Výroky detí

Jurko bol s babkou na krížovej ceste. O týždeň ide s ockom na túru a ocko hovorí:

„Už sme asi v troch štvrtinách cesty.“

Jurko na to: „Trištvrté zastavenie: Jurko sa začína potiť...“

 

Jurko: „Už nie je žiaden jogurt? Veď ešte včera sa to tam nimi hemžilo...“

 

- Juli, toho sa nemusíš báť... 

- Ja sa toho ale bám.

 

- Julinka, škoda že si na tej fotke rozmazaná.

- Ale oci, ja nie som rozmaznaná!

 

Hugo: „Mami, ja sa už nebojím kosatky ani delfína, ani žraloka. Oni ma nespapajú, oni papajú planktón!“

Ja: „Fíha, to ti kto povedal?“

Hugo: „No všetci to hovorili, to si nevedela?!!!“

 

Vracali sme sa domov z prechádzky. Otvorili sme bránu na vchode, Hugi išiel priamo k našej poštovej schránke, ukázal na ňu a hovorí:

„Mami, pozri sa, či nám neprišla nejaká esemeska!“

 

Marek: „Mama, ja si zobrám tú knižku.“

Ja: „Nehovorí sa zobrám, ale zoberiem.“

Marek: „Môžem si teda zoberieť tú knižku?

 

Na spoločnej večeri s priateľmi, kde boli aj deti, každý napísal nejaké požehnanie pre niekoho bez toho, aby vedel, kto si lístok vyberie. Pri odchode si jedna sestra (dôchodkyňa) na záver vybrala požehnanie s textom – Žehnám ti IPhone 4S. 

 

Ľuboško (2 r.) našiel mincu. Vravím mu: „Ľuboško, už si našiel veľa peniažkov, za niečo si kúpiš sladkosť, trochu dáš chudobným.“ On na to: „Dám chudobným, bohatým zoberiem...“

 

Ľuboškova teta učiteľka rozpráva o opravovaní písomiek. Ľuboško nechápe: „Ako opravovať? Vercajgom?“