Páčila sa mi vynachádzavosť rómskych detí

   Zuzana Lysá, 31-ročná dievčina zo Spišskej Novej Vsi, zasvätila časť svojho života službe Rómom. Za jej činnosť na košickom sídlisku Luník IX ju ocenili cenou Krajské srdce na dlani 2010 v Košiciach.

 

Čo vás viedlo k dobrovoľníckej službe na Luníku IX?

   Misia bola jeden z mojich snov z detstva, ktorý upadol do zabudnutia. K jeho uskutočneniu ma vyprovokovalo obdobie strávené v Anglicku, kde som sa mala až príliš dobre :-). Naťukala som do Googlu dve kľúčové slová: „laici“ „a misia“ a vyhodilo mi to saleziánsku stránku o dobrovoľníckej misijnej službe medzi mladými, ktorá spravidla trvá rok a viac (www.savio.sk). To som hľadala, a teda rozhodnutie bolo ľahké.

   Keď som sa začala pripravovať na misiu, nevedela som ešte, kam ma pošlú. S mojimi jazykovými znalosťami, teda mierne pokročilá angličtina a zaprášená nemčina, s ponukou misijných „destinácií“ Ukrajina, Sibír, Azerbajdžan, Sudán, Keňa, Angola, som predpokladala, že pôjdem niekde do Afriky. Príprava trvala 10 mesiacov a až ku koncu sa vyprofiloval Luník IX.

 

Prečo práve Luník, veď aj inde sú rómske spoločenstvá?

   Je to nové misijné pôsobisko Saleziánov dona Bosca, ktoré sa rozbieha, a teda potreba pomocných rúk je veľká. Keď som v septembri začala s prípravou, ani mi nenapadlo, že moja misia bude na Slovensku, ale teraz som rada, že to bol práve ten vykričaný Luník IX.

 

Odkedy tu pôsobia saleziáni? Čo je ich hlavným cieľom?

   Od 1. júla 2008 prijala duchovnú správu Luníka IX rehoľa Saleziánov dona Bosca. Saleziáni a saleziánky žijú a pracujú v štýle preventívneho systému výchovy. Prevencia vo výchove stojí na troch pilieroch – rozum, láskavosť a viera. Základným prostredím výchovy je stredisko pre mladých (oratórium – tzv. „oratko“), ktoré ponúka rodinné prostredie, intelektuálny a prosociálny rast, zmysluplné trávenie voľného času a tiež duchovnú formáciu.

 

Ako dlho ste na Luníku pôsobili?

   Oficiálne od júla 2009 do decembra 2010, no vo voľnom čase som tam chodievala už rok predtým, vlastne odkedy som sa prisťahovala do Košíc. Bývali sme spolu s misijnou dobrovoľníčkou Katkou Rečlovou na priváte v Košickej Novej Vsi. Ona už bola na svojej misii na Luníku, kde každodenne dochádzala, a ja som sa pripravovala, ešte netušiac kam. V apríli mi náš formátor don Daniel Pravda ponúkol misijnú službu na Luníku IX a ja som súhlasila. V máji sa tam práve dostavali ubytovacie priestory novovznikajúceho pastoračného centra, kde sa presťahovali kňazi z luníkovského bytu a následne sme sa do tohto uvoľneného bytu presťahovali my. Takže som tam bývala a pomáhala vlastne skôr, ako som tam začala oficiálne pôsobiť.

 

Čo bolo na tejto službe najťažšie?

   Pre mňa boli ťažké hlavne prvé mesiace, keď som musela prijať niektoré skutočnosti, ktoré som nemohla zmeniť, napr. inú mentalitu sídliska, hlučnú hudbu z balkónov, nočné či denné hádky jednotlivcov aj rodín, takmer žiadnu platnosť zákona pre niektorých bohatších jedincov a ich rodiny a v neposlednom rade prijať skutočnosť, že všetkým pomôcť nedokážeme.

 

Bývali ste v byte priamo na Luníku. Aké to bolo?

   Dobrodružné. Niekedy hlučné, ako som už spomínala, a v noci nepomohli ani štuple do uší. Niekedy zábavné a povzbudzujúce, keď sme trávili čas spolu s našimi mladými a videli, ako sa menia k lepšiemu. A inokedy strašidelné. Strach na sídlisko priniesli mladí prívrženci nacizmu, keď si okolo druhej hodiny v noci spravili prechádzku po sídlisku a strieľali z poplašných zbraní alebo keď sa neznámi páni v drahých autách potulovali po sídlisku a nahovárali neplnoleté dievčatá, aby sa šli s nimi „zabaviť“. No možno narážate na potkany, ktorých je tam, pravda, viac než inde. To sme riešili ako domáci – dupaním a búchaním, keď sme vchádzali do činžiakov, keď sme išli domov alebo sme odprevádzali niektoré mladšie deti už za tmy. No nebolo to až také strašné, ako to z tých pár príhod vyzerá, a navyše sme mali dobrých susedov, vďaka ktorým sme sa cítili dobre a bezpečne.

 

Na akú oblasť sa zameriavala vaša dobrovoľnícka činnosť?

   Bola to hlavne pastoračná práca s mládežou. Dopoludnia som asistovala na hodinách náboženstva a popoludní to boli stretnutia s mladšími dievčatami, mládežnícke stretnutia s volejbalom, hodiny doučovania matematiky, angličtiny... knižnica, kronika strediska, spoločné modlitby vo štvrtok, asistencia pri sv. omšiach, nedeľné oratóriá – streetwork, výlety, príprava a realizácia letných táborov, prímestského tábora a kopa ďalších drobných pomocných prác, ktoré si všimnú len vnímavé oči.

 

Viete po rómsky?

   Nie veľa. Rómčina bola kodifikovaná len nedávno, a tak takmer každá osada má svoj vlastný dialekt. Na Luníku nás učil rómsky jazyk jeden z našich mladých, ktorý je už teraz zaneprázdnený vysokou školou a prácou. Rodičia so súrodencami mu odišli do Belgicka, no on sa rozhodol zostať a študovať.

 

Čo je najväčším problémom v rómskych osadách?

   Podľa mňa zanikajú staré dobré tradície, ako bol napr.  vajda, ktorý bdel nad poriadkom vo svojej osade, vniká tam moderná kultúra majority, ktorá nie je najzdravšia. Potom je to beznádejný postoj k životu, nízka sebaúcta a morálna úroveň. A úžera, hyenizmus na vlastných; povedomie, že kto nekradne, okráda rodinu; tiež návyk dostávať zadarmo, ktorý sme v nich za posledné desaťročia vypestovali, a to všetko má korene v sociálnej i duchovnej chudobe a v odsúvaní ich národnosti na okraj spoločnosti.

 

Ako Rómovia prijímajú „bielych“? A ešte k tomu ženu?

   Mnohí, hlavne mladí, sa hanbia za to, že sú Rómovia, a chceli by byť bieli. Prijímajú nás rôzne, tak ako aj majorita prijíma rôzne Rómov. Myslím, že veľa záleží na osobnej skúsenosti jedných s druhými. Ja mám zopár negatívnych, ale veľa pozitívnych skúseností.

 

Ako sa im dá pomôcť? Respektíve, chápu Rómovia sami seba ako tých, ktorým treba pomáhať, alebo si to len my myslíme a „nútime“ im svoju pomoc?

   Určite je v nich pocit posledných a najbiednejších, ktorí potrebujú pomoc, a mnohokrát je opodstatnený. No pomoc, ktorú vyžadujú (najčastejšie finančnú), je neefektívna, skôr degeneratívna. Mám na mysli napr. žobrajúcich rodičov s deťmi (ktoré sú primalé na celodenné „vychádzky“, či staršie, ktoré by mali byť v škole) alebo doprava a ostatné služby zadarmo. Ako pomôcť? Dá sa mnohorakými spôsobmi, no prvým je prijať, že ich mentalita je a bude odlišná. Podstatný posun by mohla urobiť vláda úpravou zákonov, hlavne sociálnych, ktoré znevýhodňujú pracujúcich oproti nezamestnaným a takisto zmenou právomocí polície a vymožiteľnosti práva v súdnictve a definitívnym zrušením rozdávania čohokoľvek zadarmo – a to sa netýka len Rómov.

   No a taký obyčajný človiečik môže pomôcť svojou modlitbou. Za obdobie môjho pôsobenia som ve-ľakrát cítila silu modlitby. Za dobrodincov a tých, čo sa modlia za toto sídlisko, je každú sobotu ráno obetovaná svätá omša, ktorú slúžia saleziáni na Luníku IX.

 

Ako by podľa vás malo vyzerať riešenie rómskej problematiky? Vedeli by ste navrhnúť nejaké záchytné body, postupnosť krokov?

   Prvým krokom by mala byť zmena postoja vlády k tomuto dlhodobo neriešenému problému, ktorý je podľa mňa časovanou bombou. Tejto problematike sa naozaj a každodenne venuje asi len zopár platených ľudí, zvyšok zachraňuje tretí sektor – dobrovoľnícke organizácie a občianske združenia, cirkvi a uvedomelí jednotlivci. Na určenie konkrétnych krokov sú tu múdrejší ľudia odo mňa, ktorí pracujú s Rómami už celé desaťročia. Napr. direktor saleziánskej komunity na Luníku IX je už vyše 20 rokov aktívny v práci s Rómami.

 

Čo by ste ako človek z terénu odkázali politikom, ktorí riešia rómsku problematiku takpovediac „od stola“?

   Spraviť si dovolenku v civile a inkognito trebárs aj na Luníku IX. Bývať chvíľu medzi nimi, prežívať ich každodenné problémy a pri uzatváraní dôležitých rozhodnutí si dať poradiť od skúsenejších ľudí z tretieho sektora.

 

Ktoré opatrenia vlády sa  doteraz v tejto oblasti realizovali? Ktoré boli účinné a ktoré, naopak, nie?

   Celé desaťročia sa hovorí o štyroch základných prioritách: vzdelanie, zamestnanie, bývanie a zdravotníctvo. Ale veľké zázraky od opatrení Márie Terézie, počas druhej svetovej vojny či počas komunistického režimu sa neudiali. Ani dvadsať rokov demokratického režimu pri striedaní ľavicových s pravicovými vládami veľa svetla do tejto oblasti neprinieslo.

 

Čo vám na rómskej kultúre/mentalite najviac prekážalo? Čo sa vám, naopak, páčilo a ocenili ste?

   Asi to bola bezhraničná bezstarostnosť až nezodpovednosť, čo som dlho nevedela prijať. Taký laxný postoj k životu, žiadne plánovanie zajtrajška. No na druhej strane chápem, ako na dne musia byť, keď nemajú šancu nájsť si prácu a z každej strany sú tlačení k zemi, raz spravia chybu s pôžičkou od úžerníka a potom z toho niet cesty von... a napokon sa mi istý odtieň tejto vlastnosti aj páčil. Napriek problémom, v ktorých žili, dokázali vychutnať každý deň, aj keď niekedy  svojským spôsobom. Na deťoch, ktoré celé dni trávili vonku na ulici, sa mi veľmi páčilo, že sa dokázali zahrať a zabaviť s čímkoľvek, taká vynachádzavosť. Napr. starý pružinový matrac použili ako trampolínu a skákali cezeň premety alebo chlapec našiel svadobné šaty, tak si ich, samozrejme, obliekol a zabával ostatných po sídlisku, alebo si decká spravili hojdačky zo starého oblečenia, ktoré naviazali na seba a zavesili na staré tyče na prášenie kobercov. Ale keď sa niektorí nudili až príliš, začali ničiť veci okolo seba a to sa mi už vôbec nepáčilo.

 

Ako trávia Rómovia na Luníku svoj bežný deň?

   Menšia časť ako normálni zamestnaní ľudia a väčšia ako nezamestnaní. Posedávaním a čakaním na „účty“, ako oni volajú deň sociálnych dávok. Ale nájde sa tam aj kopa dobrých rodičov, ktorí sa na dané podmienky až bravúrne starajú o svoje deti a uvedomujú si, že lepší život budú mať vďaka škole, do ktorej ich odprevádzajú. No a po príchode zo školy je to hlavne potulovanie po sídlisku a zabíjanie času, keďže niektoré základné školy im domov nedávajú žiadne učebné pomôcky, žiadna kniha, žiaden zošit.

 

Čo majú rady rómske deti?

   To isté, čo všetky deti. Prázdniny, internet, zábavu, zábavu a zábavu. Tú sme spolu s nimi zažívali takmer každé poobedie. Cez týždeň na stretnutiach, futbale, volejbale, hodinách gitary... v nedeľu na oratóriu, kde sme hrávali s nimi rôzne hry na ulici. Spočiatku to bola len naša aktivita, ale postupne sa zapojili starší z miestnych mladých – animátori, ktorí nám pomáhali organizovať oratóriá, stretnutia a postupne aj tábory.

 

Majú Rómovia svoje rodinné rituály (ako napr. my nedeľný obed)?

   Majú ich veľmi veľa, no s postupným včleňovaním sa do majoritnej spoločnosti tieto rituály zanikajú.

 

Majú svoje typické národné jedlo?

   Určite. Je to gója – jedlo z bravčových čriev. A potom je to marikľa – ako to volajú na Luníku. Je to jedlo zdedené po chudobných predkoch, placka pečená na platni z múky, vody a zo štipky soli. No dnes sa tým väčšinou už len vysmievajú bohatší Rómovia chudobnejším. Aspoň ja som to tak vnímala.

 

Ako prijímajú kresťanstvo, náboženstvo a vôbec zasvätené osoby medzi sebou?

   Rómovia veria v Boha, no dovolila by som si tvrdiť, že väčšine nezáleží na tom, kto im vieru ponúka. Či im dieťa pokrstí katolícky či pravoslávny kňaz, alebo potom prejdú do apoštolskej cirkvi či k svedkom Jehovovým. A zasvätené osoby? Niektorí si ich veľmi vážia, iní nimi pohŕdajú. Je to presne ako v majorite, ibaže Rómovia dajú najavo, čo si myslia. Naše sestry saleziánky, keďže sa odlišujú aj habitom, ktorý nosia, vedia o tom svoje. Každodenné dochádzanie na Luník je niekedy sprevádzané pľuvancami, strhávaním závoja a pod., no majú to na svedomí veľmi zranené deti, hlavne dievčatá. A na druhej strane sú tam naši mladí, ktorí im často robia ochranku.

 

Máte nejaký konkrétny pozitívny ohlas na vašu činnosť, nejaké uistenie, že „to nebolo zbytočné“?

   Veľkým uistením určite sú deti, ktoré vyrastali „u nás“, to znamená, že my, saleziáni, saleziánky aj dobrovoľníci cez všetky možné aktivity, počnúc spoločnými modlitbami, príhovormi, cez sv. omše, stretnutia až po tábory, sme im vštepovali základy morálky, ktoré vychádzajú z katolíckeho náboženstva Dnes žijú lepším životom. Aj keď stále je na čom pracovať :-).

   A pre mňa to už vôbec nebol zbytočne darovaný čas, lebo som spoznala mnoho dobrých Rómov a kvôli nim nebudem hádzať všetkých do jedného vreca.

   Čitateľom určite odporúčam webovú stránku Saleziánov dona Bosca, ktorí pôsobia na Luníku IX: www.lunik9.sk.

Jana Májeková