Mesto svätého Martina

(Reportáž)

 

   Asi každý pozná sv. Martina. A jeho dobročinný čin, keď daroval žobrákovi svoj plášť. Táto udalosť je zachytená aj na mnohých sochách a obrazoch; je to, skrátka, asi najznámejšia udalosť z jeho života. Ale čo o ňom vieme viac?

 

   Svätý Martin z Tours. Moje znalosti zo zemepisu boli a sú, žiaľ, dosť biedne, ale Tours – to je vo Francúzsku, nie? Preto som hodnú chvíľu nechápala, prečo maďarské mesto Szombathely (čítaj sombathej) nazývajú ako mesto sv. Martina. Keď som si však prečítala jeho históriu, pochopila som.

   Do Szombathely som sa dostala viac-menej náhodne, teda nie s cieľom návštevy tohto mesta. Ale keď som tam už bola, nenechala som si ujsť možnosť dôkladne ho prekutať.

   Mesto sa nachádza na severozápade Maďarska, pár desiatok kilometrov južne od Neziderského jazera a pár kilometrov od rakúsko-maďarskej hranice (preto sa tu ľahko dohovoríte aj po nemecky). Mesto má veľmi významné postavenie v dejinách krajiny, lebo je to najstaršie maďarské mesto. To som predtým nevedela; vlastne, ani som netušila, že mesto Szombathely vôbec existuje. Neviem, či je to moja vlastná nevedomosť, ale mám pocit, že vo všeobecnosti nie je veľmi známe. Ale už ho poznám, a keď budete mať niekedy cestu okolo, určite si ho choďte pozrieť aj vy. Je to zvláštny pocit, stáť na takej dávnej histórii. (Mimochodom, aké je najstaršie slovenské mesto?)

 

   Mesto založil cisár Claudius v roku 43 po Kr. Pôvodne sa volalo Savaria a jeho prvými osadníkmi boli rímski vojaci a obchodníci. Postupne sa stalo centrom rímskej provincie Panónia. V 10. storočí oblasť obsadili maďarské kmene a mesto dostalo meno Szombathely, čo v preklade znamená sobotné miesto – podľa sobotných trhov, ktoré sa tu v stredoveku často v sobotu konali.

   A ako je to teda s tým sv. Martinom? Jednoducho. Martin sa narodil práve tu. V roku 316 po Kr. Bol syn rímskeho dôstojníka a, nasledujúc rodinnú tradíciu, rozhodol sa pripojiť k rímskemu vojsku. Ako vojak si vyslúžil poctu pre svoju láskavosť a súcit k chorým a chudobným. Podľa známej legendy sa podelil o svoj plášť s chudákom. V tú noc sa Martinovi zjavil vo sne Ježiš Kristus a povedal mu, že tým žobrákom, ktorému pomohol, bol on sám. Po tejto udalosti sa dal Martin pokrstiť, odišiel z armády a rozhodol sa stať kňazom. Neskôr bol vysvätený za biskupa v Tours. Bol známy svojím asketickým životom a svojou láskou k ľuďom a tiež ako výnimočný rečník.

 

   V meste, samozrejme, stojí kostol zasvätený sv. Martinovi. Pred kostolom ma zaujala zaujímavá socha – Martin krstí svoju matku; silné gesto. Martin sa aj po vysvätení často vracal do svojho rodiska a podľa legendy pri jednej svojej návšteve pokrstil aj svoju mamu. Kostol stojí v tesnej blízkosti staro-dávneho cintorína – jedného z najstarších európskych pohrebísk (ako cintorín slúži toto miesto už od 1. storočia), ktoré tiež nesie meno svätca. Rozľahlý cintorín poskytuje príjemnú prechádzku a úkryt pred páliacim poludňajším slnkom, škoda len, že v jeho tesnej blízkosti práve prestavovali cestu, preto ticho okrem štebotu vtákov prerušoval aj hluk zbíjačky.

   Za návštevu určite stojí aj samotné centrum mesta (Kostol sv. Martina leží trochu mimo) – námestie Fö tér. Má tvar pretiahnutého trojuholníka a obkolesujú ho prevažne historické budovy; jednou z najkrajších je monumentálna budova starej banky. Na západnom konci námestia stojí súsošie Sv. Trojice, na opačnom konci ho uzatvára vynovený františkánsky kostol. Stred námestia láka na posedenie a oddych – moderná fontána, kvetinové záhony, lavičky. Neostáva vám nič iné, ako si sadnúť a lízať zmrzlinu. Tú v lete ponúkajú naozaj na každom kroku.

   V blízkosti hlavného námestia sa nachádza Iseum – chrám bohyne Isis. Múzeum som nenavštívila, videla som ho len zvonku, zato mi na tej istej ulici vyrazila dych iná stavba – krásna obrovská synagóga. Vraj už ako synagóga nefunguje, ale i tak pôsobí vznešene, i keď možno trochu aj smutne.

   Obdivujúc pamiatky mesta, človeka chtiac-nechtiac dovedú kroky ku katedrále. Nachádza sa v komplexe budov (biskupský palác, seminár) z 18. storočia, ktoré dal postaviť prvý tunajší biskup Szily. Počas 2. svetovej vojny bola veľká časť katedrály zbombardovaná, ale dnes je už takmer celá obnovená.

   Na kraji mesta ešte stojí za zmienku skanzen – podobný, ako sú na Slovensku, kde možno nájsť typickú vidiecku architektúru regiónu, s domčekmi, mlynom, rybníkom.

 

   Výhodou je, že prehliadka mesta sa dá poľahky absolvovať pešo. A čo milo prekvapí – šoféri sú takí disciplinovaní, že všetci zastavujú na priechodoch pre chodcov. Bola som až v šoku, keď som bola ešte meter od priechodu a už mi auto zastavilo. Taký trochu nezvyk oproti Slovensku... A nielen chodci, ale aj cyklisti sa tu majú dobre. Mesto je popretkávané množstvom cyklistických chodníčkov, ktoré sú aj hojne využívané. Čo ma však trochu prekvapilo, bolo, že som nikde nenašla žiadny obchod so suvenírmi. Na hlavnom námestí i v jeho okolí je množstvo obchodov (a hlavne bánk), ale nikde žiadne suveníry; a to som námestie prešla aspoň 5-krát. A tak sa mi jedinú pohľadnicu podarilo kúpiť na pošte. No nevadí, nič nemôže byť dokonalé.

Jana Májeková

Astrid Eichlerová: Povolání k životu BEZ MANŽELSTVÍ

– naděje pro nezadané

 

Mohu jako nezadaný člověk vést plnohodnotný život?

 

(Návrat domů, Praha 2009, 77 s.)

(Recenzia)

 

   Nedávno som dočítala túto útlu knižku, ktorá ma nielen „oslovila“, ale aj „rozohriala“ moje srdce a „skontaktovala“ ma s mojimi najhlbšími túžbami – inými slovami: pomohla mi dostať sa viac k sebe samej, do jednoty so sebou samou, do blízkeho vzťahu s Bohom. Práve z týchto dôvodov som si povedala, že sa s vami, milé/í čitateľky/čitatelia, o túto radosť podelím.

   Autorka je evanjelická farárka. Študovala najskôr na strednej zdravotnej škole, neskôr teológiu v Berlíne. V rokoch 1988 – 2004 slúžila ako farárka v malom nemeckom meste a od roku 2005 pôsobí vo väzenskej duchovnej službe v Berlíne. Toto sú fakty, ktoré sa o autorke dozviete aj v knihe. Chcela by som však pridať vlastný dojem: pri čítaní knihy sa mi čoraz viac vynárala osobnosť, ktorá je veľmi ústretová, otvorená, „so srdcom na dlani“, v snahe byť blízko ľuďom. Prosto – kamarátka, priateľka. Žena, ktorá „prežila svoje“ a vďaka tomu, že si svoju cestu prešla poctivo, s láskou a vernosťou k pravde, jej svedectvo je veľmi autentické a nekomplikované.

   Predovšetkým prvé tri kapitoly knihy majú charakter svedectva, sú veľmi osobné – obsahujú aj úryvky z jej denníka. Autorka sa nehanbí dať na papier svoje pocity, prežívanie. Musím povedať, že má dar vyjadriť to, čo mnohí nezadaní prežívajú, ale nedokážu to opísať, dať do slov. Už to veľmi pomáha – niekto presne vyjadrí to, čo vy len cítite, prípadne tušíte, ale nedokážete tomu dať správnu formu. Niekto sa môže hanbiť hovoriť o svojich problémoch v domnení, že je s týmto svojím pocitom a trápením sám a keby to aj niekomu povedal, nebude pochopený. Zvlášť, ak je nezadaný človek obklopený poväčšine vydatými a ženatými.

   Štvrtá kapitola má iný charakter. Autorka sa v nej zaoberá predovšetkým témou slobody a ponúka exkurz do troch veľmi odlišne formovaných duchovných spoločenstiev, ktoré sama navštívila a vyskúšala si „život“ v nich.

   Astrid Eichlerová veľmi skromne uvádza, že nevie, či môže byť táto kniha obohacujúca aj pre nezadaných mužov, keďže vyjadruje prežívanie ženy. Ja som presvedčená, že áno, rovnako aj pre manželov – minimálne pre lepšie pochopenie nezadaných, čo určite upevní vzťahy v spoločenstvách i cirkvi celkove. A všimla som si, že prekladateľom do češtiny je muž :-).

   Jednou z vecí, ktorú na tejto knihe zvlášť oceňujem, je to, že autorka nedáva „dobré rady“. Neponúka univerzálne a lacné návody, nenárokuje si na úplnosť a dokonalosť podania tejto témy. Práve naopak, je si vedomá šírky a hĺbky tejto problematiky a jedinečnosti cesty každého človeka. A túto jej úctu a rešpekt pred osobným povolaním každého jednotlivca skutočne cítiť. Nemusíte sa obávať – po prečítaní tejto knihy vo vás neostane „zatrpknutá príchuť“ z pocitu: „mal/a by som niečo urobiť so svojím životom, ale vlastne ani neviem čo“. Vo mne táto kniha vzbudila pocity radosti, nádeje a hlavne „chuti“ NECHAŤ SA OBDAROVAŤ Bohom – niečím lepším, čo má aj pre mňa, aj pre vás pripravené. A to nie niekedy v ďalekej budúcnosti, ale už dnes. Prajem vám príjemné a obohacujúce čítanie!

Jana Kunová

Báseň

Michel Quoist

 

Zvykol som si na to, Pane

 

Zvykol som si na vykúpenie,

na tvoje narodenie v maštali, Pane,

na tvoje ukrižovanie,

dokonca na zmŕtvychvstanie,

akoby to bola samozrejmosť.

 

Doma je môj byt ozdobený umelecky cenným krížom.

Ale pohľad na tento mučenícky nástroj znepokojuje ma menej

ako tabuľa s plagátmi na najbližšom rohu,

ako široká stena plátna kina, kam obvykle chodievam.

 

Keď vytiahne nejaký chlapec z potoka mačku,

zatlieskam mu na súhlas.

Keď zachráni matka z plameňov svoje dieťa,

som dojatý.

Keď lekár v Afrike nezištne lieči,

som na neho hrdý.

Keď padajú bojovníci za slobodu svojho národa,

moje srdce bije rýchlejšie.

 

Že však Ty, ako ťažký zločinec bol si usmrtený,

na to som si zvykol.

Že si vzal na seba vinu národov a rás,

na to som si zvykol.

že si sa dal za mňa popľuvať, biť po hlave, zbičovať a ukrižovať,

na to som si zvykol.

že si nás naveky zachránil,

na to som si zvykol.

že si tak miloval svet, aj mňa,

na to som si zvykol.

 

Toto všetko som sa kedysi učil v náboženstve.

Neskoršie som si to uložil do svojho mozgu v rubrike „náboženské pravdy“.

Každoročne mi to cirkev pripomína, aby som lásku svoju k tvojej láske prebudil.

Potom začne môj náboženský mechanizmus opäť fungovať

a rozpomeniem sa, že máš v mojom živote viery svoje miesto.

 

Raz prišiel deň,

kedy som sa cítil myšlienkami na tvoju smrť akoby prebodnutý.

A takmer som z toho vyvodil dôsledky:

zamerať svoj život bez akýchkoľvek výhrad smerom k tebe.

 

Potom som sa toho ale zľakol,

že by moje srdce bolo pre Božiu vec príliš angažované

že by tlak duchovného života príliš stúpol.

 

Bol som vcelku rád,

že rok za rokom na mne vyrástlo namiesto jemnej pokožky pevné puzdro.

Ako v skalnom hrobe za balvanom a strážcami

fungoval môj mechanizmus viery

bez krvi, bez života, bez lásky...

Za to však korektne a účelne, 

v očakávaní požehnanej Veľkej noci.

 

Pane, prosím ťa,

aby sa v tento deň nedotklo môjho srdca len jarné slniečko.

Pane, prosím ťa,

aby si moje srdce vyslobodil z temného otroctva zvyku a mechanizmu,

aby si bol mojím sprievodcom na veľkonočnej prechádzke,

aby si moje srdce otvoril, moje srdce zapálil,

aby som konečne ako učeníci, ktorí išli do Emaus mohol povedať:

„Či nehorelo v nás naše srdce?“