Harmónia dvoch inšpiruje

„Ak chcete zničiť národ, zničte rodinu!“ 

 

   Raz, keď som letel lietadlom, prihovoril som sa mužovi sediacemu vedľa mňa. Povedal mi, že sa práve modlí, teda že sa nemôžeme hneď rozprávať. Nadšene som mu odpovedal, že sa môžem pridať. Odpovedal mi: „To ťažko, to určite nebudete chcieť. Ja som satanista a v tejto chvíli sa so všetkými satanistami na svete modlíme za zničenie manželstiev a rodín.“ Hrklo vo mne. Stíchol som. Okrem iného mi došlo, aká musí byť rodina dôležitá v Božích očiach, keď ju chce diabol deštruovať.

   Sú dve najväčšie svetové bojiská – Izrael a rodina. Izrael, hoci je dnes malým národom, si Boh raz a navždy vyvolil. Duchovným stredom je preto, lebo tam príde Kráľ ustanoviť svoje kráľovstvo. Tam očakávame Ježišov druhý príchod na Zem. Zatiaľ sa učíme chápať, čo Boh zamýšľa so svetom a takisto s rodinou, všeobecne i s každou konkrétne. Politika, ekonomika, kultúra, vzdelávanie... všetky oblasti spoločnosti sú ovplyvnené rodinou – jej fungovaním či nefungovaním. To je príčina, prečo je rodina pod takým veľkým duchovným tlakom a útokom.

   Základom rodiny je manželstvo. Kedy vzniká manželstvo? Keď si muž a žena vymenia sľuby – pred sebou, pred Bohom a pred svedkami. Teda nezačína sa sexuálnym vzťahom.

   Rodina je najlepšie miesto na formovanie charakteru. Nie sú ním konferencie ani pracovisko, ani kvalitná literatúra. V knihe Genesis sú položené základy všetkého, čo chce Boh robiť. A z iných biblických kníh sa učíme, že sa máme stať podobnými Kristovi (Rim 8,28n). Pán nás vyzýva stávať sa svätými, nie šťastnými. Lebo koreň slova manželstvo v hebrejčine znamená posvätenie. Ak vedieme deti k šťastiu, vedieme ich do pasce, v ktorej sa stratíme. Nemáme deti uspokojovať, ale viesť k svätosti. Šťastie totiž nie je cieľ, ale ovocie, tak ako aj pokoj je ovocím života s Bohom. Cieľom manželstva je byť svätí, nie šťastní. Pocit šťastia predsa potom automaticky prichádza. 

   Za tri hlavné kľúče pevného vzťahu považujem úprimnosť, otvorenosť a odpustenie. Preto občas večer položím manželke dve otázky, ak nájdem odvahu: Čo robím dobre? V čom sa mám zlepšiť? Teda neukazujem na ňu prstom, v čom by mala ona rásť a meniť sa, ale pozriem sa do svojho srdca a potom verím, že aj Boh môže vo mne konať. A keď sme spolu na manželskom seminári či konferencii, malo by platiť pre obe strany, že idem počúvať prednášky či poučenia pre seba, nie pre neho/ňu, nech sa on/ona zamyslí, ale ja potrebujem robiť zmeny.

   A moja manželka dodáva: „Ak je v rodine problém, muž sa utiahne a žena prepadne aktivite. Naše dobiedzanie do muža však viac uškodí. Potrebujeme dať mužom viac priestoru, nech sami začnú. Je lepšie niekedy držať sa v úzadí, modliť sa za muža a povzbudzovať ho. V rodičovstve to majú muži ťažšie, lebo starostlivosť o deti je prirodzenejšia ženám, muži do nej ťažšie vrastajú. Ženy sú lepidlo – vždy nájdu spôsoby, ako držať veci (i rodinu) pokope.“ 

   Ak cítime, že čosi medzi nami manželmi nie je v poriadku, môžeme sa pýtať konkrétne: čo nám chýba v manželstve? Možno máme pocit prázdneho skladu či obchodu. Bývajú obyčajne tri dôvody tejto prázdnoty:

I. nie sme napojení na Zdroj (Boha)

II. máme nesprávne priority

III. máme nevyriešené veci z minulosti.

 

Zdroj, z ktorého čerpám 

   Krízy v živote odskúšajú naše zdroje, z ktorých čerpáme silu. Skúsme sa pýtať seba samých: Robím veci z viery alebo zo strachu? Čo ma poháňa? Čo je dôležité pre mňa – čo si myslia iní alebo pestovanie charakteru? Prežívam frustráciu? Kde strácam energiu a mám z toho aj zdravotné problémy? Vidím veľkosť svojich problémov alebo veľkosť Boha? V akej oblasti som vystavený/-á skúške charakteru? Aké náhradné zdroje mám? Ako trávim čas s Bohom? Inými slovami, ide o motiváciu, vplyv, energiu kontra vyšťavenie a komu pripisujem veľkosť. Západná kultúra nám vtláča zmýšľanie, že naša súkromná sféra nesúvisí s verejnou sférou, teda že našu vieru si máme ponechať doma a nepliesť ju do hlasovania napr. v politike a pod. Učí nás ďalej spoliehať sa len na seba a vidieť vo výkone a výsledku cieľ. Nikdy nekonajte pod strachom, tlakom, frustráciou, doprajte si vždy aspoň trochu času na premyslenie, kým sa nedostaví pokoj, až potom sa rozhodnite či dajte vedieť svoj postoj.

   Či je vaše manželstvo v kríze, rozpoznáte podľa troch základných znakov:

- jeden z vás dvoch sa lepšie cíti v spoločnosti niekoho iného

- vytratil sa sex z manželstva

- jeden rieši svoje osobné problémy radšej s niekým iným, nie s manželom

   Ak chceme čosi riešiť, a krízu by sme mali riešiť, je dobré začať otvorenou diskusiou. Pomôcť môžu otázky: Aký je môj a jeho/jej jazyk lásky? Ako si napĺňame vzájomne potreby? Kde sa cítim naplnený/-á a v ktorej oblasti nie? 

   Hlavu hore, v zápasoch sa veľa naučíme!

 

Priority

   Boh má vo všetkom svoj poriadok. Ak nedodržiavame jeho hierarchiu, unavíme sa. Je pre nás dobré mať prax v poradí: 1. kráčanie s Bohom, 2. manželský partner, 3. deti, 4. práca, 5. služba v cirkvi... 

   Každý trávi svoj čas s Pánom inak a to je aj dobré. Buďme kreatívni, vzťah je čosi živé, premenlivé, vyvíja sa. Nemôže ísť o vzťah, ak nedávame vzájomne svoj čas a prirodzenosť. Boh dáva, kto nedáva, sme obyčajne my. 

   Venujme sa svojmu partnerovi a dávajme mu zažívať jeho pravé miesto, ktoré mu patrí. Lebo on má svoje potreby. Niektoré z nich mu naplní sám Boh, ale niektoré mu chce Boh napĺňať nepriamo – cez ľudí, najmä cez partnera. K tým základným patria: pozornosť, náklonnosť, ocenenie, úcta, povzbudenie, prijatie, bezpečie. Ak ich nemáme napĺňané doma, hľadáme ich naplnenie inde, v mnohých únikoch. Najčastejšie únikové cesty sú:

- stiahnutie sa do PC-hier, do kníh...

- boj, hnev

- predstieranie, že sme dokonalí, snaha byť super

- prispôsobenie sa všetkému, nikdy nepoviem nie, čo je kamufláž

- kompenzácia: niečo si nahrádzam cez sexuálne fantázie, cez sentimentálne filmy, prejedanie, emocionálne nadviazanie sa na iných, prílišné hlboké spojenie s opačným pohlavím mimo manželstva, čo vytvára puto a priestor na všeličo ďalšie, porno...

- popretie svojich potrieb a reality

 

   Niekedy je problém len v tom, že niekto nedokáže komunikovať svoju potrebu partnerovi alebo ju ani nedokáže pomenovať, či sám u seba rozpoznať. V tomto vie pomôcť odborník alebo len kamarát či ľudia zo spoločenstva. 

   Ak sa vyskytne v manželstve problém, niektorí sa obrátia k deťom, aby naplnili ich potreby. Deje sa to síce podvedome, ale je to absolútne nesprávne, lebo deťom týmto niečo berú. Navonok to môže vyzerať nevinne. Rodičia, nesnažte sa realizovať svoje sny cez svoje deti! Inak ich zviažete. Našou úlohou je rozpoznať ich dary, Boží plán s ich životmi a pomôcť im ho realizovať. Kľúčom vyváženej výchovy je manželstvo. Ak príde za mnou rodič, že niečo nefunguje v jeho vzťahu s dieťaťom, naj-prv sa pozriem na vzťah medzi manželmi. 

   K zdravým prioritám patrí aj zdravý vzťah s rodičmi a so svokrovcami a tiež vnútorné odpútanie sa od nich pred svadbou. Matky nemajú určovať smer novej mladej rodinke. Avšak existuje veľmi úzka súvislosť medzi požehnaním a úctou k rodičom. K uvoľneniu rodín i jednotlivcov a k slobode ducha treba ctiť si rodičov. Píše to Pavol do Efezu v 6. kapitole. Môžeme si to ilustrovať na hode lopty o stenu – vráti sa k nám, buchne nás. Takto fungujú veci aj duchovne – ako sa správam k rodičom, tak sa mi to vráti do mojej novej rodiny. Nebude sa mi dariť v živote, ak nemám úctu k rodičom. Čo zasejem, to zožnem. A toto platí ako v zlom, tak aj v dobrom. Ale pozor, úcta a poslušnosť sú dve rozdielne veci. Vďačnosť, rešpekt, úcta, odpustenie, to áno, ale nechať si riadiť rodičmi svoju rodinu, to už nie. Téma aký mám vzťah k rodičom a svokrovcom je užitočná na osobné rozjímanie. Ak napravíme náš vzťah k predošlým generáciám, Boh môže napraviť a uzdraviť náš život. Každá ďalšia genrácia má stáť na pleciach tej predošlej. Diabol rád útočí na celé generácie. Ale my s nimi môžeme nadviazať zdravý vzťah cez Božiu lásku. 

   Zamerajme sa na potenciál, ktorý v partnerovi a deťoch vidíme, nie na problémy, ktoré sú tiež viditeľné. Sú ľudia, ktorí majú frustráciu ako základný životný postoj. Akú hodnotu pripíšeme človeku, takým sa pravdepodobne aj stane. Treba na ľudí hľadieť s vierou. 

   V 1Tim 3,4 sa píše o poradí služieb. Je zlé, ak sme zaneprázdnení viac službou v Cikrvi/pre spoločenstvo, ak sa staráme príliš o iných ľudí a zanedbávame vlastnú rodinu, deti. To isté sa týka častého sedenia pri interete, televízii, príprav prednášok... Každý sa nájde v niečom. Naša autorita v kresťanskej službe (v cirkvi) vyplýva z toho, ako žijeme doma. Čiže autorita vychádza zvnútra. Cirkev sa začína v rodine. Každá rodina je malou cirkvou. Cez našu rodinu budeme ovplyvňovať okolie, ba celú spoločnosť, niektorí i svet. Rodina je môj nástroj slúženia Bohu. Rodina nie je prekážka v mojej sužbe. 

 

Minulé zranenia

   Pracoval som v Afrike ako misionár 11 rokov. Podľa mňa hlavným problémom tejto krajiny nie je AIDS, ale zlomenosť sŕdc. V Európe to asi nebude iné. Ak sa nevyrovnáme s minulosťou, ona si podá nás. Mnohí ľudia sa úprimne snažia uchopiť Božie zdroje, no nejde im to, brzdí ich bolesť minulosti. Pred sebou na stole majú pohár sladkého medu, ale nevedia sa k nemu cez vrchnáčik dostať, lebo ho nevedia odšraubovať. Základom je čestnosť, úprimnosť pred Bohom – priznať si svoj stav. Spracovať, teda otvoriť Bohu treba oblasti našich nenaplnených potrieb, z nich vyplývajúcu bolesť, vyznať ako hriech, že sme si tie potreby chceli naplniť sami, a to nesprávnymi spôsobmi, opustiť lži o tom, že ja som tá hlúpa, zlá, ktorá nemá hodnotu, a potom siahnuť po Božích zásobách. V živote nás môžu blokovať slová, vyslovené nad nami aj pradávno. Mnohí trpia tým, že im ich otcovia nevyslovili slová hodnoty, teda nielen tým, že im povedali zlé slová, ale nepovedali tie správne. Chlapci nepočuli od otca, že sú schopní, a dievčatá nepočuli, že sú pekné. Nedostali sme potvrdenie v detstve. Ťahá sa to z generácie na generáciu. Slová „mám ťa rád“ musia byť vyslovované stále nanovo. Úlohou muža je budovať hodnotu. Otec buduje identitu u dcér i synov. Žena poskytuje útechu a bezpečie. 

   Jeden lekár rozprával príbeh ženy, čo k nemu prišla na plastickú chirurgiu. Zoperoval jej tvár, ako chcela, a potom jej povedal: „Slečna, túžim vám čosi poradiť. Nájdite si skupinu ľudí, čo milujú Boha, ľudí, ktorí vás budú mať radi a pomôžu vám spracovať emocionálne problémy, inak sa o chvíľu vrátite ku mne s ďalšími nájdenými chybami tváre.“ 

   V Afrike som raz počul rozhlasovú reláciu s názvom Kto si? Všetci odpovedali kadečo, ale stále som čakal na niečo podstatné. Všimol som si asi štyri falošné identity, potvrdené aj psychológmi. 

   Perfekcionista žije podľa slov musím, mal by som, ide mu o výkon, hľadá sebapotvrdenie, ktorého sa mu nedostalo v detstve, má silnú potrebu po uznaní. Chyba je, že si ju chce naplniť mimo Božieho plánu štýlom: „Aha, čo máme a ako vyzeráme!“ 

   Utešiteľ sa snaží zapáčiť ľuďom a vzbudzuje dojem, že všetkým pomáha, nehovorí nikdy nie, stále je milý, ale nekoná tak slobodne z čistej lásky, ale len preto, aby zažil chýbajúce uznanie a prijatie. 

   Záchranca neustále musí dávať, no ťažké je mu priímať, za čím väzí pýcha.

   Snaživec sa usiluje vykonať čosi obrovské, ale nedokončí nič, vyhľadá zas a zas nové veci a činnosti.

   Boh nás neutvoril tak, aby sme si svoju identitu získavali z vonkajších vecí – ako sa volám, kde pracujem, čím som v profesii, ako ma vidia iní atd. Niektorí muži odchádzajú od prvej ženy, lebo hľadajú podvedome svoju identitu, skúšajú u inej ženy, u ďalšej a ďalšej, ale nikdy nenájdu. Žena nedokáže dať mužovi identitu. Dáva nám ju Boh. Najprv treba uvoľniť mužov, potom sa uvoľnia celé rodiny. 

   Povzbudenie pre nás všetkých je však v tom, že Boh obnovuje viac, než diabol zničil. S ním môžeme zastaviť šírenie zranení. Ale všetci sa pýtame, prečo to tak dlho trvá? Prečo Pán nezasiahne hneď? Osobne som zistil, že Boh si volí dlhú cestu preto, lebo je to najlepší spôsob, aby nám ukázal svoj charakter, aký je. V procese uzdravenia máme možnosť objavovať Boha, v rýchlosti by sme to nezistili. A to je jeho veľkou túžbou.

Podľa Chrisa Childa z misijnej organizácie YWAM spracovala Alena Ješková