coca-colu!“ 

   Bežné vnímanie človeka to počas filmu nemalo šancu zaregistrovať. Ale v momente, keď človek začal pociťovať hlad alebo smäd, začalo pracovať jeho podvedomie, ktoré vnímalo vo filme skrytú reklamu. Za šesť týždňov premietania tohto filmu sa zvýšil predaj popcornu o 37,5 % a predaj coca-coly o 38 %. V USA používanie podprahových technológií v reklame okamžite zakázali. Napriek zákazu sa však dodnes používa metóda vkladania skrytej reklamy do filmov – napr. vo filme Matrix na stene v pozadí figuruje nápis HEWLET-PACKARD alebo v rozprávkach sa vyskytnú postavičky, ktoré tam nepatria – majú byť upútavkou na ďalšiu rozprávku, ktorá je práve vo výrobe.

   Niektoré spoločnosti však zachádzajú až príliš ďaleko za hranicu morálky. Keď napríklad v kreslenom filme pre deti vidíme, ako sa mackovia a myšky veľkou rýchlosťou vezú na horskej dráhe – ale keď film zastavíme a púšťame obrázok po obrázku, zistíme, že vo výklade obchodu za horskou dráhou sú nahé ženy... 

   Na podprahové vnímanie človeka útočia aj niektoré hudobné skupiny – napríklad v jednej skladbe skupiny Queen bežný poslucháč počuje zvláštny úvod, ktorý mu nedáva zmysel. Keď si však pieseň pustíte odzadu, jasne počujete výzvu z úst Freddy Mercuryho: „Smoke marihuana! Smoke marihuana!“ Sú však aj skupiny, napr. Led Zeppelin, ktoré vo svojich skladbách prehraných naopak nerobia reklamu produktom, ale vyznávajú Satana. 

   Podvedomie človeka je ako harddisk, ktorý zachytáva mnoho podnetov a informácií, aj keď si ich neuvedomujeme. Pre zdravého silného jedinca s normálnym duševným vývojom nepredstavujú nijakú hrozbu. Sú však určité situácie v živote (napr. keď je človek pod vplyvom drog, v stave hypnózy, opitosti alebo depresie), keď podvedomie vystúpi do popredia a môže mať vplyv na naše konanie. 

   Dr. Helbecker z technickej univerzity v Louisiane sa rozhodol použiť tieto poznatky na dobrú vec: Skúmal, čo urobí podprahové vnímanie s ľuďmi v supermarketoch, keď do hudby na hranicu vnímateľnosti primiešal hlas, ktorý veľmi milo nabádal kupujúcich: „Buď čestný! Nekradni!“ Počet krádeží sa skutočne rapídne znížil. V mnohých obchodných reťazcoch sa táto technológia dodnes legálne využíva.

Podľa prednášok CSI Lic. Jozefa Kováčika spracovala Beata Michelčíková