Srdce v Jeruzaleme

   Lucia Hidvéghyová pracuje na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity a v Inštitúte judaistiky na Univerzite Komenského. Na prácu pedagogičky sa pripravovala štúdiom Biblie a judaizmu v Jeruzaleme a židovsko-kresťanských vzťahov v Cambridgei. Jej snom je priblížiť budúcim teológom svet Biblie, ktorý i jej pomohol prehĺbiť vieru.

 

Ako si sa dostala do Izraela, bolo to vysnívané alebo náhodné?

   Prvý raz som išla na týždňovú púť, pričom ma mnohé miesta hneď oslovili, ani sa mi nechcelo ísť domov. Bolo mi jasné, že sa tam musím čím skôr vrátiť. O štyri mesiace sa tak aj stalo. V práci som dala výpoveď a na rok som sa stala dobrovoľníčkou v starobinci na palestínskom území, ktorý vedú rehoľné sestry. Na Slovensku som potom študovala náboženstvo a etiku a po skončení som znova odišla do Izraela, k sionským sestrám. V Jeruzaleme majú v starom meste, na Krížovej ceste Via Do-lorosa kláštor a školu pre dospelých. Tam som žila ako dobrovoľníčka a neskôr laická členka komunity dva a pol roka.

 

Je v Jeruzaleme tvoj druhý domov?

   Jeden z učiteľov, pôvodom z Kanady, mi raz povedal: „Kto v Jeruzaleme prežil časť života, už sa inde nebude cítiť naplno doma, lebo navždy nechá kus seba v Jeruzaleme.“ Počas piatich rokov v Izraeli som sa ustavične stretávala s ľuďmi, ktorí tam prichádzali na kratší čas a jednorazovo. Ak sme sa aj zblížili, museli odísť a viac sme sa nestretli. Naučilo ma, že aj keď pekné vzťahy väčšinou nemožno na diaľku udržať, aj nakrátko majú zmysel. Radšej žiť pre druhých naplno, aj keď sa budeme ťažko lúčiť, ako sa nezaujímať o ľudí a nemať čo stratiť.

 

Ako sa v Izraeli žije človeku zo Slovenska? Čo by si odtiaľ chcela priniesť sem?

   Na Slovensku máme neraz veľmi vyhranenú predstavu o tom, čo je správne a „normálne“, čo sa má alebo nemá. V Jeruzaleme, v jazykovo, národnostne, kultúrne a nábožensky pestrom prostredí také niečo väčšinou neplatí. Rozdiely boli nielen v obliekaní a stravovaní, v reči a pozdrave alebo v kalendári a vo sviatkoch, či voľných dňoch, ale aj v tom, čo sa toleruje a čo odsudzuje, čo si zaslúži obdiv a čo pohŕdanie, čo provokuje a čo lichotí – a táto pestrosť bola pre mňa veľkým obohatením. Obklopená takouto rôznorodosťou v rôznych úrovniach života som si uvedomila, že keď majú dvaja ľudia rozdielny názor alebo robia jednu vec odlišne, neznamená to, že jeden to robí dobre a druhý zle. Veľa ráz nie je až také potrebné zjednotiť sa, ako naučiť sa poznať konanie a myslenie toho druhého, pochopiť ho. Vzájomná rozdielnosť je obohatením a môže poslúžiť na zdokonaľovanie všetkých zúčastnených. Nie je dobré nekriticky prevziať spôsob života a myslenia od väčšiny, v ktorej žijem, ani nemám právo od nej vyžadovať, aby prijala môj spôsob. Intenzívna konfrontácia s rozdielnosťou ma podnietila „preosiať“ moje dovtedajšie zvyky a predstavy. Uvedomila som si, čo je pre mňa naozaj dôležité, čoho sa chcem držať aj ďalej, aj keby som sa mala odlišovať od ostatných, a čo mám opustiť, pretože je to naozaj iba vec zvyku, dohody a kultúry.

   Niečo, čo sa istotne nedá z Jeruzalema preniesť sem, to je genius loci. Uličky a veže, kupoly, mina-rety, svetlé kamene, tmavé tunely, kamenné prvky architektúry, kombinácie kriviek, farieb, trúbenie na šofare, hlahol zvonov, ťahavé modlitby muezínov, zmes vôní, závoje, kipy, burky, kaftany, habity, typické správanie turistov a miestnych žobrákov – to je len kulisa, pod ktorou mesto na každom kroku dýcha dejinami a vyžaruje aj silu Božej prítomnosti a silu modlitieb zástupov ľudí všetkých čias, ale aj blízkosť zla, násilia a smrti. Ťažko to opísať.

 

Ako vyzerá moderná spoločnosť v Izraeli?

   Už takmer storočie prúdia do Izraela Židia z celého sveta. Okrem nich žije v krajine, najmä na nie-ktorých územiach, sústredené pôvodné palestínske obyvateľstvo a malé skupiny cudzincov. Takéto zloženie obyvateľstva vytvára živnú pôdu pre mnohé konflikty. Už samotné izraelsko-palestínske napätie rozdeľuje tak židovskú, ako i palestínsku stranu. Okrem toho, napätie vzniká medzi aškenáziov-skými Židmi z Európy a Ameriky a medzi sefardskými Židmi, prevažne z islamských krajín, ďalej medzi nábožnými a sekulárnymi židmi a dalo by sa pokračovať. V Izraeli nežije generácia, ktorá by na vlastnej koži nepoznala vojnu.

   Oproti Slovensku je tam celkom bežné, že ľudia si hneď tykajú a oslovujú sa prvým menom, či na úrade, v obchode, alebo na univerzite (zámerne nevravím krstným, lebo väčšina krst nepozná). Platí väčšia neformálnosť, aj v obliekaní, a dôležitejšie ako imidž, tituly a pod. je to, čo človek skutočne vie a aký je. Medzi ľuďmi je príznačná istá bezprostrednosť a typická blízkovýchodná pohostinnosť, ktorá patrí k najdôležitejším tradičným hodnotám života. Keď sa v uličke starého mesta stretnete s obchodníkom, ľahko sa stane, že strčí nejakému chlapcovi do ruky peniaze a ten spoza rohu prinesie kávu, ani neviete ako.

 

Vždy som si myslela, že my Slováci sme pohostinní...

   V starobinci, kde som pomáhala, boli dvaja moslimskí noční strážnici. Pred mojím odchodom pozvala rodina jedného strážnika na večeru štyri dobrovoľníčky, medzi nimi aj mňa. Doma boli pätnásti. V deň našej návštevy k nim neohlásene prišla rodina z Jordánska. Keďže prišli skôr ako my, ale nepočítali s nimi, ponúkli im jedlo, čo pripravili pre nás. Nám potom ponúkli večeru, ktorú nachystala strážnikova sestra pre svoju rodinu. Obslúžili nás, stáli okolo nás, ale jedla sa ani nedotkli, kým sme, nič netušiac, nedojedli. Oni v ten večer už nemali čo jesť.

   Časť Izraela tvorí púšť, kde starodávny zákon pohostinnosti káže po tri dni kŕmiť, prenocovať a poskytnúť bezpečie aj nepriateľovi. Beduínom pomáha pohostinnosť prežiť viac ako voda.

 

Ako sa ti tam žilo ako žene?

   Prvý rok v Izraeli som žila uprostred moslimskej dediny, vo veľkom, chránenom areáli čisto ženského starobinca, obohnanom ostnatým drôtom. Málokedy sme odtiaľ vychádzali, ale videla som, že muži a ženy žili po väčšinu dňa oddelene. V Jeruzaleme to bolo iné. V starom meste som žila dlhšie a naučila som sa správať podľa miestnych pravidiel a mentality Blízkeho východu: ak si chce žena udržať úctu, musí vystupovať skromne a na verejnosti si má udržať odstup od muža. Jeho dotyk, hoci len podanie ruky, sa vníma ako hanba. To platí aj o sukni nad kolená a o veľkom výstrihu. Mala by mať zakryté ruky, najlepšie až po zápästie, vydatá žena aj hlavu. Miestna známa mi poradila, aby som chodila po kraji ulice a mužom neodpovedala na pozdravy ani sa im nedívala do očí. U nás by to vyznelo čudne alebo nespôsobne. Tam susedia a obchodníci, kadiaľ som často chodievala, po pár dňoch pochopili, že ich pokrikovanie a niekedy urážlivé otázky nemajú zmysel, a dali mi pokoj. Podľa ich kultúry som sa správala ako slušná žena. Niekedy ženu chráni, ak sa cudzím mužom nedíva do očí.

   Mnohé palestínske, ale aj niektoré židovské ženy sa starajú o početné rodiny, a tak nejdú študovať a pracovať mimo domu. Keď som sa rozprávala s moslimskou susedou, vôbec sa jej nezdalo, že je diskriminovaná alebo obmedzovaná. Bola spokojná so svojím postavením. Jej manžel povedal, že pre muža je jeho žena z celej dediny „kráľovná“. Je to podmienené mnohými okolnosťami, ťažko sa zovšeobecňuje. Skôr som si tvorila istú mozaiku skúseností a názorov...

   V tradičnom judaizme musí mať vydatá žena zakrytú hlavu a nesmú jej trčať vlasy. Oblečenie v striedmych farbách nemá byť vzorované ani nápadné. Aj v horúčave sa nosia dlhé rukávy, malý vý-strih, dlhšia sukňa a pančuchy. V reformovanom judaizme sa od týchto tradícií celkom upustilo.

   Počas roka života v novom Jeruzaleme som nepociťovala veľký rozdiel medzi ženou a mužom ako v starom meste. Len v tradičnej židovskej štvrti Mea Šearim treba rešpektovať prísnejšie pravidlá, inak človek zbytočne provokuje. Na Hebrejskej univerzite, v sekulárnom prostredí, vládla úplná rovnoprávnosť mužov a žien.

 

Aké je postavenie ženy v judaizme?

   Judaizmus je dnes taký rozmanitý, že sa nedá hovoriť o postavení ženy v rámci neho všeobecne. V biblickej a rabínskej tradícii je postoj k žene podmienený okrem náboženského učenia aj dobovou patriarchálnou kultúrou a blízkovýchodnou mentalitou. Žene manželke, a matke zvlášť, sa prejavovala istá úcta, ale nemala také isté možnosti ako muž, pokiaľ ide o vzdelanie a zamestnanie. V židovskom náboženstve sa na ženu tradične nevzťahujú predpisy spojené s konkrétnym časom. Predpokladá sa, že žena sa stará o vlastné deti alebo o súrodencov a táto úloha má prednosť pred náboženskými po-vinnosťami. V sobotu sú povinní ísť do synagógy len muži, ale majú sa modliť za ženy a dievčatá, ktoré ostali doma. Aj na to sa však mnohé ženy dívajú rôzne...

 

Akým jazykom si hovorila?

   V medzinárodnom prostredí po anglicky, ale učila som sa aj po arabsky, aby mi v starobinci rozumeli. Okrem jednej Poľky tam všetky sestry a dievčatá hovorili po nemecky. V druhej komunite sa hovorilo po francúzsky a po anglicky. Modernú hebrejčinu som sa učila až v poslednom roku, na Hebrejskej univerzite.

 

Aká je izraelská hudba?

   Neviem o nej veľa, ale zaujalo ma, že v tradičnej blízkovýchodnej, a teda aj v židovskej hudbe je, na rozdiel od európskej, dôležitejší rytmus než melódia. Naše hudobné rytmy sú v porovnaní s tými ich krátke a jednoduché. Melódia u nich má inú úlohu a využíva aj štvrťtóny. Tradičná orientálna hudba na mňa pôsobí veľmi hĺbavo. Zdanlivo je monotónna, ale ukrýva veľké vnútorné bohatstvo ducha. Má iné „farby“ a odráža inú životnú skúsenosť.

   Na Blízkom východe sa zo svätej knihy vždy intonuje. Tak vkladá človek do zvuku slov viac svojho dychu aj ducha, či ide o Tóru v synagóge, o Písmo v chráme alebo o Korán v mešite. Ustálená intonácia nemá melódiu ako pieseň, ale dá sa zapísať zvláštnymi značkami. Z minaretov počuť viackrát za deň ťahavé volanie na modlitbu a súru z Koránu s ustálenou melódiou. Tradiční židia sa viac ráz za deň modlievajú v synagóge alebo v ješive (škole) a ich modlitby majú niekedy orientálne ladené nápevy. Zvukovo nezvyčajne znejú aj modlitby miestnych kresťanov.

 

Čím je pre teba slávenie soboty?

   Keď sa v piatok zvečerieva, uvedomujem si, že po západe slnka sa začne iný, posvätný čas. Podľa Písma už od stvorenia sveta spočíva na siedmom dni Božie požehnanie; v tento deň Boh odpočíval a človek ho má napodobňovať. Potrebujeme sa zastaviť a obzrieť, čo po nás ostalo, dopriať si čas na dôležité veci a tešiť sa zo stvoreného sveta. Svätiť sobotu znamená aj nebyť otrokom predstavy o vlastnej dôležitosti. V Desatore je slávenie soboty zdôvodnené okrem odpočinku pri stvorení aj vyslobodením z Egypta. Sme slobodnými ľuďmi, nie otrokmi bez nároku na oddych. V piatok večer som zvykla odložiť zo stola všetku prácu a na čistej ploche som zapálila dve sviece. Pri nich som vnímala ticho, svoje myšlienky a pokojný príchod večera. Už to samo bolo modlitbou. Je ťažké prerušiť prácu, keď nie je hotová, ale človek tak nadobúda cenný odstup a inšpiráciu.

 

Priniesla si niečo z toho do svojej rodiny?

   Sobotu možno sláviť rôznym spôsobom. Necítim povinnosť dodržiavať tradičné predpisy ortodoxných židov alebo navonok zachovávať sobotu za každú cenu. Pred formálnymi úkonmi uprednostňujem vnútorné prežitie duchovného významu soboty, čo však niektoré vonkajšie prejavy napomáhajú. Napr. keď zapálim sviece s požehnaním alebo pijem zo šálky určenej len na sobotu a i. Niektorí ľudia sa dívajú na slávenie soboty ako na niečo podozrivé a prekonané, pre kresťanov nevhodné. Myslím, že hlbšie pochopenie soboty osvetľuje aj vnímanie nedele a je pre kresťanov inšpiráciou.

 

Líši sa v niečom pohľad ženy a pohľad muža na Písmo a na vieru?

   Muži a ženy majú vo vzťahu k Písmu veľa spoločného, ale vnášajú doň svoju vlastnú dynamiku. Napríklad žena zväčša nemá takú silnú potrebu bojovať, dobýjať a víťaziť ako muž. Jej úspech sa môže prejaviť inak, a tak aj v Písme si všíma to, čo je bližšie jej postoju k životu a svetu. Ten súvisí s prijímaním a dávaním, často je starostlivý, vnímavý, tvorivý a nežný; vnáša krásu, trpezlivo obnovuje a utešuje, vycíti nevypovedané a odpovedá na potreby iných, hľadá celistvosť a nehanbí sa za svoje city. Pokiaľ ide o prítomnosť žien v biblistike, nie je vzácnosťou, ale ani pravidlom. Kolegovia biblisti ma vždy prijímali veľmi priateľsky a ústretovo.

 

Máš obľúbenú biblickú postavu alebo knihu Biblie?

   Nemám; ale bolo obdobie, keď som mala veľmi rada Hagar a príbeh, v ktorom sa jej otvorili oči, keď so synom v púšti umierali od smädu. Boh pred túto ženu v zúfalej situácii nedal zázračný krčah s vodou ani ju nepreniesol niekam k vode, ale v jej ťažkej situácii v púšti jej otvoril oči, aby videla, čo im zachráni život – studňa. Voda zo studne je v tomto prípade obrazom poznania, ktoré prichádza zo skrytej hĺbky a dáva život – a ktoré možno objaviť aj v našej „púšti“.

 

Máš inšpiráciu pre naše čitateľky, ktoré ešte neobjavili Bibliu?

   Nemožno očakávať, že Bibliu otvoríme a hneď budeme všetkému rozumieť. Jej texty vznikali asi tisíc rokov, a preto aj jazyk, obraznosť a literárne žánre sú poznačené niekoľkými civilizáciami a ľuďmi z rôznych kultúr a skupín spoločnosti s inou mentalitou, ako je naša. Je preto veľmi užitočné čítať aj komentáre k Biblii.

   Kresťanská a židovská tradícia ponúka hodnotné spôsoby čítania, ktoré pomáhajú preniknúť do jej duchovného bohatstva. Veriaci človek číta príbehy biblických postáv ako svoje vlastné. Čítať Písmo len z intelektuálnej zvedavosti sa mi zdá málo; táto kniha si zaslúži viac. Až keď vstupujeme do vzťahu s jej slovami, nechávame sa nimi osloviť a dotknúť, začína v nás Písmo pôsobiť a ožívať.

   Niekedy Písmu nerozumiem alebo ma neoslovuje, ale často nájdem odpoveď na otázku, ktorú v sebe nosím.

   V dokumente Verbum Domini, ktorý vlani vydal pápež Benedikt XVI., je napísané, že takú úctu, akú prejavujú katolíci Eucharistii, by mali prejavovať aj Písmu, keďže je v ňom prítomný živý Boh. Usilujem sa brať Písmo do ruky s dôverou, že Boh, ktorý vie o mne všetko, pozná aj to, čo hľadám a potrebujem, a môže sa mi prihovoriť. Za každou knihou je jej ľudský autor a jeho príbeh. Biblia však presahuje hodnotu inej starovekej a náboženskej literatúry, pretože je živým slovom Boha a človeka zároveň. Dotýka sa nás, učí nás a otvára nám nový obzor.

Rozprávala sa Monika Ginzeriová