Môj židovský brat

   Stretla som ho vlani počas Sviatku stánkov v Jeruzaleme. Stál na námestí pred kongresovou sálou, v ktorej sa konala kresťanská konferencia. Nízky chlapík okolo päťdesiatky, oblečený v čiernom obleku a v 40-stupňovej horúčave. Na hlave jarmulka, v ruke letáčiky. Pristavil ma a na jeden dych sa spýtal: English, deutsch, russich, francözisch, italiano? Očakávala som, že mi o malú chvíľu bude chcieť vtisnúť do rúk letáčik, a keďže som nepredpokladala, že by mal aj slovenskú mutáciu, povedala som bez váhania – English.

   Normálne sa nezvyknem pri ľuďoch, ktorí rozdávajú letáky, dlhšie zdržať, ale keďže som mala čas a od istej doby aj lásku k Izraelu a židovskému národu (ktorá ma aj priviedla na to miesto), zastala som a trpezlivo čakala, kým vytiahne anglickú verziu. Vybral ju, podržal v ruke a spýtal sa ma, či mám chvíľu čas sa porozprávať. Yes, sure, – povedala som a civela na neho ako dieťa, ktoré prvýkrát naživo vidí černocha.

   A tak sa začal náš rozhovor a priateľstvo. Yetshak, 47-ročný rabín, otec 10 detí, založil po narodení svojho postihnutého syna neziskovú organizáciu. Nebolo to však okamžité. Prešiel spolu s manželkou obdobím otázok, keď sa pokorne a s bázňou pýtali Boha, prečo sa to stalo, čomu to má slúžiť, čo majú ďalej robiť. Po dvoch rokoch prijali Božiu odpoveď. Jej výsledkom bola nezisková organizácia, ktorá pomáha chudobným a núdznym rodinám s postihnutými deťmi. Preto tam v to horúce popoludnie stál pred kongreskou a držal v ruke 5 mutácií informačných letákov. Čakal na niekoho ako ja. Kto nebude mať predsudky ani problémy s odlišným teologickým či náboženským presvedčením. Ani s Izraelom. Svet nás nemá rád. Cítime to. Povedal zrazu počas príjemného rozhovoru o rodine, deťoch, práci a zvážnel. Je to politika, nechcem sa do toho pliesť, ale nie všetko sa deje tak, ako o tom hovoria vo svetovej tlači. Keďže ani ja som sa do toho nechcela pliesť, po hodine rozhovoru, plného rešpektu a vzájomnej úcty (znie to hrozne formálne, ale bolo to tak), sme si vymenili vizitky a podali ruky. Ten stisk si pamätám dodnes. Pevný a dlhý, akoby ním hovoril – som rád, že sme priatelia. Že nás spája Hospodin, náš Boh a Stvoriteľ, ktorý je nad všetkým.

   Odvtedy si s Yetshakom píšem. Vlastne – on píše mne a ja vždy odpovedám. Vymieňame si správy o rodine, radostiach aj starostiach. Občas ma prekvapí esemeska, ktorú mi pošle cestou k Múru nárekov s textom: I am going to the wall, I will pray for you. (Idem k múru, budem sa za teba modliť.) Vedel, že prežívam ťažkú situáciu v rodine a asi pred mesiacom ma čakala správa na facebooku: God is great. We do not understand his ways. Do not worry, my sister. (Boh je veľký. Nerozumieme jeho cestám. Neboj sa, sestra moja.)

   Tento prejav prijatia ma úplne dostal. Nehovoriac o tom, že mám v mojom novom bratovi častého príhovorcu priamo pri Múre nárekov.

Gabika

Bledomodré klbko

   Tie holuby to majú tuším nacvičené. Hrebeň novej červenej strechy je holý. Zrazu ho za pár sekúnd vyšperkujú. Poukladajú sa v pravidelných rozostupoch vedľa seba a zostanú nehybne sedieť. Vzápätí príde neviditeľný a nepočuteľný podnet a časť vtákov sa rozsype po škridliciach ako biele, čierne a sivé korále. Koľko kombinácií, vzorov a holubích čipiek na nemocničnej streche… Aspoň trochu pestrosti v monotónnom živote pacientky na infekčnom oddelení. Moja „samotka“ má dokonca mrežu na okne a jej obyvateľka si v styku so zdravotným personálom nasadzuje rúško na ústa. Je to tak správne, hoci na prvý pohľad to vzďaľuje človeka od sveta a ten môj mikrosvetík je odrazu uzučký, limitovaný, sploštený a zredukovaný na tie najbazálnejšie úkony.

   Vyrovnávam sa so situáciou, ktorá mi rozhrkala život v zabehnutých koľajach. Všetko ide bokom – zamestnanie, manžel a deti sa musia zaobísť bezo mňa a ja bez nich. „Vianoce na dosah a ja ani nemám advent,“ ľutujem sa. Naozaj nemám?

                                                             -----

   Adventné melódie z rozhlasovej svätej omše ma vovádzajú do krásneho sveta príchodu či jeho očakávania. Tento rok je to takto a asi to tak má byť. City musia ísť bokom. Advent nie je v sentimente, v adventnom venci. Ten sa prežíva v srdci. A vlastne stále, celý život čosi očakávame, na niečo sa tešíme, stále čosi prichádza – lepšie i horšie. Nemusí to byť len liturgický advent. V živote je ich veľa. Napríklad ten môj septembrový pred dvadsaťjeden rokmi. Pripomenuli mi ho holuby, ktoré doleteli a hneď sa zvrtli naspäť, akoby sa vracali do minulosti.

                                                             -----

   „Vy ste ešte pomýšľali na vlastnú rodinu?“ citlivo sa ma pýta lekár, ktorý ma má operovať. Nebudem sa hrať na hrdinu. Mám tridsaťštyri rokov a túžim sa vydať. U Pána som si otvorila účet s heslom „rodina“ a po troche doň vkladám – raz nejakú službu, inokedy sebazaprenie, zrieknutie sa čohosi. Ide o účelovo viazané prostriedky – za môjho budúceho muža a deti. A odrazu – leiomyóm. Veľký nezhubný nádor na maternici. Obvodná lekárka mi ako prvá tvrdými slovami opíše stav. Je 15. augusta. „Spomeň si, aký je dnes deň,“ utešuje moju uplakanú dušu kamarát kňaz. Tu sa začína moja modrá niť alebo až teraz ju začínam sledovať vo svojom živote. „Viete, možno bude treba zobrať celú maternicu, možno len časť. A ešte je tu enukleácia – nádor sa vyberie ako jadro z puzdra bez poškodenia tela maternice,“ pokojne vysvetľuje chirurg. „Uvidíme,“ dodáva. A tak čakám. Začína sa advent. Všetku tú bolesť, neistotu, túžbu i vratkú ochotu prijať akýkoľvek výsledok vkladám na môj nebeský účet ako svoje dve leptá.

   Réžia zhora rozhodla, že ma budú operovať siedmeho septembra, v predvečer narodenín mojej patrónky. To ma upokojilo. Po mesiaci, siedmeho októbra, odchádzam z nemocnice a pri pohľade na ten dátum sa mi len rozšírili zreničky. Tá modro-biela mariánska niť…

   „Vy tie deti môžete mať, len čím skôr,“ otcovsky ma prepúšťal pán primár. Krátko nato spoznávam Riška a po roku a pol máme v máji svadbu. Na svoj čas.

                                                             -----

   Pozerám na strechu. Je prázdna. Ale predsa – je tu jeden biely holúbok. Pripomína mi ďalší významný advent – čakáme prvé dieťatko. Píšem mu báseň a hovorím mu denne, ako veľmi sa naň tešíme. Lekári vravia o nejakej diskrepancii a majú rešpekt pred spomínanou gynekologickou operáciou i mojím vekom – a tak príde na svet cisárskym rezom. Náš prvorodený. Na svoj čas – na Zelený štvrtok. Dievča by bolo Mária, ale Boh chcel, aby sa naša rodina rozrástla o syna. A tak je to Mário.

   „Oddojčíte a pôjdete do prechodu,“ odmerane uzatvára gynekologickú prehliadku lekár. Určite vie svoje. Ale aj ja viem, že po dvoch rokoch prežívame celá rodina ďalší nádherný advent. Na svoj čas, vo štvrtok, na sviatok Božieho tela, sa narodila krásna veľkooká Klára. Naše druhé „cisárske“ dieťa. Dobré je zobrať do rúk to svoje klbko, z času na čas ho rozmotať a všetko si pripomenúť. Koľko dobra je v našich životoch – a ono aj po rokoch má moc nás povzbudiť, potešiť, poukázať na súvisy a zámery režiséra. Každá mozaika sa stáva čitateľnejšou, zrozumiteľnejšou, ak máme od nej odstup. Platí to aj o živote. Stačí urobiť pár krokov dozadu a pozorne sa zahľadieť.

                                                             -----

   Hrebeň strechy je opäť povykladaný nehybnými holubími kamienkami. Kedy prileteli? Obloha je oceľovosivá, určite sa tam schladilo. Môj mikrosvet si pripomína, aké to je byť tam vonku, keď nad hlavou letia oblaky a ja mám tvár otočenú k nebu.

   Spomínam si, ako ma už šesťkrát viezli na operačnú sálu. Stropy nado mnou bežali dozadu a ja som s nádejou hľadela hore. Toto je asi dôležité – pozerať sa Bohu do tváre. Lebo on nám vždy niečo chystá. Stále je čo očakávať. Som rada, že som si mohla pri pohľade z nemocničného okna zalistovať v mojom šťastí i bolesti. Nebyť toho druhého, nebude ani to prvé.

                                                             -----

   Náš tretí tehotenský advent sa neskončil narodením dieťatka. O to som vďačnejšia za všetko, čo som dostala. Veď pamätného pätnásteho augusta som vravela Bohu: „Za moju rodinu, za moje deti.“ Toľká odvaha hovoriť o deťoch v množnom čísle v situácii, keď muž je v nedohľadne a vaše zdravotné ťažkosti sú jednoznačne proti vašim plánom.

   Pán mohol rozličným spôsobom riešiť môj život. Rozhodol sa tak, ako sa rozhodol, a ja sa dnes spoza nemocničného okna vznášam na holubích krídlach a ďakujem za tento posledný nezvyčajný advent. Pribrzdil ma, zastavil a vysypal mi do náručia bohatú nádielku ticha zmiešaného s časom, aby som ich zúročila. Teším sa, že som tak mohla urobiť.

                                                             -----

   Aha, holuby sú opäť v pohybe. Zase sa čosi deje. Čo mi táto ich kreácia pripomína? Áno, osmičku... Ale veď mňa tento posledný raz hospitalizovali 8. decembra. No povedzte, akej farby je táto niť?

Mária Regina

Čas radosti, veselosti...

   Moji svokrovci majú päť detí a osem vnúčat vo veku 2 až 16 rokov. Bývajú v štvorizbovom byte, ktorý je pomerne veľký na upratovanie, keď sú v ňom sami dvaja, ale dosť malý, keď sa tam všetci zídeme na vianočné sviatky...

 

   „Driving home for Christmas...“ spievame si v aute, keď sa vydáme na päťhodinovú cestu naprieč republikou. Švagor cestuje zo zahraničia, ďalší z opačného konca Slovenska. Svokrovci sa veľmi tešia zo súdržnosti svojich detí a z ich túžby stráviť Vianoce a Silvestra s nimi v rodinnom kruhu – lenže stoja vždy pred neľahkou úlohou, ako uložiť všetkých spať tak, aby každý mal aspoň aký-taký komfort, aby sme sa jeden o druhého v noci nepotkýnali cestou na WC a hlavne ráno jeden druhého nebudili.

   Tri izby svokrovci premenia na spálne – každú pre jedno ich dieťa s rodinou, a sami si rozložia v obývačke gauč, ku ktorému si ich najmladší syn ustelie provizórnu prístelku. Pri vchodových dverách na rohožke spí ešte náš pes.

   Prax je taká, že v obývačke spojenej s kuchyňou sa toho veľa nenaspí. Dlho do noci sa tu pečie vianočné pečivo, spievajú sa koledy, hrajú spoločenské hry alebo sa len tak debatuje pri víne a vianočnej hudbe. Ráno sa s prvým brieždením budia najmladšie deti, ktoré pýtajú jesť a zostanú v obývačke, aby nezobudili zvyšok rodiny. Postupne sem k raňajkovému stolu a vianočným televíznym rozprávkam prichádza každý, kto vstane. Okolo desiatej sa tam už nedá hýbať a nepočujeme ani vlastného slova. To znamená, že sme všetci hore a deň sa začína...

   V prvom rade treba ustlať postele v izbách, preniesť tam paplóny z obývačky, zložiť gauč, poodsúvaný nábytok premiestniť na pôvodné miesto a prezliecť deti aj seba z pyžám.

   Po raňajkách, rannej hygiene a modlitbe zvyčajne hostia vyrazia von na sane a lyže, kým domáci (svokrovci) varia obed. Po obede a káve sa umýva obrovská hŕba riadu. Najmladšie deti spia, staršie sa ticho hrajú alebo idú opäť von – pričom zamočia ďalšie vetrovky, otepľovačky, čiapky a rukavice. Tie potom visia v kúpeľni nad vaňou, kým z nich stečie nalepený sneh a ľad. Potom ich vešiame na radiátory, dva sušiaky na bielizeň, skrine a stoličky, aby do ďalšieho dňa vyschli a boli pripravené na detské zimné radovánky.

   V chodbe je dlhý rad topánok a mokrých lyžiarok...

   Poriadkumilovnosti mojej svokry dávame v tých dňoch poriadne zabrať! Snažíme sa udržať poriadok aspoň v obývačke, aby si mali kam sadnúť návštevy – ale poznáte zákon schválnosti... Práve tu sa v najnevhodnejšej chvíli pogrcká bábätko a pociká pes...

   Koleda u svokrovcov je typická tým, že „nevieme dňa ani hodiny“, kedy sa u nás objaví. Raz prišli 6. januára, inokedy hneď po Novom roku a naposledy už 27. 12. Dozvieme sa to z oznamov na vianočnej omši. Večer pred ohláseným príchodom pána kaplána sa snažíme vymyslieť stratégiu, ako čo najviac eliminovať chaos, ktorý v dome stále vládne a na ktorý pokojní bezdetní duchovní otcovia asi nie sú zvyknutí... Rozdelíme si úlohy – kto naleje olej do lampy s betlehemským svetlom, kto povysáva psie chlpy a deťmi natrúsené omrvinky, kto doplní na podnosy koláče a ovocie a najmä, kto vymyslí deťom pokojný program, aby v netrpezlivom očakávaní nerozbili zrkadlo, gule na stromčeku alebo svoje hlavy.

   Každý rok je vo farnosti mojich svokrovcov iný kaplán a každý rok zažijeme inú vtipnú príhodu. Jeden rok sme ani nestihli ráno vstať (a teda sa do bytu nedalo ani vkročiť) – už o pol ôsmej ráno zvonili koledníci pri vchodových dverách! Ja jediná som bola hore, takže som zachraňovala situáciu – poslala som ich najskôr k susedom a miništrantovi som kládla na srdce, aby ich tam čo najdlhšie zdržal.

   Za polhodinu sa naša nocľaháreň zmenila na nepoznanie:

   Všetky periny a matrace z obývačky sme nahádzali na postele v spálni, zložili sme gauč, dali na miesto stolík a naň svietniky, podnosy s koláčmi a misu s ovocím. Medzitým niekto rýchlo vysával, niekto zvešiaval suché vetrovky a otepľovačky z radiátorov a hádzal ich na hŕbu perín do spálne... Medzitým sa pobudili deti, ktoré sme zhromaždili do detskej izby a pomohli sme im rýchlosťou blesku sa prezliecť z pyžama.

   Na spálni a detskej sme zavreli dvere a dôstojne a slávnostne sme absolvovali proces posvätenia bytu... Len náš pes to celé srdcervúco prekňučal pri dverách, lebo sme s ním ešte nestihli ísť von.

   Ďalší rok sme už boli pripravení. Bolo nás menej, v obývačke nikto nespal, a preto sme všetko vyupratovali a vyzdobili už večer pred koledou. Ráno sme si pre istotu nastavili budík na siedmu, aby sme pána kaplána a miništrantov nevítali v nočných úboroch. Pokojne sme sa naraňajkovali, dali sme si kávu, umyli sme riad... Išli sme von so psom a hrali sme sa s deťmi v napätom očakávaní, že koledníci každú chvíľu prídu a zazvonia. Keď sme sa nedočkali do obeda, rozhodli sme sa, že sa najeme a pôjdeme sa sánkovať na kopec pred dom – veď keď prídu, uvidíme ich a pôjdeme s nimi dnu. Ale neprišli. Večer sme sa balili na cestu domov z prázdnin. V chodbe cestovné tašky, lyže, lyžiarky, igelitky s dobrotami od svokrovcov, kňučiaci pes a kričiace deti poobliekané v kombinézach, čiapkach a rukaviciach, pripravené na odchod. Rozlúčili sme sa so svokrou, ktorá stále nechápavo krútila hlavou, že tí koledníci neprišli, otvorili sme dvere na chodbu a ako horská riava sme sa rútili s taškami, deťmi a so psom dole schodmi k autu. Na medziposchodí sme stretli kaplána a kostolníčku, smerujúcich k nám... Bolo osem hodín večer, boli už bez miništrantov, na ceste domov na faru – len ešte raz skúsili prísť k nám, lebo vraj tam boli hneď ráno a nikto im neotváral... Vysvitlo, že svokrovcom sa pokazil zvonček a my sme ich ranné zvonenie nepočuli.

   Vlani napodiv prebehlo všetko hladko. Koleda k nám prišla v ideálnom čase poobedňajšej siesty, všetko bolo upratané a vyzdobené, miništranti zahrali deťom divadielko o troch mudrcoch z východu, nezabudli sme ani dať voňavú purpuru na rozpálenú platňu sporáka – skrátka, pokoj a idylka, o akej sme vždy len snívali. Skoro sme sa báli, že toho roku nebudeme mať na čo spomínať...

   Svokra bola pohostinná a núkala pánovi kaplánovi koláče, chlebík so šunkou, kapra zo štedrého večera, tyčinky alebo ovocie – ale on nad všetkým krútil hlavou. Vraj už prešiel toľko bytov, že naozaj nevládze jesť. Ponúkla mu teda pitie – alko aj nealko, kávu i čaj, ale kaplán krčil nosom a zdalo sa, že mu je ťažko už len pri počúvaní názvov jedál a nápojov. Keď už sa zdalo, že naša pohostinnosť zostane ohrdnutá, napadlo švagrovi – ako fór – že ešte sme nespomenuli kyslé mlieko, ktoré máme v chladničke... Možno to by si pán kaplán dal...

   A jemu zažiarili oči radosťou, že to by si teda dal!

   A my sme mu vďačne naliali, napriek tomu (alebo práve preto), že kyslé mlieko nie je práve tradičný vianočný pokrm. Dodnes sa na tom zabávame a kyslé mlieko budeme určite núkať vianočným návštevám.

   Veď Vianoce sú časom splnených túžob a prianí, časom radosti a veselosti.

Bea