Židia v Písme svätom a v Božom srdci

   Učenie Katolíckej cirkvi od Druhého vatikánskeho koncilu je, že Boh neopustil Židov, zostali teda jeho vyvoleným ľudom. Táto viera je vyjadrená napríklad v liturgických príhovoroch na Veľký piatok, keď sa Cirkev zvlášť modlí za Židov, ktorých vidí ako ľud zmluvy. To sa nezmenilo – sú Bohom vyvolení, Boh má s nimi zmluvu a táto zmluva trvá ešte aj dnes.
   V Novom zákone sa Pavol v Liste Rimanom v 11. kapitole pýta konkrétne: Zavrhol Boh svoj ľud? A odpovedá, že vôbec nie. Pokračuje vysvetlením, že židovský národ v prevažnej väčšine neprijal Ježiša ako svojho Mesiáša, ako svojho Spasiteľa. Vo verši 29 hovorí, že Božie dary a povolania sú neodvolateľné, čiže stále trvajú. Ak si Boh čosi či kohosi vyberie a povolá, potom ho neopustí. Najmä v ich prípade im dáva prisľúbenia, ktoré sa tiahnu celým Starým zákonom.
   Prisľúbenia sa začínajú u Abraháma a majú dve roviny – jedna sa týka prísľubu krajiny a druhá je prísľubom potomkov. V Starom zákone sa potom tieto sľuby rozšírili aj do čias Dávida – najmä syna Dávidovho, ktorý bude spravodlivo vládnuť nad Izraelom, a ešte veľa ďalších prisľúbení ohľadom budúceho Vykupiteľa, Spasiteľa, Mesiáša. Takisto nájdeme prisľúbenia týkajúce sa Jeruzalema. Veľmi jasne môžeme vidieť, že Boh ich neopustil. Aj napriek všetkým ich hriechom a vzburám. V Izaiášovi, kap. 54, je nádherná stať: na chvíľu som ťa opustil, ale s veľkou láskou ťa vezmem späť. Takže Božia spravodlivosť tu znamená, že Boh nemohol ignorovať ich hriechy, ich cudzoložstvo, ale vo svojej láske zostane verný svojim sľubom.
   Božia vernosť k židovskému národu je veľmi dôležitým poznaním i pre nás kresťanov. Ukazuje nám Boží charakter – ak by Boh dal sľuby a tvrdil, že budú platiť naveky, v Starom zákone, a potom by ich opustil, nebol by to dobrý základ pre našu vieru. Aj keď naplnenie sľubov sa často udeje takým spôsobom, akým to ľudia neočakávajú.

 

Teológia alebo učenie náhrady
   Existuje zbierka úvah o Židoch, ktoré spája hlavná myšlienka náhrady – že Boh zavrhol židovský národ, pretože neuveril v Ježiša a že Cirkev zaujala miesto Izraela ako vyvoleného Božieho ľudu. Mnoho biblických učencov však poukazuje, že toto nie je učením Nového zákona, vyvracajú tento omyl hlavne na základe listu Rimanom v kapitolách 9, 10, 11 a 15 a tiež v Liste Efezanom, v prvých dvoch kapitolách. Ježiš je Žid, dvanásti apoštoli sú Židia, Mária je Židovka, Pavol poslaný medzi „Nežidov“ je tiež Žid, prvý mučeník je Žid a tak ďalej. Cirkev sa začína medzi Židmi. Neskôr, keď začnú priťahovať pohanov a pohania začnú veriť v Ježiša Krista, Cirkev začne čeliť dôležitej otázke, či sa majú pohania stať Židmi. Táto otázka bola položená a diskutovaná v Jeruzaleme na zhromaždení medzi apoštolmi a starejšími. Je to opísané v Skutkoch apoštolov, kapitola 15. Výsledkom stretnutia bolo, že pohania sa nemusia stať Židmi, ale majú si ctiť Židov – pretože Cirkev sa začala v Izraeli. Pavol v Liste Rimanom 11 píše: Izrael je koreňom; a ďalej hovorí: koreňmi sú Židia (hovorí k pohanským veriacim). Nie je to naopak. My nedržíme koreň, ale koreň drží a podporuje nás. Cirkev sa skladala zo židovských veriacich, ku ktorým sa pridali veriaci pohania. A Pavol používa podobný obraz aj v Rim 11. Obraz o olivovníku, ktorým je Izrael a do ktorého sú naštepené ostatné vetvy stromu ako do živého stromu. Toto je aj obrazom Cirkvi. Je trochu odlišný od predpokladu, že do Cirkvi majú Židia prísť preto, lebo Cirkev je medzinárodná, všeobecná atď. V skutočnosti je v Novom zákone obraz toho, že na začiatku je Izrael a ostatné národy sú privedené k nemu.
   Ako mohlo vzniknúť „učenie náhrady“, keď v Listoch Rimanom a Efezanom čítame niečo iné? Myslím, že jednou z vecí, pre ktoré sa to udialo, je predovšetkým židovská rebélia. Obe povstania boli potlačené Rimanmi – prvé, strašné pre Izrael, bolo zničenie chrámu okolo roku 70 a druhé bolo v roku 135, keď bol zničený celý Jeruzalem. Pohania začali interpretovať tieto udalosti ako znamenie, že Boh odvrhol Židov. Opierali sa o Ježišovo proroctvo, keď hľadiac na chrám povedal, že ani jeden kameň nezostane na kameni. Ale toto boli Ježišove prorocké slová o udalostiach, čo mali prísť, nie potvrdenie, že by Boh odmietol Izrael. Pre židovských veriacich v Ježiša je nemožné veriť, že ich Boh zavrhol. Oni chápu tieto udalosti v podobnom svetle ako udalosti z čias židovského vyhnanstva v Babylone. Ľudia ako Jeremiáš to chápali ako Boží trest za ich neposlušnosť, rebélie a cudzoložstvá. Počas storočí však prevládal všeobecný názor ľudí, že Boh zavrhol Židov, čo sa aj často kázalo v kostoloch a prinášalo to veľké utrpenie židovskému národu. Židia boli často označovaní ako vrahovia Krista a táto idea pokračovala až do moderných čias.

 

Židia v Písme svätom a v Božom srdci
   Je však veľmi zaujímavé a dôležité uvedomiť si, že myšlienka odmietnutia Židov Bohom nebola nikdy oficiálnym učením Cirkvi. Bol to len obyčajný predpoklad, ale zato veľmi nebezpečný. Je založený na arogancii a mentalite odsúdenia. No Ježiš hovorí: Nesúďte. V „teológii náhrady“ sme my v role sudcov židovského národa. V Liste Rimanom 11 vo veršoch 19, 20 a 25, kde Pavol dáva najdôležitejšie ponaučenia o otázke Židov, trikrát varuje kresťanov z pohanov pred aroganciou. Pavol už videl nebezpečenstvo, ktoré sa blížilo. Pohania sa stávali čoraz početnejšími v Cirkvi a dívali sa zvrchu na Židov, ba odsudzovali ich. Aj neskôr sa tak stalo. Do Cirkvi sa dostáva duch odmietania a odsúdenia. V tomto duchu odmietnutia (boli neverní, preto ich Boh zavrhol) sa jedna časť kresťanského sveta postavila proti inej časti. Myšlienka náhrady podkopáva vieru v Boha, ktorý plní všetky svoje sľuby.
   Cirkev však oficiálne odmietla toto učenie spolu s jeho ničivým vplyvom až na Druhom vatikánskom koncile v roku 1965. Teraz je jej postoj jasný, čo môžeme vidieť aj v Katechizme katolíckej cirkvi. I tak ešte existuje mnoho katolíkov, ktorí sú si nie celkom vedomí cirkevného postoja k „učeniu náhrady“. Je to aj preto, že otázka Židov sa často objavuje ako vedľajší bod – počas vatikánskeho koncilu bola obnovená liturgia, teológia celej Cirkvi, ktorá si získala vtedy viac pozornosti než pohľad na židovský národ. Dôležitým však ostáva, že nemáme zabúdať na tému židovského národa, pretože je svojím spôsobom napojená na všetky ostatné veci, napr. vieru v Písmo, hoci sa týka aj ďalších kľúčových doktrín. Napríklad aj naše chápanie Ježiša a toho, kým je. Bol predsa Žid. Keď budeme chápať Židov a ich praktiky, lepšie môžeme postrehnúť súvislosti v evanjeliách, ktoré by sme si inak ani nevšimli. Napríklad žena, ktorá mala krvotok, sa chcela dotknúť „lemu“ odevu Ježiša – v skutočnosti však ide o výraz dotknúť sa „strapcov“, ktoré nosili iba ortodoxní Židia. Je ešte veľa iných podobných detailov, ktoré dávajú väčší zmysel a majú hlbší význam, keď ich chápeme na židovskom pozadí Nového zákona.

 

Miesto Židov v Cirkvi, krása nášho „staršieho brata“
   Nášho „staršieho brata“ potrebujeme, hoci medzi kresťanmi a Židmi je stále veľké napätie. Ale mnohé dobré sa už začína diať a v mnohom treba ísť ešte hlbšie, najmä v edukačnej formácii, ktorá by bola viac zakorenená v študovaní Písma. Je tiež dôležité, aby sme pochopili židovské korene v našej liturgii, a to je niečo, čo nám odhaľujú teologickí učenci.
   Duchovnou úlohou je náprava zlého, čo sa v minulosti udialo. Pretože cez podozrievanie Židov (v súvislosti s myšlienkou, že Boh ich vraj zavrhol a preklial) sa uvoľnilo veľa nenávisti voči nim. Toto je až duchovným ochorením v Cirkvi a môže byť uzdravené iba duchovnými metódami – konkrétne pokáním. Pretože všetky tieto činy sú hriešne a hriech možno zvrátiť jedine pokáním. Pokánie musí vyjsť zo strany kresťanov a Cirkvi z toho, ako videli Židov, a zo spôsobu, akým sa so Židmi v histórii zaobchádzalo. Ján Pavol II. slúžil bohoslužbu v jubilejnom roku 2000 v Katedrále sv. Petra, pri ktorej vyjadril pokánie za rôzne hriechy, vyhlásenia a zlyhania v jednotlivých oblastiach života Cirkvi. Jednou z týchto oblastí bolo aj zaobchádzanie so Židmi. Keď potom pápež do jedného mesiaca navštívil Izrael, vložil svoju odprosujúcu modlitbu voči Židom do trhliny v Múre nárekov, kde sa Židia schádzajú modliť sa. Vkladanie modlitieb a svojich úmyslov do steny je súčasťou ich náboženskej praxe. Autentické pokánie totiž potrebuje zmenu srdca cez milosť Božiu. V každej krajine v Európe, najmä v tých, ktoré boli obsadené nacistickým Nemeckom, sa diali hrozné veci voči Židom. To bolo síce v čase 2. svetovej vojny, ale disrešpekt voči Židom vidieť aj v iných storočiach. Je dôležité, aby kresťania vrátane katolíkov v týchto krajinách vyznali tieto hriechy a pokorili sa pred Bohom za veci, ktoré boli vykonané v ich krajine, v ich mestách. Myslím si, že toto prinesie veľký duchovný prospech. Tam, kde sa Cirkev pokoruje, môžeme vidieť nový duchovný život.

Peter Hocken