Meno a duša

   V židovskej slovesnosti sa traduje anekdota o rabínovi Jákobovi a jeho vnukovi Izákovi. Izák mal asi 7 rokov a bolo o ňom známe, že je to veľmi šikovný chlapec. Raz sa Izák usalašil v rabínovej pracovni a túlil sa k dedovi. Rabín využil situáciu, aby si vnuka „výchovne“ doberal. „Izák, povedz mi, kde je tvoj dedo.“ Chlapček spontánne chytil dedovi nos a potiahol ho zaň. „Toto je dedo, povedal.“ Rabín sa zasmial. „Mýliš sa, vnuk môj. Toto je nos. Skús ešte raz. Ukáž, kde je tvoj dedo?“ Izák dlho nerozmýšľal a potiahol deda za ucho. „Toto je dedo,“ povedal. „Zasa sa mýliš, chlapče,“ nesúhlasil rabín. „To je len ucho. Ale kde je dedo?“ Izáka už dedove prekáračky pomaly prestali baviť. Vstal a chcel odísť z pracovne. Starý rabín sa medzitým spokojne usadil do kresla pri okne a pozeral sa, čo sa deje vonku. „Jákob,“ ozvalo sa pri dverách. Rabín sa strhol a okamžite sa obrátil smerom k dverám. Izák sa nadšene zasmial. „Áno, tu je dedo!“ vyhlásil hrdo. A mal pravdu.
   Podľa učenia judaizmu naše meno je súčasťou našej duše. Vyjadruje jej podobu a identitu. Duša je večná. Celá naša duša sa pohne, keď sa ozve naše meno. Spája sa to aj s emóciami. Obyčajne nám je to príjemné. Naše meno by malo vyjadrovať našu identitu, byť v súzvuku s naším ja. Preto by sa mali mená vyslovovať s úctou. Dotýkame sa nimi identity, najvzácnejšieho pokladu každého človeka.
   Keďže duša je večná, ani meno by nemalo zo sveta len tak vymiznúť. V starozmluvných biblických textoch sa ako jeden z najťažších Božích trestov uvádza vyťatie duše, vytretie mena z knihy živých. Je celkom pochopiteľné, že apoštol Ján vo svojom Zjavení píše, že v nebi uvidel Knihu života, v ktorej boli zapísané mená zachránených. Podobne v textoch proroka Izaiáša sa hovorí o tom, že Boh povoláva ľudí menami, aby ich uviedol do ich poslania. Spomína sa, že takto povolal pohanského kráľa Cýra, aby pomohol izraelskému ľudu opäť vybudovať Jeruzalem. Jedno z najkrajších vyznaní o ľudskom mene a Bohu je napísané v kapitole 49,16. V niektorých prekladoch tohto textu ho nájdeme vo veľmi emotívnom podaní. Hovorí sa v nich, že Boh si na dlane vyryl mená Božieho ľudu. Na Božích dlaniach je meno naveky. Je to teda obraz toho, že existencia duše a trvanie mena sa nekončí ľudskou smrťou.
   Preto má v judaizme svoj význam pripomínanie mien predkov, modlitba kádiš. Nie je to modlitba za duše a ich spásu, ale modlitba, v ktorej spomíname na život, ktorý Boh raz dal. Pre mesiánskych židov a pre kresťanov má pripomínanie života veľký význam. Hovorí o kontinuite Božej rodiny, o spoločenstve svätých, o živých kameňoch, ktoré za stáročia dohromady vytvárajú miesto Božej prítomnosti, jeho príbytok, chrám.
   Na mená ľudí by sme teda nemali zabudnúť. Aj keď už medzi nami nie sú, spolu s nimi sa delíme o prítomnosť večnosti, ktorá pôsobí a prejavuje sa už tu v pozemskom svete.
   Každoročne je pre mňa silným zážitkom Čítanie mien v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Organizuje ho Židovská náboženská obec. Slávnostne sa čítajú mená deportovaných ľudí z transportov, ktoré zo Slovenska smerovali do vyhladzovacích táborov. Vždy sa vyberie jeden transport. Mená čítajú významné osobnosti. Na javisku sa striedajú tí, ktorí prežili, alebo ich deti, príbuzní či priatelia. Spomínajú, pripomínajú krásu duší, ktorú nespálilo osvienčimské krematórium a nepochoval prach. Táto pietna udalosť sa dá vysvetľovať rôznym spôsobom. Priznám sa, neskúmala som, ako sa k nej stavia verejnosť. Viem si však predstaviť, že niektorí sa možno k tomu stavajú aj podráždene. Občas majú ľudia pocit, že tými menami židia donekonečna šíria výčitky, zastrašujú. Hovoria, že obetí bolo dosť aj v iných historických obdobiach. Nielen počas hitlerovského fašizmu. Nechce sa mi na tieto argumenty v tomto článku reagovať. Téma, o ktorej píšem, je pre mňa posvätná. Čítanie mien vnímam ako smutný, no krásny akt. Dotýkame sa predsa duší nádherných ľudí. Boh o nich veľa rozmýšľal. Tešil sa z toho, keď mali prísť na svet. Vyslovenie ich mena pripomenie nielen vraždu či vlastne umučenie človeka, ale aj Boží stvoriteľský čin. Pripomenutím mena sa dotýkame Božích dlaní, na ktorých je vyryté.
   Čítanie mien môžeme v istom zmysle uplatňovať i v našom osobnom živote. V deň, keď mi zomrela babka, keď odišla domov, ako v našej rodine hovorievami, môj veľmi blízky priateľ Warren sa ma spýtal: „Ako sa volala? A aké mená jej dal Boh?“ Tá otázka sa veľmi dotkla môjho srdca. Prešla som si vtedy celý babkin život. V škole patrila k nadaným dievčatám. Hovorila troma jazykmi. Rýchlosťou rátania aj ako deväťdesiatročná tromfla mnohých mladých ľudí. Vedela múdro poradiť. Mala prehľad. V živote sa nevzdávala. Nádherne hrala na klavíri. Vedela priniesť dobrú náladu. Bola spoločenská. A odvážna. Keď bolo treba, pustila sa aj do nebezpečných vecí. Napríklad ako partizánska spojka. Vychovala trinásť nie vlastných detí. Aké mená sa prejavovali v jej živote? Boží dar? Odvaha? Vernosť? Štedrosť? Láska? Milostiplná? Veľké ruky Božie? Každé z tých mien sa spájalo s mnohými príbehmi, ktoré sme s babkou prežívali.
   Možno sa čudujete: aké sú už len toto mená! Verím, že Boh ich ako mená pozná. Sú súčasťou jeho Ducha. Reaguje na ne. Patria k jeho charakteru a On sa nám prostredníctvom nich dáva poznať. Prejavuje sa medzi nami cez tieto mená. Mnohé židovské mená majú v koreni slova uchovaný kúsok Božieho mena – El. Napríklad Samuel, Jáhel. Napokon ľudia poznajú aj Boha ako Odvahu. Sám túto vlastnosť stvoril, vydýchol ju zo seba a vdýchol ju do živých tvorov. Niekedy sa nám podľa jedného z mien dáva poznať. V situáciách, keď by si žiaden živý tvor neporadil, vstúpi do deja ako udatný hrdina, Odvaha. Tak ho opisujú biblickí autori. Niektorí ľudia ho zasa poznajú ako Imanuela, Boha, ktorý je s nami. Iným sa dal spoznať ako Jehova Raffa, teda Boh, ktorý uzdravuje. Aj ja ho vnímam v živote podľa týchto mien. Otočím sa, keď sa niekde prejaví milosrdenstvo alebo keď sa ľudia z celého srdca tešia. To miesto je mi v tom okamihu sväté. Prišiel tam Boh, objavilo sa tam jeho meno, časť z jeho Ducha. Bez ohľadu na to, kto sme a akí sme, či v neho veríme, otcovsky, stvoriteľsky sa nám takýmto spôsobom pripomína.
   Mnohé mená sú ako Božie pohladenia tohto sveta. Nádherné mnohofarebné spektrum Božieho Ducha, ktoré sa storočiami nesie nad zemou, nad ľudstvom. Preto je každé jedno meno dôležité a vzácne.
   Moja priateľka Rima, mladá mesiánska židovka, mi rozprávala o tom, ako s manželom zachraňovali jedno meno. V židovskej tradícii totiž platí, že najbližší, rodina alebo priatelia, sa starajú o to, aby mená príbuzných a blízkych ľudí ostali stále prítomné. Najbližším priateľom umrelo dieťatko; chlapček Ašér. Zrazilo ho auto. Tragédia zasiahla celé okolie. Znásobila sa aj tým, že manželia nemohli mať viac detí. Rima a jej manžel sa rozhodli, že jeho meno nevymizne zo zeme. Ich najbližší chlapčenský potomok sa mal volať Ašér. Takto si chceli uctiť pamiatku malého Ašéra, ktorého život sa predčasne ukončil.
   Nuž, mená sú živé! Dotýkajú sa nás ako lúče svetla. Vždy, keď zaznie naše meno, vieme, že sa rozvidnelo. Vyrástol nový príbeh o veľkom a nekonečnom hrdinstve.

Timotea Vráblová