Zázraky sa stále dejú

 

   Množstvo funkcií, titulov, množstvo životných aj pracovných skúseností, úctyhodný počet publikácií. Prof. MUDr. Vladimír Krčméry je veľká osobnosť slovenskej medicíny a slovenského vysokého školstva.

   Za týmto neosobným úvodom sa však skrýva človek charakterizovaný pojmom, ktorý viackrát odznel aj počas nášho rozhovoru. ŽIVEL.

 

Na čo si rád spomínate zo svojho detstva a z mladosti?

   Vyrastal som v Bratislave 60. rokov. Veľmi dobre si pamätám okupáciu, pretože tank stál rovno pred naším domom. 

   Tesne po okupácii sme už mali vybavené cestovné povolenie, lebo otec pracoval ako mikrobiológ a zažiadal si o pas. Mohli sme tak celá rodina vycestovať na rok do USA, kde potom otec učil v štáte New York. To bola jeho prvá cesta, lebo predtým bol politickým väzňom. Keď ho pustili z väzenia, nemohol nájsť prácu, tak robil robotníka. Preto, keď som išiel na lekársku fakultu, mal som ten „správny“ robotnícky pôvod.

   V 69. sa začala opäť normalizácia. To sme už nemohli cestovať nikam.

   Pôvodne som chcel študovať geografiu, ale od otca som dostal príkazom: „Budeš doktor a keď budeš chcieť, budeš sa venovať geografii ako hobby.“

   Môj otec neprikladal peniazom váhu, ale všetko, čo v Amerike zarobil, s nami precestoval. Takže sme boli v Kanade, v Mexiku, prešli sme celé Spojené štáty. Veľa som videl a veľmi veľa som sa naučil. 

   Potom som na Západ mohol vycestovať až o 20 rokov neskôr po páde železnej opony.

   Dovtedy ma však SZM vyslal trikrát do Sovietskeho zväzu. Raz som ho precestoval Transsibírskou magistrálou celý až po tichomorské pobrežie. Môj strýko (Silvester Krčméry) mi vždy dal takých 30-40 ruských biblií, ktoré sa vlakom dali prepašovať cez hranicu, dokonca raz mi v tom pomohol pán profesor Matejíčka, terajší dekan v Trnave. Vtedy bol v Rusku veľký hlad po Božom slove, takže Biblia tam mala obrovský význam.

 

Ako ďalej pokračovala vaša lekárska kariéra?

   Keďže som bol tak trochu „živel“,po skončení Lekárskej fakulty som za socializmu nemohol získať trvalé miesto. Preto som začal pracovať ako vedecký asistent na Bratislavskej infekčnej klinike v odbore koprológie. Koprológia je náuka o stolici. Robil som koprologické vyšetrenia stolice u pacientov s parazitálnymi infekciami a týmto spôsobom som sa v podstate dostal okrajovo k tropickej medicíne. Potvrdilo sa mi, že aj zdanlivo nezmyselné kroky vedú v Božom pláne tým správnym smerom.

   Po takom roku som sa od stolíc dostal aj k pacientom na interné oddelenie na Kramáre. A hoci tamojší členovia novej generácie komunistov – zväzákov vedeli, že som živel, správali sa ku mne ako k rovnocennému. Spoznal som tam aj mnohých čestných a statočných ľudí.

   Keď padol režim, dostal som naspäť pas a začal som chodiť každý deň ranným vlakom do Viedne na infekčnú kliniku do AKH, najväčšej nemocnice na svete. Počas ročného štipendia som pracoval pod vedením známeho prof. Granningera. Nemal vlastný byt, v nemocnici aj spával a počas dovolenky vždy išiel do Gabunu, pralesa, liečiť domorodcov a robiť svoj výskum malárie. Tento človek ma oslovil svojou úžasnou pracovitosťou a otvoril mi aj bránu do medicíny tretieho sveta.

   Po viacerých životných peripetiách ma zavolal učiť na Trnavskú univerzitu jej nový rektor, profesor Hajduk. 

   Postupom času sa mi však isté veci v Trnave znepáčili. Pocítil som, že tu na Slovensku sa príliš zaoberáme našimi drobnými problémami a zbytočnými žabomyšími vojnami. Nemohol som spávať a pozeral som v televízii na CNN a BBC zábery z Dárfúru a zo Sudánu...

 

Takže opäť akýsi impulz...

   Áno. Vtedy som pocítil, že sedieť pred televízorom jednoducho nestačí.

   Uvedomil som si, že každá univerzita v Spojených štátoch (aj tie, na ktorých som sám pôsobil) má svoj vedecký a humanitárny program pre tretí svet. Američania jednoducho vedia, že svet sa nekončí za humnom. A tak som si povedal, začnime aj my s niečím takým.

   V roku 1999 sme rozbehli projekt v Keni.

   Vtedy mi veľmi pomohol doktor Šulka, ktorý bol podnikateľ a financoval náš vzdelávací program. Prišli sme na miesto, kde mala stáť naša klinika, a on rozhodol, že sa najprv postaví futbalové ihrisko, aby sa pritiahli deti. Až na druhom mieste sme postavili sirotinec a nakoniec nemocnicu. On, hoci nelekár, mal jasnejšiu víziu ako my lekári.

   Keď sme chceli rozbehnúť projekty v ďalších krajinách, tak sme narazili na vedenie Trnavskej univerzity, ktoré malo pocit, že zo štátneho rozpočtu by sa nemali financovať projekty v zahraničí. Pochopil som tieto obavy a uvedomil som si, že cez verejnú vysokú školu sa nedajú využiť prostriedky pre chudobných a chorých v treťom svete.

 

A tým sa dostávame k Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorej ste zakladateľom a rektorom.

   Rozhodol som sa odísť z Trnavy a založiť vysokú školu, ktorá bude mať svoju víziu a misiu medzinárodného charakteru. Zamerali sme ju na medzinárodné zdravotníctvo (tropické choroby) a na medzinárodnú sociálnu prácu. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety bude oslavovať 10 rokov. 15 000 študentov na nej študuje až 85 programov.

   Naša vysoká škola má aj medzinárodný rozmer. V ôsmich krajinách v zahraničí (z toho v štyroch afrických) vzdelávame až 2 500 študentov. 

   Mnohé z našich programov sa nedajú študovať nikde inde v Európe: napríklad tropické verejné zdravotníctvo, administrácia a manažment v zdravotníctve, misijná charitatívna práca... Ponúkame ich v slovenskom, anglickom a nemeckom jazyku.

 

To sa ďalej premieta do praxe, do konkrétnej pomoci ľuďom v treťom svete. Kto za všetkým stojí?

   Názov nášho tímu je TROPICTEAM. Ide o vyše 150 lekárov a zdravotníkov z desiatich krajín. Snažíme sa počúvať, čo od nás Pán Boh chce a kam nás vedie.

   Často je to dosť ťažké, lebo človek chce mať všetko  dopredu zorganizované a naprojektované, ale v treťom svete sa týmto spôsobom  nedá existovať. Takže to robíme naopak: spustíme projekt a ak je dobrý, Všemohúci sa postará, že naň dostaneme peniaze. 

   Posledný projekt – detský domov pre siroty s AIDS, ktorý sme otvorili vo Vietname, potrebuje na rok 50 000 dolárov. Týždeň nato prišiel dar od sponzora vo výške 35 000 €. To sa nám stáva často. Zá-zraky sa dejú, len pre ne musíme mať otvorené oči.

 

Z misijných ciest musíte mať nesmierne veľa zážitkov. Spomeniete aspoň niektoré z nich?

   Keď sme začínali v Sudáne, kde bola občianska vojna, mohli sme sa do postihnutých oblastí dostať len vtedy, keď vládnym vojakom došla munícia. Potravinová pomoc (zhadzovanie vriec s kukuricou) mohla fungovať, len keď sa nestrieľalo. Dobrodružní piloti na jednomotorových Cesnách lietali tak níz-ko, že vrtuľou takmer kosili vrcholky stromov. Umožnili nám lietať s nimi. Štartovalo sa v Keni z letiska Lokichoggio v buši a lietalo sa do vzdialenosti 1 500 km. Z času na čas sme z lietadla vyhadzovali stanioly z čokolády, čo vraj odvádzalo radary. Obchádzali sme mestá, ktoré boli v rukách vlády, a lietali sme ponad mestá obsadené povstalcami, ktorí po nás nestrieľali, keďže sme im vozili lekárov, lieky aj potraviny. Náčelníci povstalcov sa k nám správali priateľsky a v každom prípade s nimi bola lepšia komunikácia ako s mnohými riaditeľmi sekcií na ministerstve školstva. Pretože v Sudáne aj na Haiti sme vedeli jasné pravidlá spolupráce za tri minúty. V Sudáne máme aj teraz po vyhlásení nezávislosti tri funkčné projekty.

   Keď nám v Nairobi v Keni zas odpojili vodu, umývali sme sa 6 týždňov len v „africkom Sauvignone“.

   Po zemetrasení na Haiti v roku 2010 nám premiér poskytol vládny špeciál a MZV SR vybavilo aj francúzsky vládny špeciál, ktorý nás urýchlene dopravil na miesto. Vďaka rýchlej doprave a vďaka výborne zohratému tímu (napríklad záchranári z Gabčíkova tam bleskovo postavili základňu vrátane vodného zdroja, elektriny, odmorili a vyčistili priestor) sme mohli už 4 hodiny po pristátí začať fungovať.

 

Aká je mentalita obyvateľov tretieho sveta?

   V niektorých krajinách sú ľudia viac priateľskí, v iných menej. V Južnom Sudáne sú opatrní vzhľadom na to, že tam bola dlho občianska vojna. 

   Priateľskí sú Keňania, Khméri aj ľudia vo Rwande, kde bola genocída. Tieto národy zažili veľké vraždenie a krviprelievanie, zistili, čo znamená nenávisť, a poučili sa.

   Dosť nám však vadilo, že medzi sebou nie sú príliš empatickí. Život tam má nižšiu hodnotu, čo je na jednej strane zlé, na druhej strane zas ľahšie znášajú smrť, nepovažujú ju za takú tragédiu ako my a majú silnejšiu vieru v život večný. My počas omše v Kréde to „verím v život večný“ často len tak odrecitujeme. Oni v neho naozaj veria a podľa toho aj pristupujú k chorobe a smrti. Žijú s myšlienkou na smrť. Pekne raz povedal minister Rakús, že myšlienka na smrť nás robí lepšími.

   My sa z nich často s dešpektom smejeme, že majú kŕdle detí, ale vďaka nim Afrika prežila. Väčšina afrických krajín bojkotovala americkú koncepciu tzv. plánovaného rodičovstva. Takto zavádzajúco sa volali lode, na ktorých sa v skutočnosti vykonávali potraty a rozdávala antikoncepcia. Afričania to odmietli.

 

Čo vám zíde na um v súvislosti so ženami v treťom svete? Či už ide o miestne, alebo aj naše lekárky, sociálne pracovníčky...

   Naše ženy lekárky sa vedia omnoho lepšie adaptovať. Nám ako mužom chýbalo podstatne viac vecí ako im. V trópoch som stretol veľké množstvo hrdinských žien. Istá pani doktorka od nás má štyri deti a bola pol roka v Ugande. Iná pani magistra má tri deti a robí hladomorný program v Keni.

   Ženy zvládnu viac stresov a často vidia za obzor. Keď chceli naše doktorky liečiť v Afrike choroby, ktoré sa tam bežne neliečili, tak sme ich vždy vysmiali. Napríklad pri liečbe cukrovky potrebujete neškodný inzulín z chladničky a v krajine, kde nie je elektrina, sa to dá len ťažko zabezpečiť. Pani doktorka A. Doczeová vymyslela spôsob, ako sa dá inzulín uchovávať v špeciálnych hlinených džbánoch v artézskych studniach, ktoré udržiavali stabilnú teplotu 10 °C. Vtedy som na rovníku videl prvého pacienta, ktorý prežil na inzulíne.

   Čo sa týka domorodých žien, majú to veľmi ťažké, pretože tam stále pretrváva patriarchálny model kráľa a slúžky. Celý život ťažko pracujú, musia rodiť deti, učiť ich, pritom pracovať na poli, nosiť vodu, variť a sú úplne podriadené manželovi.

 

Prezradíte aj niečo zo svojho súkromia? O manželke, deťoch...

   Manželka je tiež lekárka. Máme štyri deti, a tak žartom hovorí, že kým ja mám tri čestné doktoráty zo zahraničných univerzít, ona má štyri domáce. 

   Syn bol tiež na misiách v Burundi a na Haiti. Je ekonóm, tak robil manažéra kliniky, ale aj šoféra, opravára, zásobovača a všetko, čo bolo treba. Jedna dcéra sa dostala na medicínu, tak možno pôjde v našich šľapajach.

 

Nazeráte vďaka svojim skúsenostiam na kresťanskú vieru v inom svetle?

   V niektorých veciach som dozrel, iné som sa naučil brať s nadhľadom.

   Snažím sa chodiť často na svätú omšu, kedysi to bolo len raz za týždeň. Boh ma nepotrebuje, to ja ho potrebujem. 

   Obľúbil som si tiež modlitbu ruženca. Kňaz, ktorý ma formoval, mi povedal, aby som ho bral ako hudbu, ktorá podfarbuje to, čo robím, ako opakované vyznanie lásky. Panne Márii.

   A najmä som sa prestal starať o svoju povesť. Na to musí človek okamžite zabudnúť, ak chce robiť pre tretí svet. Vždy ho časť médií a verejnosti spochybní. Napríklad keď rozprávam novinárom o zázrakoch, ktoré sa nám bežne dejú, časť z nich ma vysmeje a tá druhá zväčša nerozumie. 

   Ale veď uvážte, nie je to zázrak, že nám z našich ľudí za 10 rokov nikoho ani len nezranili a ani nezastrelili? Každý rok ich je vonku okolo 100, za 10 rokov tisíc. A to sa pohybujú v značne neštandardných podmienkach. Niektorým pritom chýbalo málo. Napríklad jedna hrdinka, doktorka Kolenová, tú chceli počas občianskej vojny v Keni upáliť v kostole aj s veriacimi. Kostol poliali benzínom, ale nikto tam nemal zápalky. Vo Rwande tak zabili 10 000 ľudí. Nahnali ich do kostolov, poliali benzínom a upálili.

   Tiež som sa naučil omnoho viac sa modliť. Kedysi som bol taký „muž činu“, myslel som, že stačí len odambulovať 50 pacientov a mädliť si ruky. Ale postupom času si človek uvedomí, že lekár lieči, Boh uzdravuje.

   Veľa som sa naučil aj od spolupracovníkov, či už veriacich, alebo ateistov. Do našich projektov prijímame ľudí bez rozdielu náboženskej príslušnosti. 

   Ateisti sú často bojovnejší, bijú sa o život toho pacienta, veriaci zase viac dôverujú.

 

Čo by sme si podľa vás mali viac uvedomovať my kresťania, žijúci na Slovensku?

   Človek by sa mal snažiť byť čím viac služobníkom v Božích plánoch a čím menej „silnou individualitou“. V čase, keď som si myslel, že som silná osobnosť, som najhlbšie padol.

   Čím ďalej, tým viac vidím, že veci bez Božieho požehnania nefungujú.

   Veľa ľudí sa ma pýta, čo potrebujeme. Potrebujeme najmä modlitbu. Ale tu nejde len o to odrapkať Otčenáš. Modlitba vždy znamená, že sa niečoho zrieknem, minimálne času, keď môžem spať alebo klábosiť s kamarátmi. Bez modlitby človek zatrpkne. Niekedy máte pocit, že robíte dobre, ale máte s tým obrovské problémy, každý vám hádže polená pod nohy. Tak si poviete „skúsil som, nedá sa“ a zatrpknete. Bez modlitby to človek nevie prijať. Preto často zabuchne dvere a skončí s aktivitou. Pritom si musí len uvedomiť, že nie je stredom vesmíru a neprisudzovať problémom svojho mikrosveta prílišnú váhu.

   Naučil som sa, že zlo expanduje, len keď mu tí dobrí ustupujú.

 

Zdenka Šujanová