„Ako vnímate svoj mediálny vplyv na spoločnosť?“

– opýtali sme sa žien, ktoré môžeme vidieť v televízii, počuť v rádiu, prípadne čítať ich články a komentáre v novinách. Zaujímalo nás, či a nakoľko si svoj vplyv uvedomujú.

 

   Ohlasy čitateľov mi naznačujú, že sa dotýkam vnútorných jemných štruktúr duše, ktoré sa „hýbu a sú živé“. A o to mi ide. Súdržnosť spoločnosti nestojí predovšetkým na ekonomických zákonoch, hoci aj na nich, ale vytvára ju skôr „pradivosť“ neviditeľných väzieb sŕdc. Ľudské vzťahy sú zorným poľom aj mojich článkov a analýz. Nie však izolovane, ale v kontexte s Božím pôsobením. Každý článok sa, samozrejme, stáva aj mojou vlastnou obnovou. Objavujem v ňom, aj keď len v zlomkoch, vždy aj vlastné rezervy, možnosti a riešenia mojich problémov. Ak poviem, že mením seba, je to málo? A ak pridám ešte niekoľko ďalších čitateľov...? Mne záleží na jednotlivcovi, nie na mase. Najpodstatnejšie na všetkom je, že mojou službou je siať, nie žať. Hoci by ma to niekedy zvádzalo.

   Ak vezmem do úvahy tú druhú, informačnú stránku mojej práce – považujem to len za povrch vecí. Informácie letia, menia sa, dokonca paradoxne prechádzajú z jednej krajnosti do druhej. Dnes možno ťažko zabezpečiť úplnú pravdivosť faktov, na všetkom sa podpisuje subjektívnosť videnia. Informáciami môžem ovplyvňovať iba do istého času, kým čitateľ neobjaví protichodnú stránku. Srdcu však ponúkam atmosféru duchovného zážitku, ktorý vyvolá jeho vlastnú akciu. Potom sa už necítim autorom ja, ale dotyčný. Ak sa vďaka tomu spustí reťazová reakcia, je to úžasná vec!

 

Mária Raučinová, redaktorka Katolíckych novín

-----------------------------------------

   V médiách je človek viac odhalený a tým aj viac zraniteľný. Občas mám pocit, že médiá ovplyvňujú mňa a nie naopak. Ale môžem potvrdiť, že dostávam od divákov listy, v ktorých ma vnímajú ako obyčajného človeka, ktorý má v rebríčku svojich hodnôt na prvom mieste Boha a rodinu a až potom všetko ostatné.

   Dnes je vzácnosť mať v médiách človeka, ktorý sa snaží žiť vieru v Boha aj navonok. Som rada, ak ma diváci takto vnímajú, ak cítia zo mňa pokoj a duševnú hĺbku. Ak to niekoho pozitívne ovplyvní, som šťastná. Svoju misiu som splnila.

 

Natália Žembová, moderátorka Správ STV

------------------------------------------

   V médiách už robím vyše dvadsať rokov, takže som sa naučila reálne posudzovať vplyv médií. Ani ho nepreceňujem, ani nepodceňujem. Občas sa zabavím, keď moji mladí kolegovia majú pocit, že svojimi článkami zmenia svet. Vtedy sa cítim trošku cynická a možno aj stará. Ale občas zostanem milo zaskočená, keď médiá naozaj veci ovplyvnia aj zmenia, vtedy cítim silnú zmysluplnosť našej práce. Najsilnejší pocit, že to má zmysel, cítim vtedy, keď objavíme človeka, ktorý má silný príbeh a môže ľudí inšpirovať zmeniť sa alebo aspoň usilovať sa byť lepším. Keď takému dáme v médiách priestor, vtedy som šťastná.

 

Eva Čobejová, redaktorka časopisu .týždeň

-----------------------------------------

   Myslím, že media jsou velmi silná – ať už jako zbran na obranu nebo na útok. Proto je velmi důležité, jak se témata v médiích podávají – lidé médiím hodně věří a proto je to mnohdy balancování na hraně. Já naštěstí často pouze informuji a tedy se mohu vyhýbat možným a právě tak nebezpečným spekulacím, co by bylo, kdyby apod. Snažím se, aby moje zprávy byly srozumitelné a jasné a celkový názor si už musí udělat každý sám. Tedy – vliv já, jako pracovník v médiích určitě mám, ale záleží jen na mě, jak velký prostor mu dám – raději dávám přednost nezávislosti a nestrannosti. Každopádně však jsou u nás i taková média, která naopak s vědomím, že vytvářejí falešné mínění, to dělají a lidé tomu uvěří… a to muže být hodně nebezpečné.

 

Daniela Révai, redaktorka zahraničného spravodajstva ČR, STV

-----------------------------------------

   Uvedomujem si, že mám v rukách určité fakty a informácie, z ktorých robím výber a spracúvam ich do podoby, ktorú prijíma poslucháč. Čiže mám akúsi zodpovednosť. Preto sa snažím spracúvať informácie  pravdivo a vyvážene. Myslím, že sa mi to aj darí, a verím, že to oceňujú aj poslucháči.

 

Elena Jančušková, redaktorka, spravodajstvo Slovenského rozhlasu

-----------------------------------------

   Musím povedať, že niekedy mi ani nenapadne, čo všetko si divák všíma, ako sa pozerá na „televízne tváre“, čo všetko za nimi hľadá, čomu je ochotný uveriť... Pred rokmi som dostala list od malého dievčatka – školáčky. Rodičom sa narodilo druhé dieťatko, ona sama bola adoptovaná. Opísala mi celé svoje vnútro, čo prežíva, ako sa cíti... Bola veľmi priama a uvedomelá. Sama sa priznala, že sa zhoršila aj v škole. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte. Kde to dievčatko našlo odvahu a čím som si to práve ja zaslúžila, že sa so svojimi pocitmi na mňa obrátila? Odpísala som jej a cítila som obrovskú zodpovednosť – aké vety zvolím, čo jej napísať, aby pochopila... Bol to veľmi tenký ľad, ktorý mohol každú chvíľu prasknúť.

   Všetky listy, pohľadnice, maily od divákov mám dodnes odložené v škatuliach. Je to moje bohatstvo – spätná väzba –, keď funguje, je to krásne. Ale hlavne za nič si to nekúpite. Niekto potrebuje mať pocit blízkeho človeka, iný hľadá stratenú dcéru. Mnohé divácke listy prešli do niekoľkoročnej vzájomnej korešpondencie k Vianociam, sviatkom. Veľmi si to vážim a hreje ma to kdesi vnútri. Ak zo seba ľuďom niečo navyše dávam a oni to cítia, je to to najkrajšie, čo som si mohla priať.

 

Jana Majeská, moderátorka STV

-----------------------------------------

   V novinárskej praxi som takpovediac nováčikom, ale čím ďalej, tým viac si uvedomujem svoj vplyv na čitateľov a spoločnosť. Každý novinár má v rukách istým spôsobom „moc nad spoločnosťou“. Výberom a spracovaním jednotlivých tém ovplyvňujem ich názor. Uvedomujem si, že zamlčaním alebo zámernou hrou s faktmi môžem čitateľovi skresliť pohľad na danú situáciu či problém. A keďže čitateľ nepozná fakty, uverí tomu, čo som napísala, nerieši skutočnosť. Takže medzi novinárskou etikou a „boom článkom“ je naozaj tenká hranica. Ja ako novinárka mám ambíciu prinášať čitateľom investigatívnu žurnalistiku.

 

Veronika Michalčíková Malichová, redaktorka Podtatranských novín

-----------------------------------------

   Keďže pracujem v tlačovej agentúre, v správach sa nemôže vyskytnúť ani náznak môjho názoru – je to iné, ako keď redaktor súkromnej televízie vo večerných správach naznačí svoj názor na určitú tému. To má omnoho väčší dosah. Niečo azda môžem ovplyvniť jedine tým, že napíšem napr. o projekte nejakej mimovládnej organizácie alebo iných „menšinových“, o ktorých sa vo veľkých médiách nehovorí. Aj tak sa však môže stať, že takáto správa môže zostať nepovšimnutá – nikto ju nemusí prebrať.

   Trochu iné je to na kresťanskom portáli Postoy.sk. Tam sa združuje komunita prevažne veriacich čitateľov a témy, ktoré tam rozoberáme, podnecujú diskusiu. A to už považujem za určitý vplyv na verejnosť, že sa ľudia začínajú zamýšľať nad vecami, nad ktorými predtým nerozmýšľali, a diskutujú o nich.

   Pred tým, ako som začala robiť v TASR, som pracovala v novinách a spracúvala som politické témy. Tam som určitý vplyv (aj keď je to dosť silné slovo) cítila v tom, že keď začnete písať o nejakej téme, začne sa o tom baviť verejnosť a veci sa často pohnú. Možno  aj na politickej úrovni.

 

Mária Škvarlová, redaktorka TASR, spolupracuje s Postoy.sk

---------------------------------------

   Keď som začala pred rokmi pracovať v printových médiách, vždy som sa prirodzene sústreďovala na to pozitívne, čo sa dalo pochváliť, vyzdvihnúť, čo potešilo, čo sa urobilo dobré a pod. Našli sa čitatelia, ale nebolo ich mnoho, ktorí mi vyčítali, že si vyhľadávam samé pozitívne námety pre moje články a že vôkol nás sa deje aj mnoho zlého. S tým „mnohým zlým“ vôkol nás mali, samozrejme, pravdu, ale moja oblasť zamerania v danom médiu mi túto voľbu umožňovala. Tak som sa vedome rozhodla (vzhľadom na to, že toho „zlého“ je vôkol nás veľa a mnohé médiá vrátane filmového priemyslu sa na to priam sústreďujú), že sa budem snažiť aspoň trochu vyvážiť to negatívne a budem vyhľadávať udalosti, situácie a životné príbehy, ktoré budú reálne, ale zároveň budú ľuďom prinášať nádej a povzbudenie, že sa to dá zvládnuť, že nie je všetko iba čierne a že sa deje aj veľa dobrého. Veď ani ľudia nie sú všetci zlodeji, podvodníci, kriminálnici a vrahovia (ako mám občas dojem zo správ). Prinášam preto pozitívne skúsenosti, riešenia a príbehy s vedomím, že médiá sú silná zbraň, ktorá môže ľudí podnietiť k aktivite, k dobrým činom a k úsmevu alebo, naopak, k beznádeji, horkosti a úderu. Ja som sa rozhodla pre úsmev.

 

Gabriela Mikulčíková, redaktorka Slovenského rozhlasu

---------------------------------------

V úlohe redaktora na ktorejkoľvek pozícii je dôležitý výber témy a jej výpoveď. Čím väčší priestor dostávajú v spoločnosti otrepané, ľahko konzumné myšlienky, tým väčšmi sa postupne otupujeme. Do médií môžeme priniesť ľudí a ich výpovede, ktoré sú krásne podľa našich etických princípov, môžeme priniesť myšlienky pokoja a nie zlého. Všetci potrebujeme optimizmus, ktorého základ nie je umelohmotná pozitívna energia, ale pravda a radosť, ktorá je v evanjeliu. Ak  ju poznáme spolu s Kristom, potešuje mnohých aj bez náboženských slov...

 

PhDr. Henrieta Hrubá, šéfredaktorka informačného magazínu Bratislavy in.ba