Hubové dobrodružstvo

   Beskydy nám sľubovali turistiku, teplé počasie, nadšenie a romantická drevenička atmosféru na dlhé nočné rozhovory.
   Naša hlavná hubárka Dáša je „houbama posedlá“, nuž sme ich hneď v prvý večer museli mať na večeru. Ja som sa vopred zaplnila tromi koláčmi a banánom, lebo hodina čakania sa mi zdala pridlhá. Potom som už na špagety s hubami nemala chuť. Iba zo solidarity som si trochu dala naložiť. Jem rada, no toto do mňa nešlo. Po dvoch lyžičkách som tanier odsunula. Ráno sa Dáša cítila zle – vraj na ňu ide chrípka. Ďalší výlet narušil fakt, že bolo zle i Mirke. „Naordinovala“ som dievčatám štipku kvasníc na vytrávenie. Klára ich neznáša, ale pridala sa, z čoho mi bolo jasné, že je jej tiež ťažko. Keď už ako tretia vracala, zatelefonovala Aďa na miestne zdravotné stredisko, kde jej lekárka povedala, že v okolí je rozšírená črevná viróza. Postupne prišlo zle i mne. „Neblbni, to je už psychika,“ znela odpoveď. Po treťom telefonáte nám doktorka poslala sanitku.
   „To bude vostuda, holky. Ten trapas, vždyť nám dokopy nic není. Od sluníčka.“ „A co když je to z těch hub?“„Co blbneš?“ „A čo my s Janou?“ pridala som sa. „Nemáme zdravotné poistenie!“
   Sediac na okraji chodníka, striasala nás zima. Po chvíľkach sme si striedali jediný sveter. Saniťák nás zaviezol do nemocnice do Valašského Meziříčí. Cestou som vtipkovala nad žltým smradľavým kýblikom, ktorý som vytiahla spod sedadla a pripravená na každý prípad, držala ho medzi kolenami. Jane môj humor šiel na nervy. Občas prehodila kritickú poznámku. Adi klesala hlava, Mirka sa bavila so šoférom, Klára lapala po vzduchu pri pootvorenom okienku, Dáša nás vehementne presviedčala o „bezvadnosti“ tých húb a Jindra recitovala vetičku: „Mně nic není.“
   Vystúpili sme za pološera na mieste, kde som nikdy nebola a už asi ani nebudem. Prihlásili sme sa na internom oddelení. Sestrička nebola nadšená, že musí pracovať. Klára s Aďou si prisadli neskôr, lebo utekali na WC.
   Mladý doktor asi ešte nemal veľa pracovných zážitkov a zjavne sa vyžíval v tomto dobrodružstve. Keď videl pokope sedem žien, hneď si nás musel pofotiť. Až potom nám odmeral tlak, EKG a odber krvi spestril okázalým vystupovaním. Primár, ktorého sestrička tajne, prozreteľne zavolala, nariadil výplach žalúdka. Dve sa zdráhali. Jačali ako malé: „Já si to nedám udělat!“ Natlačila som Dášu do ordinácie. „Řekni, Alčo, jaký to bylo, upřímně.“ „Strašné!“ „Zažila si někdy něco hroznějšího?“ „Nie!“ Neklamala som. Doteraz som nezažila. No ďalší deň áno. Nočné kŕče, ktoré zjemnila len infúzia, a následné procedúry boli ešte horšie. Bola to neuveriteľná noc! Ráno boli výsledky z toxikologického výskumu. Mladá lekárka, krajanka, mi pragmaticky oznámila, že v mojom žalúdku našli výtrusy amanity phalloides – muchotrávky zelenej. Prekvapilo ma to, ale nijako špeciálne nezobralo. „Nevyzeráte veľmi otrávená,“ usúdila. „Najhoršie, čo vám hrozí, je dialýza.“ Ani táto informácia ma nezasiahla. Pocit výnimočnosti vo mne vzbudil fakt, že som vraj na tom najhoršie zo všetkých siedmich. V medicíne neobstojí „predpokladajme, dúfajme, vyčkajme, uvidí sa…“, nuž rozoslali aj ostatné kamarátky do príslušne vybavených nemocníc. Ešte som stihla zatelefonovať babičke a i cez slúchadlo som videla, ako zalamuje rukami. Od prvých bolestí mi znelo v hlave, že ma upozorňovala, aby sme nejedli huby. Aj čosi vnútri ma v pondelok večer varovalo – nejedzte, nejedzte…keby tak človek dôveroval! Zase ma rozčúlila Dáša tvrdením: „Muchomurka zelená tam nebyla.“ Nikdy si nemôžeme byť istí svojimi schopnosťami. Za seba sa zaručovať? Sme trápni.
   Do Vítkovíc ma sprevádzala milá sestrička. Odviedla ma na „jednotku intenzivní péče“, kde ma už nepustili ani na WC, vraj niet času. Napojili ma na všelijaké prístroje. Pod pravú kľúčnu kosť mi do žily vsunuli kanylu s dvoma vývodmi. Jej zavádzanie strašne bolelo napriek mezokaínovej injekcii. Jedným vývodom vytekala moja krv do umelej obličky, druhým sa mi vracala prečistená späť do tela. Proces trval osem hodín, prebiehal dvakrát. Potom mi zasunuli sondu do žalúdka cez nos. Tadiaľ mi vstrekovali roztok s čiernym uhlím. Ešte dve hadičky – na moč a výplach odspodu – každé štyri hodiny liter slanej vody s octom. Moje telo s tým zjavne nesúhlasilo, nuž zareagovalo 40-stupňovou horúčkou. Noc bola podobne akčná. V lepších chvíľkach som sa snažila prejavovať vďačnosť, obdiv a uznanie sestričke, ktorá okolo mňa šikovne a ochotne behala. „Kdybychom vám to neudělali, bylo by to pro vás horší.“ Z toho som pochopila, že smrť.
   Ja a zomrieť? Už? Čo by bolo? Ak je Boh – sorry, Pane, ale toto si musím vyriešiť, ak si, konečne pôjdem k tebe a bude mi dobre. Ak nie je, nebudem o ničom vedieť. Bude ticho. Prestane bolesť.
   Strašný kŕč mi zvieral rameno. Po analgetiku prišla pomaly úľava.
   A čo naši? A decká v škole? Asi by to niekomu bolo trochu ľúto. Jéj, veď mám viesť ten literárny seminár. A nestihnem sa zmieriť s tou… Kto by bol triedny septime A? Sľúbili sme si plno akcií. Hlúposť. Dnes snívaš, zajtra hniješ. Ale prečo by som zomierala?! Mala som skalopevnú istotu, že môj čas ešte neprišiel. V stave fyzickej bolesti prestávam veriť frázam, že psychická je horšia. Precítila som konečne každý okamih naplno. Možno tak by sa malo žiť stále. Bez spomienok, bez túžob – na tie nebolo síl. S vierou v lekárov, v snahe byť poslušná k inštrukciám sestričiek, aby som nesťažila ich prácu. Veď nám zachraňujú život, utierajú zadky, češú nás, keď príde komerčná televízia robiť rozhovor. (Stále niekto žije zo senzácií!) Áno, i to som zažila.
   Môj pradedo vraj vravieval: „Prdel, čelo – jedno tělo.“ Mal pravdu. Až prikovaný na posteli pochopíš, že hierarchické porovnávanie ktorýchkoľvek dvoch častí tela je o ničom. Všetky patria k tebe a sú cenné. Postupne ti je jedno, či ti utierajú ústa alebo zadok. Takto nejako je to asi aj s hodnotou ľudí: malí – veľkí, mladí – starí, študovaní – obyčajní. Robíme si plániky a čo z nich zajtra môže byť?
   Moravskí lekári telefonovali s našou poisťovňou. Po odznení najhorších stavov mi lekárka oznámila, že pre mňa bude najvýhodnejšie, ak ma prevezú do vlasti, inak by ma ďalší pobyt u nich stál celý „majland“. Slováci zabezpečili môj prevoz. Spoločnosť dvoch záchranárov mi bola nadmieru príjemná. Kúpili mi neperlivú stolovú vodu a zabávali ma. Keďže mi vzadu vytriasalo žalúdok, dovolili si posadiť ma k vodičovi. V malej taške som si niesla faktúru na 18 566,20 Kč. Moje tri výplaty! Peniaze. Hodnota tvrdej práce, suma, ktorú si nemôžem dovoliť investovať do dovolenky pri mori ani do plávajúcich parkiet, ale zachránila mi život. Prestalo mi záležať na tom, kedy sa mi dievčatá zložia na spoločný nákup alebo že tu mám čísi hrebeň a čísi sveter, čo mi v behu k sanitke ktorási z nich podala. Čo tam po tom? A tých pár SK niekde zoženiem. V Bratislave nemali nemocnice ani potuchu o preklade z Ostravy. Nikto na mňa nečakal. Umiestniť ma museli, s mojou diagnózou som domov ešte ísť nemohla. Už sa o mňa nemuseli veľmi starať, stala som sa sebestačnou. Ale po pokazenom žalúdku a následnej trojdňovej hladovke mi nemuseli hneď naložiť špagety s kečupom, potom fašírku, paprikáš… „Aspoň si konečne poriadne zajete,“ povedal izbový lekár na moju sťažnosť ohľadom diéty. Po pár dňoch sa mi s pocitom hladu otvorila aj myseľ. Pre veci, v ktorých smiem pokračovať. Pre ľudí, ktorým na mne záleží. Dovolenka, voňajúca drevenica, horský večerný chlad… Kedy sa zase s kamarátkami poriadne porozprávam? Je mi to ľúto. Ale kde inde by som videla hravý úsmev valašského lekára, modré oči slovenského záchranára, sestričku, bojacu sa o mňa, bratislavského ošetrovateľa, vtipnú spolubývajúcu, čo mi humorom utierala slzy? Prečo stretneme niektorých ľudí len raz? Všetkých tých, čo nám podali krv, celaskon, nádej a život? Asi aby sme mali dostatok času stretnúť aj nejakých ďalších.

 

(august r. 2000)

Alena

EMANUELE

Vôňa života pre život

   14. marca 2005: Hlas z chodby zavolá „Tiezzi“. Angela je tehotná, v piatom mesiaci. Vstávame a vchádzame do miestnosti, v ktorej stojí lekárka, ktorá si nás dala zavolať. Myslel som si, že pôjde o ultrazvuk, vďaka ktorému budeme môcť spoznať pohlavie dieťaťa, ktoré Angela nosí pod srdcom. Angela si líha na ležadlo. Vedľa mňa stojí i Gloria, naša dvanásťročná prvorodená dcéra. Lekárka kladie sondu na Angelino brucho a pozorne pozerá na obrazovku. Bez slova. Jej mlčanlivosť je až príliš veľká. Angela sa díva dookola a Gloria statočne čaká, kým jej prezradia, či sa jej narodí braček alebo sestrička. Ak to bude chlapček, už sme mu vybrali meno Emanuele. V prípade dievčatka sme o mene ešte nerozhodli. „Boli ste na odbere plodovej vody?“ spytuje sa lekárka, hľadiac na obrazovku. Nadovšetko pokojná Angela nevinne odvetí, že nie. Ja však v tej chvíli pochopím, že jej otázka je začiatkom obrovskej skúšky. Mám pocit, akoby mojím najhlbším vnútrom prenikala mrazivá čepeľ a pretínala ma vo dvoje. Môj vnútorný hlas mi nadovšetko zreteľne hovorí: „V tejto chvíli môžeš stáť na mojej strane alebo proti mne.“ Angela ešte nechápe; myslí si, že otázky, ktoré jej kladú, sú bežné. Lekárka napokon preruší nekonečné ticho a bez toho, aby odtrhla oči od obrazovky, nezmeneným tónom hlasu povie: „Je tu problém.“ Angela sa zadíva na mňa spýtavým pohľadom. Mám pocit, že vo chvíľach, ktoré prežívame intenzívne, akoby sa čas naťahoval. Akoby na seba vzal hmotnú podobu a jeho ťarcha sa neustále zvyšovala. Každá sekunda sa zdá večnosťou, všetko prebieha spomalene. Lekárka vstáva, obráti sa k nám a povie: „Objavila som čosi. Zavolám pána profesora, pretože chcem, aby diagnózu určil on. Počkajte vonku, zavoláme vás.“ Bez slova sa presúvame do čakárne. Gloria sa spytuje: „Je to Downov syndróm?“ Angela sa díva do prázdna, prechádza si rukou ponad ľavé ucho, akoby si chcela upraviť vlasy, a neprestáva sa vypytovať: „Fabri, čo to znamená? Čo bude nasledovať?“ Po hodine vchádza hlavným vchodom profesor. Pristaví sa pri nás, uprene sa na nás zahľadí a vážne povie: „Ach, to ste vy.“ Potom sa pokúsi vyburcovať nás z našej bdelej hypnózy a prehovorí takmer žartovne, akoby chcel uvoľniť napätie danej chvíle: „Ach, nuž veď sa tak netvárte.“ Znovu zmení tón a vážne povie: „Poďte so mnou.“ Tentoraz vchádzame do ordinácie, ktorá je celkom tmavá. Angela si rozochvene líha na novú posteľ. Rukami si objíma brucho, akoby chcela to malé stvorenie uchrániť pred čímkoľvek, čo mu môže hroziť. Gloria sa opäť postaví vedľa mňa. Profesor položí sondu na Angelino brucho. Sleduje obraz s pohľadom predátora, ktorému sa v okamihu podarí ulapiť korisť. „Pozrite, je nadovšetko jasné, že...“ Obráti sa ku mne. Kútikom oka sa zahľadí na Gloriu a vážne povie, že sa musíme porozprávať a možno by si dievčatko chcelo ísť s pani doktorkou kúpiť do automatu horúcu čokoládu. My zatiaľ prejdeme do ďalšej miestnosti. Vstúpime a znovu sa rozhostí ticho, ktoré napokon profesor preruší slovami: „Je to vážne. Odhalili sme tri poruchy.“ Začne vyratúvať na prstoch: „Hydrocefália,“ vztýči ukazovák, „rázštep pery a podnebia,“ vztýči prostredník, „problém so srdcom,“ vztýči prstenník. „To, že sme našli všetky tri vývojové poruchy, robí problém nesmierne ťažkým. Možno, ak by bola iba jedna... Keďže však situácia je takáto, máte plné právo rozhodnúť sa, ako chcete ďalej postupovať... Poskytneme vám toľko času na rozmyslenie, koľko budete potrebovať. Ja s tým síce nesúhlasím, ale nikto vám to nebude mať za zlé, situácia je naozaj nesmierne vážna.“ Akoby ma zrazu niekto vystrelil katapultom do filmu, videl som pred sebou odvíjať sa svoj vlastný život, akoby bol životom niekoho iného. Zdalo sa mi, že sa dívam na seba samého. Okamžite som získal presvedčenie, že neprináležím sebe samému. Boh je zvrchovaný a jemu patrí všetko. Ani Angela, ani ja sa nepotrebujeme o ničom rozhodovať. Správa, ktorú sme dostali, je nesmierne bolestivá, ale získané poznanie nás vedie jedným jediným smerom: pokúsiť sa milovať celou našou bytosťou. Angela sa na mňa díva očami plnými úžasu a strachu. Položí si pravú ruku na brucho: „Moje dieťatko.“ Profesor vyjde z miestnosti, aby nás nechal osamote. Angela zatiaľ vstane z prinízkeho červeného gauča a rozbehne sa ku dverám kúpeľne. Stále ešte neplakala. V letku ju uchopím a ona sa mi rozplynie v náručí, akoby nemala síl stáť na nohách či hádam chcela spadnúť na zem. Výkrik našej nemej bolesti na seba berie podobu toho najtesnejšieho vášnivého objatia. Bolesť nás zviera v hĺbke nášho bytia a jediné slovo, ktoré vyjde spomedzi Angeliných pier, je: „Prečo?“ Moje ústa šeptom vyslovia pri jej uchu: „Angi...“ Mám pocit, akoby vo chvíli, keď som vošiel do tejto nemocnice, čas zmenil svoju konzistenciu, zahustil sa. Každá sekunda sa zdá večnosťou. Zdá sa mi, že som sa ocitol v otvorenom priestore bez hraníc a dovidím široko-ďaleko. Vidím zelené lúky v slnečnom jarnom dni. Preciťujem obrovský rozdiel medzi bolesťou a týmto vedomím slobody. Dívam sa na Angelu a z môjho vnútra vystupuje pocit, ktorý som si schopný po prvýkrát skutočne vychutnať. Uvedomujem si, že sa nerodí z mojich myšlienok či emócií, je hlbší. Vychádza z hĺbky mojej bytosti. Chcel by som, aby som ju nikdy nebol zranil, neurazil, neublížil jej. Milujem ju. V jej vnútri je Emanuele v bezpečí. Ona sama bude v bezpečí v mojom náručí a ja ju svojím objatím môžem chrániť, upokojovať, utešovať a dávať jej najavo, že jej rozumiem. „Ľúbim ťa.“ Toto bol začiatok najväčšieho dobrodružstva lásky v mojom živote. Podľa talianskeho práva sme mali právo ísť na potrat, ale my sme občania nebeského kráľovstva, naša kultúra neráta s vraždou. Ani sme len neuvažovali nad touto možnosťou. Podobne ako by Slovákovi nikdy nenapadlo piť kávu „na stojáka“ pri bare, lebo to nie je jeho kultúrou. Jemu je prirodzené sadnúť si a vypiť si ju pri stole. Podľa našej krajiny pôvodu – nebeského kráľovstva bolo naším právom dať seba samých Emanuelovi. On bol predsa chorý, úplne bezmocný a potreboval ochranu svojho otca a životodarný dotyk svojej mamy. Jeho právom bolo byť milovaný, a nie odmietnutý ako odpad. Dieťa nie je dieťaťom len vtedy, keď zodpovedá očakávaniam rodičov, ale je jednoducho ovocím ich lásky. Uvedomujúc si toto všetko, som zanechal prácu, aby som mohol byť nonstop s Angelou. Potrebovala ma. Prácu si môžem vždy znovu nájsť, ale tento čas by sa už nevrátil. Naučil som sa, že veci odchádzajú a prichádzajú, ale lásku treba žiť do hĺbky v každom momente života, lebo stratený okamih sa už nevráti. A ja som nechcel prísť o tento vzácny čas s nimi dvoma. Nevedel som, ako dlho bude Emanuele s nami a v akom stave. Boli to ťažké mesiace. Plakali sme, kričali na Boha našu bolesť, ale neboli sme zúfalí, pokoj nás neopustil. Spievali sme svoje piesne, modlili sa, tešili a ako silný oheň nás to veľmi zjednotilo.
   Emanuele sa narodil 19. júla 2005 a bol s nami 21 dní. Mal som príležitosť spievať mu, držať ho za ruku a povedať mu, že ocko ho miluje a bude s ním, že nikdy nebude sám. Mali sme vzťah. Ľúbim ho celým svojím srdcom. Toto bolo jeho právo. Mal som možnosť stále objímať Angelu, povzbudzovať ju a milovať ju celou svojou bytosťou. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Žil som naplno poslanie otca a manžela a toto mi umožnilo „dotknúť sa“ lásky. V láske niet strachu. Mám pred očami jeden obraz, ktorý sa nikdy nevymaže. Angela, žena môjho života, mi dala najvyššiu lekciu lásky, akú som kedy prijal. Emanuel mal vážne postihnutie úst. Keď ho Angela videla prvýkrát, úplne jednoducho a spontánne ho zobrala do náručia, rozžiarila sa a s očami plnými úžasu, ako keď vidíš najkrajšiu vec na svete, zašepkala „moje bábätko“ a pobozkala ho tam, kde mal tú malformáciu. Musím povedať, že takto sa vždy správala aj ku mne, ale až v tomto momente som si to uvedomil. To, čo pre svet bol defekt, pre Angelu bolo miesto, kde sa treba skloniť a pobozkať.
   Keby som bol dnes sám, sníval by som o žene ako Angela. Ešte aj dnes po 27 rokoch, čo sme spolu, ona je ženou mojich snov. Plní Božie poslanie vo svojom živote a toto jej prinieslo úspech.
   Na parte sme Emanuelovi napísali:
   „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel.“ (Jak 1,17)
   Svet ma videl takto: Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. (Izaiáš 53, 2-3)
   Ale ja som takýto: Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodné obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe. (Žalm 139, 13-18)
   Ja sa však spolieham na teba, Pane, a hovorím: „Ty si môj Boh, v tvojich rukách je môj osud.“ Vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov a prenasledovateľov. Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom a zachráň ma vo svojom milosrdenstve. (Žalm 31, 15-17) Chváľte Pána, lebo je vždy dobrý!

Fabrizio

Zážitok nádeje

   V posledný deň Národného týždňa manželstva na Slovensku, na Valentína, som bola s manželom vo veľkom evanjelickom kostole na koncerte nazvanom Manželia nielen manželom. Keď sme už chceli vyjsť von, zbadala som v poslednej lavici svoju dávnu kamarátku Mišku s dcérkou. Ihneď sa mi vhrnuli slzy do očí, lebo som si spomenula, ako jej pred pár rokmi zomrel vo veku 29 rokov manžel na rakovinu lymfatických uzlín. Zostala sama s 11-mesačnou Sandrou... Všetkých nás to šokovalo a chápali sme jej zápas o vieru.
   Pristúpila som k nej, pozdravila ju, usmiala som sa na jej dcérku a ona mi ukázala na muža pár metrov od nich: „To je môj manžel.“ Druhýkrát som mala slzy v očiach. Hlavou sa mi hnalo len to je úžasné! Ten sympatický mladý muž s dobráckymi očami držal na rukách malé dievčatko. „To je naša Petra“, dodala Miška. Bola som dojatá. Tak rýchlo? Ani som si nedokázala spomenúť, koľko rokov odvtedy ubehlo, čo som ich nevidela. Už veru päť. Sandra ide do školy a Petra má rok.
   Nádej, nový život, pokračovanie, radosť po smútku...
   Možno ich príbeh nie je odpoveďou pre každého vdovca, vdovu či opustených, ale rozhodne je nádejou, že Boh s nami nekončí, aj keď nám je zle, ba najhoršie. Veď nasledujú ďalšie dni, ďalšie roky, ďalšie príbehy, zážitky, ktoré, samozrejme, vtedy neočakávame, lebo ich nevieme očakávať. Ale čosi nové určite príde.
   V ten večer som ešte mala možnosť posedieť si s touto rodinkou pri večeri, užiť si ich a nasať ich atmosféru. Ja sama som ničím podobným neprešla, ale i tak mi priniesli radosť. I pre tých druhých, ktorí ju potrebujú.

Alena