Môj anjel strážny je profík

Keby moje deti tak hazardovali so svojím životom, ako som to v mladosti robila ja, asi by som ich železnými reťazami priviazala o kuchynský stôl a pustila by som ich len na záchod – aj to v mojom sprievode. Teda, ak by som o tom ich hazardovaní vedela. Moja mama o tom mojom ani netušila a o mnohých mojich zážitkoch nevie dodnes. Možno preto má tesne pred šesťdesiatkou krásne čierne vlasy bez šedín...

 

   Bola som ukážkovým príkladom dieťaťa, na ktoré platilo: „Keď mu niečo zakážeš, akoby si prikázal.“
   Keď som mala tri roky, trávila som veľa času u starých rodičov na dedine. So starým otcom som každý deň chodila za cestu na futbalové ihrisko pásť kravu. Tá cesta bola práve vo výstavbe, a tak sa jedného dňa stalo, že tam z nákladiaka vysypali hŕbu betónových kvádrov, určených na stavbu obrubníkov. Keďže bol socializmus a piatok poobede, robotníkom „padla“ a kvádre tam zostali celý víkend nepohnute ležať. Teda – takmer nepohnute. Ale to už predbieham udalosti.
   V sobotu ráno sme išli so starkým pásť kravu a on celou cestou hromžil, ako to tak mohli nechať, nepoukladané, nestrážené, že keď sa k tomu priblíži nejaké decko, môže to naň spadnúť a zabiť ho. A nech sa neopovážim na to liezť, lebo mi to privalí nohu! Prešli sme okolo betónovej pyramídy a starký kráčal a rozprával ďalej. Ja už nie. Išla som totiž preskúmať, či je to naozaj tak ledabolo nahádzané na sebe, že by sa to mohlo na nejaké chúďa dieťa zosypať! A veru bolo. Keď sa starký o minútu obzrel, krvi by sa v ňom nedorezal. Až oveľa neskôr, večer, keď sa starý otec spamätal zo šoku a rozprával starej mame, čo sa stalo, som pochopila, že môj život visel na vlásku. Starký sa totiž obzrel na zvuk zosúvajúcich sa betónových hranolov – a uvidel ma sedieť pod nimi.
   Prevísajúci okraj jedného z nich sa vraj zastavil asi 10 centimetrov nad mojou hlavou.

 

   Keď môj o tri roky starší brat jazdil na bicykli s rukami vo vreckách, rodičia sa hnevali a prízvukovali mi, nech takú nebezpečnú vec ja, múdrejšia a spôsobnejšia (také by dievčatá mali byť) a hlavne omnoho mladšia (mala som 7 rokov) – nikdy neskúšam! Ešte v ten deň som vzala bratovi bicykel a začala som s tvrdým tréningom. A slovo „tvrdý“ myslím doslovne: niekoľkokrát som narazila do stromu či železného stĺpa prašiaka na koberce, mnohokrát som spadla na hlavu, lakte, kolená (prilby a chrániče sa vtedy ešte nenosili).
   Dodnes sa čudujem, že som sa nezabila – a že ma nezabili rodičia, keď som zakrvavená prišla domov, alebo brat, keď zistil, že má na prednom kolese „osmičku“...
   Dnes viem bez problémov jazdiť na bicykli bez držania sa rukami a každý deň rozmýšľam, čo povedať synovi, ktorý to práve začal skúšať?!
   Asi v šiestej triede, po plaveckom výcviku v Margite-Ilone (kde ma učiteľ mimo učebných osnov naučil skákať rybičku, pretože plávať som vedela najlepšie zo zúčastnených a dávala som okato najavo, že sa nudím), som raz išla s dvomi kamarátkami na plaváreň. Jedna plávať vedela, ale tá druhá sa ledva udržala nad vodou. Mali sme prísne zakázané brať ju do hlbokej vody – a tentoraz som to vážne mienila dodržať. Po hodine čvachtania v časti pre neplavcov sme si s kamarátkou plavkyňou chceli ísť normálne zaplávať, a kamošku neplavkyňu sme poslali oddychovať na deku. Keď tá však videla, ako to nám dvom dobre ide, neplánovane sa k nám pridala. Po dvoch-troch metroch však prestala vládať a keď zistila, že nedočiahne na dno, prepadla panike. Stihla som jej ešte zakričať: „Chyť sa...“ a chcela som dodať „...brehu!“ ale ona sa už držala mojej hlavy a v pude sebazáchovy ma tlačila pod vodu. Podarilo sa mi vyšmyknúť, nad hladinou nadýchnuť a zakričať „POMÓC!“ v nádeji, že si situáciu všimne plavčík a príde ma zachrániť. Ale život nie je americký seriál a plavčík vo svojej odhlučnenej kabínke pozeral televízor...
   S bratom sme v tom období často súťažili, kto dokáže na dlhšie zadržať dych. V pokoji detskej izby a s poriadnym nádychom som vydržala asi minútu. V tej vode na plavárni mi napadlo, že toto je zrejme posledná minúta môjho života.
   Chvíľku som čakala, kedy príde svetlo na konci tunela, a mysľou mi behali plány na najbližšie dni, ktoré už nezrealizujem. Potom som si uvedomila, že mama nevie, kde som, a keď jej polícia príde oznámiť, že ma utopila spolužiačka na plavárni, na ktorej som vôbec nemala byť, mohla by dostať infarkt. A to som nemohla dopustiť! Zmobilizovala som posledné zvyšky síl a dotlačila som metajúcu sa kamarátku k brehu. To už k nej doplávala aj tá druhá kamarátka a pomohla jej chytiť sa brehu, vyliezť z vody a upokojiť sa.
   Ja som tiež vyliezla po rebríku a ledva lapajúc dych som sa zvalila vedľa nich.
   V tej chvíli vyšiel zo svojej presklenej kabíny mladý, svalnatý, opálený plavčík. Naklonil sa k nám a povedal: „Dievčatá, nebláznite sa, lebo pôjdete von!“
   Vysvetlila som mu, že sme sa práve takmer utopili a že ak plaváreň potrebuje plavčíka na ozdobu, stačilo by nejakého namaľovať na stenu! Zjavne nepochopil, tak som si zvyšok nechala pre seba. A ešte dlho ma pálili na jazyku nevypovedané slová a chlórová voda z bazéna...

 

   Ešte mnoho podobných zážitkov som mala vo svojom doterajšom živote. Zlomený konár na vysokom strome, z ktorého som spadla a vyrazilo mi dych, úchylák, ktorému som omylom sadla do auta, pretože ma mal prísť čakať k vlaku človek, ktorého som nikdy nevidela, reťazová havária, v ktorej by sme s manželom boli, keby sa nám nepochopiteľne tesne predtým nepokazilo a opäť neopravilo auto... Napriek všetkému som nikdy nemala ani nič zlomené a v podstate som sa každému ohrozeniu života dostatočným oblúkom vyhla.
   Mnohí mi hovoria, že som dieťa šťasteny, pretože mám v dátume narodenia štyri sedmičky. Ja a môj anjel strážny však vieme, ako je to naozaj.
   Vážim si jeho ochranu môjho tela a mojej duše a snažím sa k tomu viesť aj svoje deti. A najmä, snažím sa nepridávať mu zbytočnú robotu. Často má čo robiť, aby ma ochránil v situáciách, do kto-rých sa dostanem z nevedomosti alebo hlúposti. Preto sa snažím neriskovať zámerne, vyhýbať sa tenkému ľadu v telesnej aj v duchovnej oblasti. Nie vždy sa mi to darí – ale môj anjel strážny je, našťastie, profík.

Bea