Daniel Hevier: Vianočná pošta

(úryvok z knihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Trio Publishing)

Bola noc modrá zelená
hviezdami posypaná
Noc ktorá dáva znamenia
blížiaceho sa rána

 

Po ceste išiel pomaly
chudučký sivý oslík
A dvaja tam s ním kráčali
Ktohovie kam by došli

 

Mesiac sa v šere rozpíjal
ten muž sa volal Jozef
a jeho žena Mária
šepkala Ach môj Bože

 

Už sa to asi začína
maličké klopká v brušku
A vôkol cudzia krajina
Boh na nich zoslal skúšku

 

Vy deti viete všeličo
viac ako deti predtým
Vysvetlíte aj rodičom
ako sa rodia deti

 

Muž Jozef ženie osliatko
vôkol tma cudzia ničia
Mária čaká dieťatko
a nikde pôrodnica

 

Pred dvetisícmi rokmi
keď sa to celé stalo
bol náš svet predpotopný
nič také nebývalo

 

Muž Jozef hľadal prístrešok
na jednom mieste zastal
Pre nás by to bol asi šok
bola to malá maštaľ

 

Volalo sa to Betlehem
na samom konci sveta
uprostred holých prázdnych stien
narodilo sa Dieťa

 

Plakalo ako bábätká
išlo si zodrať pľúca
Mamička jeho presladká
vzala ho do náručia

 

Nože buď tíško pretíško
aj keď na tvrdom ležíš
A nazvala ho Ježiško
a Jozef riekol Ježiš

 

Vtom priamo prostred oblohy
zaznelo vyzváňanie
Vyskočil Jozef na nohy
pred nimi stojí anjel

 

Slávnostným hlasom povedal
Toto je Božie Dieťa
Toto je všetkých kráľov Kráľ
a Vládca tohto sveta

 

Aký kráľ iba králiček
a mnohým sa to nezdá
no pozri mu do zreničiek
svieti v nich jasná hviezda

 

Pastieri bežia odušu
náhlia sa ozlomkrky
zbehli sa všetci čo tu sú
nemajú prázdne ruky

 

Hovoria To je Boží syn
ktorý nás všetkých spasí
Teraz nám konečne už s ním
nastanú lepšie časy

 

A nie je trochu primalý
iní len musia smiať sa
Žeby sa u nás v maštali
narodil mocný vládca?

 

Keď sa však naňho pozreli
z tvárí im zmizli vrásky
a zbadali tí dospelí
Je to kráľ No Kráľ lásky

 

Taký kráľ nemá armády
žoldnierov ani stráže
Nenávisť láskou nahradí
všetkých mať rád nám káže

 

Dospelým to však dôjde až
neskoršie ako deťom
To pre vás prišiel tento čas
radosť čo vládne svetom

 

Uprostred všetkých darčekov
ktorými izba praská
Boh podelil sa s človekom
o darček menom Láska

Východ slnka na Sinaj

(Reportáž)

   Bola jedna hodina po polnoci. Zobudilo ma hlasné volanie na chodbe a búchanie na susedné dvere. O chvíľu sa to zopakovalo pri našich dverách a pokračovalo postupne po celej chodbe. To nám Arab, zamestnanec hotela, robil budíček. Rýchlo vstať, obliecť, umyť, zbaliť... a o 1.30 zraz v autobuse. Nachádzame sa v Egypte – na necelých 24 hodín, počas ktorých sa chystáme pokoriť Sinaj. Alebo on nás?

 

V tretí mesiac po odchode Izraelitov z Egypta, v ten istý deň, prišli na Sinajskú púšť. (Ex 19,1)

 

   Autobus nás krátko vezie nočnou krajinou. Po chvíli vystupujeme. Náš sprievodca celú našu skupinu odovzdáva beduínskemu sprievodcovi, ktorý nás má sprevádzať na celej ceste.

 

Keď Pán zostúpil na končiar Sinaja, zavolal Mojžiša na končiar vrchu a Mojžiš vystúpil hore. (Ex 19,20)

 

   Okolo druhej vyrážame. Stále je tma. No napriek tomu tu nie sme sami, lebo na Sinaj sa zásadne putuje v noci (čo pochopím až ráno). Okrem nás putujú ďalšie skupiny ľudí i jednotlivci rôznych národností a jazykov – každý so svojím beduínom (zrejme je to povinné, beduíni majú aspoň dobrý džob :-) ). Takže hoci je noc, ticho často preruší ľudská vrava, pokriky beduínov či mľaskanie tiav. Ťavy tu slúžia ako dopravný prostriedok a ďalší spôsob obživy miestnych. „Camel? Good camel! Long way!“ ozývalo sa na každom kroku. To nám beduíni vrelo vynukovali služby svojej ťavy. Neviem, či som vyzerala tak nemohúco, alebo to vnucovali naozaj každému... Len záporne pokrútiac hlavou som odpovedala: „No, no,“ a pokračovala v ceste. A navyše by som sa na tej ťave asi aj bála ísť. Predsa len, je to tvor poriadne vysoký, a keď človek sedí až úplne hore a kníše sa z jednej strany na druhú – veru neviem, neviem. Výstup na ťave vyzerá tak, že pútnik sedí na hrbe ťavy, drží sa sedla a beduín vedie ťavu za opraty. Čo ťava, to beduín. Najprv sa mi zdalo, že ani nepôjdu rýchlejšie ako my, ale mýlila som sa. Beduíni svižne kráčali, občas až mierne bežali popri ťave. Takže ťaví pútnici boli na vrchole skôr ako my – peší.

 

Potom Boh hovoril všetky tieto slová: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.“ (Ex 20,1-2)

 

   Bolo krátko pred splnom Mesiaca, tak sme si spočiatku mysleli, ako dobre, že cesta bude osvetlená. Ale mesiac bol celý čas schovaný za susednou horou, tak nám veľa svojho svetla nedoprial. Našťastie sme boli vybavení baterkami. Ale za celú cestu som tú svoju vlastne ani nevytiahla z batoha. Buď som sa priživovala na svetle iných, keď som išla v skupine, alebo som išla osamote a vtedy som kráčala len tak po pamäti. Pod nohy nebolo veľmi vidno, ale dalo sa. Cesta bola pomerne široká – veď sa tam musia zmestiť pútnici i ťavy, ale bola kamenitá či štrkovitá a prašná. Takže tu niekde putoval i Mojžiš... Cesta tu vtedy určite žiadna nebola, len kamene a kamene. Keďže sme išli potme, nevedeli sme presne, kam ideme, len sme tušili, ktorým smerom je asi Sinaj. Očarili ma siluety tiav v diaľke na obzore vysoko nad nami...

 

A Pán povedal Mojžišovi: „Vystúp ku mne na vrch a zostaneš tam! Dám ti dve kamenné tabule: zákon a prikázania, ktoré som napísal, aby si ich učil!“ (Ex 24,12)

 

   Chodník sa kľukatil, kľukatil a stále stúpal. Stúpal vlastne celú cestu. Takže nedal človeku ani na chvíľu vydýchnuť. Veru, cesta za slobodou nebýva ľahká... Našťastie, náš beduín nám robil prestávky na oddych, ale keďže sme boli veľmi rôznorodá skupina, roztratili sme sa. A asi v polovici cesty som sa dobrovoľne roztratila aj ja. Predsa len, je to väčší zážitok a romantika kráčať v tichu uprostred noci a pod hviezdnatou záclonou. Veru, toľko hviezd ako tu, som asi ešte nikdy nevidela! Bolo to nádherné – milióny hviezd, husto vedľa seba, na celej oblohe. A zdali sa tak blízko! Človeku sa hneď veselšie kráča.

 

Potom sa Mojžiš vrátil, zostúpil z vrchu a v rukách mal dve tabule zákona, ktoré boli popísané na oboch stranách; boli popísané z prednej i zo zadnej strany. Keď sa priblížil k táboru a zbadal teľa a tance, Mojžiša pochytil hnev, odhodil tabule z rúk a roztrieskal ich na úpätí vrchu. (Ex 32,15.19)

 

   Výstup dá človeku zabrať. Zadýchala som sa aj zapotila, hoci bolo chladno. Veru som sa nečudovala, že Mojžiš od zlosti hodil kamenné tabule, ktoré dostal od Boha, na zem! On sa tu plahočí dni a mesiace po púšti, štverá, lopotí, potkýna, aby sa stretol s Bohom, a keď sa vráti, ľud si robí, čo chce. Úplne som ho chápala; asi by som spravila to isté. Ale on ide poslušne znova hore. V horúčave či chlade púšte, prachu... prelieza ostré skaly, možno blúdi, padá. Ale poslušne ide. Obdivuhodná služba pre svoj národ. A obrovská dôvera v Hospodina.

 

A Pán opäť hovoril Mojžišovi: „Vykreš si dve kamenné tabule, práve také, aké boli prvé, a ja na tabule napíšem slová, čo boli na prvých tabuliach, ktoré si rozbil. A buď pripravený vystúpiť včasráno na vrch Sinaj a postaviť sa na temene vrchu predo mňa.“ (Ex 34,1-2)

 

   Asi v dvoch tretinách cesty prichádzame na miesto, kde sa vraj končí výstup na ťavách. Ďalej vedú už len úzke kamenné schody – skoro ako schody do neba. Po tých by už asi ťavy nevyšli; a hlavne by sa nezmestili pomedzi ľudí (alebo ľudia pomedzi ťavy?). Ak sa mi až doteraz dalo ísť v pokoji osamote, tu to už možné nie je. Ide sa v zástupe, jeden za druhým, lebo chodník je naozaj náročný a úzky. No za ten pocit, keď človek vyjde hore, to stojí.
   Konečne Sinaj! Okolo 2 300 m n. m. Hore som vyšla okolo 4.30 nad ránom. Ešte mám takmer ho-dinu do východu slnka. Lebo to je hlavnou motiváciou pútnikov – vidieť východ slnka na Sinaji. Preto sa treba aj ponáhľať. No tí, čo sú tam príliš skoro, musia na východ čakať. A čakanie je tu dosť mrazi-vé. Hore som vyšla len naľahko oblečená a keď ma zbadali tu postávajúci beduíni, hneď mi začali núkať deky, že veď je tu zima. Musela som ich sklamať – lebo zima tu síce bola, ale bola som na to aj vybavená. Obliekla som si mikinu i bundu, šál i rukavice (veru by som si nemyslela, že na púšti si v apríli budem obliekať rukavice... Zdalo sa mi vtipné, že v odporúčaniach cestovky boli aj rukavice, ale povedala som si, že veď pre istotu si ich môžem zobrať. A dobre som urobila!)
   Pred východom slnka sa priestor na vrchole postupne zapĺňal. Zrazu som si uvedomila, že hviezdy už dávno zmizli. Pomaly sa začínalo brieždiť. Bolo už 5.20 – čas východu, ale slnko stále nič. Nechápavo sme pozerali do diaľky a na hodinky. Žeby sa beduíni zmýlili? Až keď konečne vykuklo, uvedomili sme si, že v diaľke je opar, preto sme ho hneď nevideli. Škoda, nebol to taký východ slnka, ako mal byť, ale nevadí. I tak to bolo pôvabné. Sledovať, ako sa pomaly slnečný kotúč dvíha z temnoty. A až keď vyšlo, konečne sme uvideli, kde vlastne sme. Naokolo široko-ďaleko len samé kopce, zaliate mäkkým ranným svetlom. Sestričky začali spievať chvály a ľudia sa tešili. Slnko vyšlo a Boh akoby zostúpil medzi ľudí.

 

Vtedy On povedal: „Hľa, ja uzavriem zmluvu pred všetkým tvojím ľudom. Budem robiť zázraky, aké sa nestali na celej zemi a medzi všetkými národmi. A všetok ľud, uprostred ktorého žiješ, uvidí Pánovo dielo.“ (Ex 34,10)

 

   Keď sme sa do sýtosti vynadívali a pofotili, čakal nás zostup dole. Tiež akoby v novej dimenzii, lebo sme zrazu videli, kam a kadiaľ ideme. Okolo nás sa dvíhali strmé a nehostinné skaly, vyprahnuté a na prvý pohľad úplne bez života. Ale kde-tu rástla aj nejaká rastlinka či kríček. Pod vrcholom obchádzame „parkovisko“ tiav, kde ťavy odpočívajú po výstupe a čakajú na zostup dole. Je síce len sedem hodín ráno, ale uvedomujem si, že slnko začína nepríjemne páliť. Musím si prikryť hlavu a natrieť sa opaľovacím krémom. Je mi síce teplo, ale nechávam si na sebe dlhé rukávy – jednak ako ochranu proti slnku, jednak proti prachu. Až teraz začínam chápať beduínske oblečenie – že sú zakrytí od hlavy až po päty a majú dlhé sukne. Takto sa im nedostane prach priamo na telo, nedostanú úpal a nespália sa. Ja som mala nohy od prachu doštípané aj napriek tomu, že som mala dlhé nohavice. Nuž, majú to tí domorodci dobre premyslené. A už chápem, prečo sa na Sinaj putuje zásadne v noci – cez deň musí byť celá púšť pekelne rozpálená, keď už ráno o siedmej je horúco.
   Naše putovanie sa končí pri Kláštore sv. Kataríny, postavenom na úpätí hory. Je to jeden z najstarších kresťanských kláštorov na svete, jeho korene siahajú do 4. storočia. Je zaradený tiež do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Kláštor obývajú pravoslávni mnísi. Stojí na mieste, kde údajne našiel Mojžiš horiaci ker. Vraj možno tento ker vnútri vidieť – neviem, my sme sa dovnútra nedostali, lebo objekt práve opravovali. Ale čo možno s určitosťou povedať je, že je to pekná zelená oáza vo vyprahnutej púšti. Hoci aj tá má, samozrejme, svoje čaro...

 

Jana Májeková

Je Boh biely alebo čierny? Boh nie je čierny. Nie je ani biely. Je duch. Boh má farbu vody.

(Recenzia)

   Tento krátky tajomný text na prebale knižky Farba vody upútal moju zvedavosť, až som si ju kúpila. Pre mňa dovtedy neznámy autor, spisovateľ a hudobník James Mc Bride, ako syn černocha a židovky, pútavo odhaľuje na 200 stranách životnú púť svojej matky. Na jej pozadí odvíja aj svoj vlastný životný príbeh a osudy jedenástich súrodencov. V knihe, ktorú vydalo vydavateľstvo Porta Libri, sa zaujímavo striedajú kapitoly z autorovho života a spomienky matky (tlačené kurzívou) na jej ťažký život.
   Napísať príbeh o svojej mame Ruth Mc Brideovej-Jordanovej nebola pre autora iba záležitosť autentických spomienok na život s ňou, ale najmä pátraním po jej minulosti. Nie preto, že by v čase písania knižky bola Ruth (dievčenským menom Shilská, pôvodom poľská židovka) už mŕtva, ale mama o svojej minulosti nikdy nehovorila. Jej židovská rodina ju po tom, ako sa vydala za černošského baptistického kazateľa, vyhlásila za mŕtvu. Povedali kadiš a sedeli šivu. Tak sa ortodoxní židia lúčia so svojimi zosnulými príbuznými. Pomodlia sa, zakryjú zrkadlá, sedem dní sedia na stolčekoch s prikrytými hlavami. Od tej chvíle sa pre Ruth navždy zatvorili dvere do otcovského domu a viac nemala kontakt ani so svojou mamou, ktorú ľúbila. Ruth bola pre nich mŕtva. A tak v snahe zmierniť bolesť vo svojom srdci pochovala svoju minulosť a ukrývala ju aj pred svojimi 11 deťmi, ktoré nikdy nepoznali starých rodičov z maminej strany.
   Autor knihy James Mc Bride, černoch s kúskom židovskej duše, sa ako dieťa cítil veľmi neisto ohľadom svojej identity. V detstve som túžil, aby boli všetci v rodine rovnakej farby, bieli alebo čierni. Bolo by to pre nás ľahšie. Nechcel som byť belochom, lebo moji čierni súrodenci mi vštepili vedomie černošskej hrdosti a bol by som radšej, aby aj moja mama bola černoška.
   Na prelome 60. a 70. rokov to Jamesova rodina nemala ľahké. Pochádzať z dvoch svetov vo vtedajšej americkej spoločnosti znamenalo pre nich odmietanie zo strany bielych aj zo strany čiernych. Nepatrili nikam. A tak mama vytvorila pre svoju veľkú rodinu vlastný svet, v ktorom žili. Bola beloška vo svete černochov. Deti vychovávala takmer sama, pretože jej druhý manžel (s ktorým k 8 deťom z prvého manželstva pridali spolu ďalšie 4), žil v Brooklyne a domov prichádzal iba na víkendy. Nosil nám jedlo a opravoval všetko, čo sa nám cez týždeň stihlo pokaziť. Úskalia našej výchovy zostali na mame, ktorá konala ako chrirurg pri úrazoch (Daj si na to jodoform!), minister obrany (Keď ťa niekto udrie, zatni päste a tresni mu!), duchovný poradca (Boh nech je na prvom mieste!) a finančný konzultant (Načo sú ti peniaze, ak máš prázdnu hlavu?). Otázky týkajúce sa rasy a identity ignorovala.
   James Mc Bride spomína, že jeho rodičia neboli materialisti. Boli presvedčení, že peniaze bez poznania sú bezcenné, že vzdelanie spojené s náboženstvom je cestou z americkej biedy a v priebehu rokov sa ukázalo, že mali pravdu.
   Pozoruhodný životný príbeh mnohopočetnej rodiny Bridovcov sa končí (pre mňa dojímavým) zoznamom všetkých dvanástich detí s vymenovaním univerzít, ktoré vyštudovali, a dosiahnutými úspechmi na poli medicíny, vedy, pedagogiky a umenia.


...


   Každý rok sa hádame, kde na Vianoce budeme. Každý rok minieme stovky dolárov na telefón a na listy, píšeme, faxujeme, prehovárame sa a podplácame, aby sme sa vyhli putovaniu do maminho maličkého domova v Ewingu. Každý rok všetci dvanásti vyhlasujeme, že Vianoce sa chystáme stráviť v našom vlastnom domove a nechystáme sa cestovať iks kilometrov s iks deťmi, aby sme spali s iks ľuďmi na maminej dlážke, ako keď sme boli malí, pretože sme práve unavení a robili sme to minulý rok. Ale 74-ročná prezidentka, najvyššia veliteľka tejto armády, má stále moc. Moja žena Stephanie rozpráva bláznivú historku, ako k nám prišla na Vianoce prvýkrát a spoznala celú našu rodinu. Sedeli sme v maminom dome v Ewingu všade, kde sa len dalo, všetci dvanásti súrodenci, doktori, profesori, všetci....

Gabriela Mikulčíková

Patálie s kysnutým cestom

(Fejtón)

   Pane Ježišu, nesmierne sa mi ráta, ako jednoducho sa prihováraš nám, obyčajným ľuďom príbehmi z každodenného života a ako vždy trafíš do čierneho.
   Žiadne siahodlhé teologické traktáty. Jednoduchý, dokonale vypointovaný príklad s poukázaním na bežné javy v prírode alebo domácnosti a – zásah.
   Z tých všetkých príbehov a podobenstiev vidieť, že si dôverne poznal všetko, o čom si hovoril. Vedel si, ako sa zachová nové víno v starých mechoch, stará záplata na nových šatách, poznal si ľudí a ich charaktery, ale napríklad aj všetko potrebné okolo siatia, žatvy a vinohradníctva.
   Pri podobenstve o kráľovom pozvaní na svadbu si nenápadne poukázal na to, že dotyčný neokrôchanec bol vlastne chlap („Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ Mt 22,12)
   My nežnejšie pohlavie by sme sa predsa na takú príležitosť nahodili, ako sa patrí.
   Ale zase podobenstvo o stratenej drachme – dokonalý obraz ženy na materskej! Hľadáme stále a všetko: ponožky, kľúče, šiltovky, formičky cumlíky, Eurá (drachmy)... A často pomôže naozaj len dokonale vymiesť dom. Aj s tými priateľkami a so spoločným veselím je to celkom presné.
   Ale, Pane, mám jednu pripomienku. Ako je to s tým kysnutým cestom? (Lk 13,21) Viem, viem, mojej mame, svokre a – hanbím sa to povedať – aj manželovi trocha kvasu naozaj prekvasí celé cesto, lenže ja sa s tými kysnutými koláčmi trápim, odkedy som sa vydala (čo je už pomaly 8 rokov) a ono to stále nefunguje. Keby si videl tie prečudesné hmoty, čo mi vznikajú! Kdeže cesto, a ešte k tomu prekvasené!
   Tak teraz neviem, čo s tým. Azda len naďalej sa pevne pridŕžať Tvojho slova a skúšať piecť kysnuté koláče vo viere, že sa to raz predsa len musí podariť...

Zdenka Šujanová