Lukáš Latinák – absolútna osobnosť televíznej obrazovky

Ste známy a populárny – baví vás to alebo to občas už aj lezie na nervy?

   Je to dvojsečná zbraň. V niektorých prípadoch sa človek nesťažuje – rýchlejšie sa dostane, kam potrebuje, dá sa rýchlejšie dohodnúť, ale má to aj opačnú stránku – podľa toho, s čím si moju tvár spoja. Osobne som dosť nervózny z toho, keď po mne ľudia vykrikujú po ulici... A musel som prestať chodiť električkami, pretože to už sa fakt nedalo – študenti vytiahli mobily a fotili si ma z hociktorej strany....

 

Nebude to tým, že hráte komediálne, až duchom jednoduché postavy a že vás mnoho divákov vníma ako „kamoša“?

   Áno, veď už veľmi dávno povedal Julo Satinský, ktorého si vážim: „Nečudujme sa, že sa ľudia k nám tak správajú – veď chodíme denne do ich obývačky!“

 

Ako vníma vašu popularitu vaša manželka? Spoznávajú aj ju ľudia na ulici? Alebo si svoje súkromie stráži?

   Ona si ho stráži už dosť vedome, lebo vidí na mne, čo to je... a povie: „Potrebujem ísť nakúpiť do potravín – pôjdeme? Alebo vieš čo? Pôjdem radšej sama, bude to rýchlejšie!“ Mňa ľudia zastavujú, chcú podpis alebo sa odfotiť... Ale zase, keď treba ísť na úrady niečo vybavovať – to idem ja! (smiech)

 

Slováci vás asi najviac poznajú z roly policajta Hurku v televíznom seriáli Profesionáli – ako sa k vám stavajú policajti, keď vás zastavia ako vodiča? Odpustia pokutu?

   Dvakrát sa mi stalo, že chceli podpiskarty a pofotiť sa... Ale raz som poriadne prešvihol rýchlosť a vtedy som automaticky dostal pokutu. A keďže som nemal peniaze, zobrali mi papiere a vôbec sa nebavili. Ale veď tak by to malo byť!

 

Vráťme sa k vašej rodinke: v lete 2011 sa vám narodilo prvé dieťatko. Prezraďte nám o ňom niečo viac..

   Je to chlapec, Damián. Je zlatučký, vegeťák.

 

Ako sa vám darí v „role“ otca? Asi ste doma málo, ale keď ste, pomáhate?

   Cez Vianoce sme boli dosť spolu a po prvýkrát sme ich trávili v Bratislave sami ako rodinka. Po sviatkoch sme išli pozrieť rodinu... A ten najmenší má najväčší kufor! Všetko sme museli zbaliť, u rodičov vybaliť, po troch dňoch zase zbaliť, presunúť sa k svokrovcom, tam zase všetko vybaliť... A ešte nás pozvali kamaráti do Tatier, tak sme zase všetko zbalili, vybalili a zase zbalili po troch dňoch... Keď sme sa vrátili domov, Anička povedala, že tento rok už nejdeme nikde! (smiech) Ešte aj darčeky sme nosili popri tom... Ja ju obdivujem, že to dokáže tak zbaliť, že mi povie – túto tašku nemusíš vyberať, tú teraz nebudeme potrebovať...

 

Ako najradšej trávite deň, keď nie sú sviatky a vy nič netočíte, nemáte skúšku v divadle, nikam necestujete, jednoducho – máte voľno?

   Áno, stáva sa aj to... (smiech) Keď je to nedeľa, tak ideme do kostola a potom je obed – to sú dva hlavné body programu... a potom sa niekde vyvaliť, vegetiť, prípadne ísť k niekomu na návštevu.

 

Malý asi dobre spáva, keď vám dovolí si ľahnúť...

   No, cez deň – ako kedy. Keď sme doma dvaja, tak si jeden môže oddýchnuť. Ale, chvalabohu, v noci spí úplne perfektne! Aj sedem a pol – osem hodín vkuse. Ale to nemôžem nahlas hovoriť, lebo mi ostatní závidia! (smiech)

 

Pôsobíte ako „veselá kopa“. Ste taký aj v súkromí? Rozprávate vtipy, bavíte spoločnosť? Alebo si to šetríte na javisko a pred kameru a inak ste vážny?

   Keď som medzi svojimi v Nitre, Košiciach alebo Bratislave, teda keď sú to známi ľudia, tak sa dá byť aj otvorený. Ale keď je to úplne cudzia spoločnosť, tak sú to tie vtipy na zachraňovanie situácie, pretože my herci máme taký „blbý“ pocit zodpovednosti, že keď je ticho, asi by som ja mal začať niečo hovoriť. Ale radšej som, keď sa ľudia rozprávajú, vtedy sa niečo aj dozviem, aj nejaké nové fóry sa ku mne dostanú, aj si môžem oddýchnuť. Ale čím som starší, som taký uhundranejší.

 

Kríza stredného veku...? (smiech)

   Ešte nie! Ešte mám len 35! V tridsaťpäťke vraj herec dozrieva, tak čakám, čo sa stane.

 

Tak sa tešíme, že príde niečo ešte lepšie! Pospomínajme vaše doterajšie roly, prípadne ocenenia, úspechy.

   V Kopřivnici sme hrali predstavenie Bianca Braselli, dáma s dvomi hlavami – tam som prvýkrát dostal osobnú cenu za najlepší mužský herecký výkon. Pochodili sme s tým medzinárodné festivaly, ale doma sa o tom málo vie... Potom sme tam hrali ešte Hotline o dva roky neskôr – tam som vyhral tú istú cenu.

   Ešte ako študenti sme získali DOS-ky ako objav roka dvakrát po sebe s predstaveniami Na koho to slovo padne a Sen noci svätojánskej. S Teatrom Tatrom sme sa dostali do Vancouvru na zimné olympijské hry 2010, kde sme odohrali 50 predstavení s projektom The magical theatrical wending machine. Za postavu utáraného eštébáka Martina Husára vo filme Pouta som vlani dostal nomináciu na Českého leva (boli sme tam pozvaní aj s manželkou, bol som veľmi nervózny) a mesiac nato som dostal pozvanie na slovenské odovzdávanie cien OTO (tam už som taký nervózny nebol).

 

Tušili ste, že si z toho večera odnesiete 4 ceny?

   Niečo sme tušili – Partička by mohla fungovať, za ňu sme dostali Ota už  predtým... A to bolo asi všetko, čo som očakával.

 

Absolútneho Ota?

   Absolútne nie!

 

Chodia ľudia do divadla?

   To je stále vypredané! Keď ideme niekde s Partičkou, hráme aj dvakrát po sebe pred 400-členným publikom. A na vážne veci tiež chodia! Možno ich ťahajú známe mená, ako Zuzka Kronerová a podobne, ale už teraz aj táto naša mladšia generácia.

 

Vy ste boli veľmi silný ročník...

   Slávka Halčáková, Lucia Lužinská, Helena Krajčiová, Ági Kubíková – tá odišla do Budapešti, kde získala cenu za najlepší ženský herecký výkon... a z chalanov Vlado Kobielsky, Peťo Nádaždi, Robo Jakab, Ďuro Kemka, Majo Miezga a ja. Viedli nás Martin Huba a Emília Vášáryová. Asistent bol Peter Mankovecký, ktorý režíroval aj študentské predstavenie Na koho to slovo padne... a doteraz sa to hráva.

 

Keď ste sa vo zvolenskej ZUŠ-ke pripravovali na prijímačky na VŠMU u pána režiséra Andreja Turčana, povedal o vás: „Ten chlapec má veľký talent aj vôľu, z toho bude dobrý herec! Hlavne v komediálnom žánri – ak porota jeho silný stredoslovenský prízvuk nebude brať ako hendikep, ale ako jeho plus.“ Ako to teda na tých prijímačkách bolo?

   V prvom kole som mal Zuzu Kronerovú, a tej som asi padol do oka. Ona je tiež zo stredného Slovenska, jej sa to páčilo a mal som z toho taký dobrý pocit. Ešte tam bol Ady Hajdu – predtým som ho videl vo filme Na krásnom modrom Dunaji. Tak som sa hneď začal usmievať, lebo mi bol veľmi smiešny, ako tam s tým nosom voľačo odo mňa chcel... Ani neviem, či som ho počúval...

 

Inak, Ady Hajdu na mňa pôsobí podobne ako vy – robí si sám zo seba žarty, aj fotky máte všelijaké grimasové, neštylizujete sa do polohy: Ja som pán herec, pozor na mňa!

   No, to treba! Treba si ten život nejako poľudštiť a nebrať sa úplne smrteľne vážne. Práveže sa na seba občas trošku hnevám, je to tou popularitou – že si už v mnohých veciach neviem urobiť zo seba žarty. Ale na javisku v divadle a v seriáloch áno.

 

Okrem komediálnych postáv ste hrali aj dosť vážnych, len sa o nich možno menej vie...

   V tom je sila médií – koľkokrát by sa musela naplniť Astorka, ktorá má 240 miest, aby naše predstavenie videlo toľko divákov, koľko nás podľa peoplemetrov pozerá v televízii (napr. sledovanosť 250 000 divákov v jeden večer)?

 

Je to neporovnateľné napriek tomu, že hráte v troch divadlách.

   Okrem Astorky hosťujem v SND v predstavení Tančiareň a v Teatro Tatro v projekte z Olympiády a v Prorokovi Iľjovi, ktorý sa však teraz nedá hrať, lebo máme šapitó v dezolátnom stave. Chceli by sme nájsť sponzorov a dať si vo Francúzsku ušiť nové – na čo by sme chceli pozitívne „zneužiť“ túto našu mediálnu slávu...

 

Vy ste už svoju slávu viackrát využili na dobrú vec – mám na mysli charitatívnu akciu Vianočný bazár chalaňov...

   Áno, nám sa páčilo, ako to robia v Prahe – herečky Aňa Geislerová, Táňa Vilhelmová a režisér Peter Butko pod názvom Vánoční bazar v Mokré čtvrti. Na prvom ročníku vyzbierali asi 40 000 Kč, teraz už vyše milióna! Dávajú ľuďom zážitky. Napríklad domov dôchodcov poslali k moru alebo detskému domovu kúpili koňa. My sme štyria – delíme peniaze na štyri projekty. Tento rok sme mali o 5 000 eur viac ako minulý, vybrali sme 19 000 eur. Na to sú tie médiá dobré.

 

Pre vás sú médiá vlastne „pracoviskom“, pôsobíte v nich aktívne. Ste občas aj pasívnym konzumentom?

   Áno, rád si pozriem kolegov, ale len na takých programoch, kde nebývajú filmy prerušované reklamou. Len nechápem niekedy tie nezmyselné vysielacie časy, keď napríklad v utorok o pol jednej v noci sa začne výborný ruský film. Máme umelo vytvorený obdiv k americkým kolegom a nechceme sa už nikdy otočiť naspäť, čo je takisto nerozumné. Keď príde niečo akože lepšie, ľudia veľmi rýchlo zabudnú...

 

Skúsme si spomenúť na vaše začiatky – dlhé roky ste moderovali v STV hitparádu gospelových kapiel Poltón...

   Áno, 10 rokov, od 1. ročníka na VŠMU. Babka to vždy mala zakrúžkované v programe, že vnúčik bude „v teľevízore“. A vždy mi hovorievala: „Povedz im v tej Bratislave…“ A ja že: „Komu, babka?“ A ona: „No im, v tej Bratislave!“

 

Cítite sa už ako Bratislavčan alebo sa stále vraciate k svojim stredoslovenským koreňom..?

   Ja som to tak nikdy nebral! Aj počas školy, keď som bol celý mesiac v Bratislave a dva dni doma, stále som sa cítil ako Hriňovčan. Ale keby som to zrátal, už som v Bratislave pomaly viac rokov ako tam. No medzitým boli všelijaké cesty do zahraničia, Praha, Budapešť, Viedeň, potom ďalej, do Poľska, Ameriky, Ruska... A človek zistí, že čo my sa tu chceme vyťahovať, vypínať tie slovenské hrude, keď po návrate z Peterburgu, Moskvy, Vancouveru či Los Angeles sa tá Bratislava zdá len ako taký väčší Zvolen...

   Už sa cítim dobre aj v Bratislave, už sa aj zmenila a opeknela, aj mám zázemie, poznám sa s ľuďmi... Veľký šok to musel byť pre moju manželku, keď sem za mnou prišla, do neznámeho prostredia, z Nemešian – malej dedinky pod Spišskou Kapitulou.

 

Na východe ste sa zoznámili – bolo to v divadle? Je vaša manželka tiež umelkyňa?

   Chvalabohu, nie. Zoznámili sme sa netradične, malo to súvis s divadlom, ale nebolo to pri predstavení. A keďže ma nepoznala, lebo som ešte nebol mediálne známy, myslela si, že som nejaký osvetľovač...

 

Blíži sa Veľká noc – ako zvyknete tráviť tieto sviatky?

   V divadle mávam vtedy väčšinou voľno viac ako dva dni pokope, takže sa dá niečo naplánovať, niekam „ujsť“. Mne sa slávenie týchto sviatkov na Slovensku veľmi páči, mám rád folklór a všetko, čo k tomu patrí, len čím sme starší, chceme si viac oddýchnuť a neprežívať to tak „šialene“. Preto odídeme preč, aby sme boli od rodičov aj svokrovcov rovnako ďaleko, aby boli obidve strany rovnako spokojné aj ukrivdené... Naposledy sme boli na lyžovačke v Rakúsku, predtým v Ríme, ale tak veľmi pršalo, že sme počas krížovej cesty boli v hoteli. Ale nakoniec nám to nedalo, išli sme do centra diania a vyšli sme z metra niekde inde, ako sme mali. Prišli sme tam, až keď Svätý Otec nasadal do papamobilu a odchádzal, ale naším smerom, takže sme nakoniec boli najbližšie. To bolo perfektné!

   Boli sme aj na urbi et orbi, v metre bolo po kolená vody...

   Potom sme v daždi obehli Koloseum, pamiatky, na fotkách sme s dáždnikmi – a zrazu vykuklo slniečko a do ulíc vyšli asi tri milióny ľudí...

   Cez Veľkú noc je tam celý svet, pestrofarebný.

 

Čím je pre vás kresťanstvo, viera? Čerpáte z nej silu do života alebo je to skôr tradičné – od babky, od rodičov?

   Je to aj tradičné, že v nedeľu sa patrí ísť do kostola, ale je to také prirodzené. Od malička som sa učil modliť, všade okolo mňa to bolo, staré mamy a tak.

   Náboženstvo má veľkú silu – vie posilniť, pomôcť, keď je človek bezbranný, bezmocný. Zažil som to pri pôrode – manželka tam trpí a ja som nemohol urobiť nič! Čakalo sa na rozhodnutie, či to bude ci-sársky rez – a ja som tam stál... Už neostávalo nič iné, len sa modliť... My ľudia sme takí – keď je dobre, tak na Boha nemyslíme, a keď je zle a iné nepomáha, tak si spomenieme.

   V hre Prorok Iľja sa skupinka katolíkov rozhodne ukrižovať muža, lebo si myslia, že to je Ježiš Kristus a ten má byť ukrižovaný. Predtým chcú jedného ukrižovať „na skúšku“. Celé je to o tom, že každý extrém je zlý, o ľudskej zadubenosti... Niekedy na to pozývame kamarátov kňazov, a jeden povedal: „Možno keby teraz Kristus naozaj prišiel, znova by sme ho ukrižovali...“

Zhovárala sa Beata Michelčíková